Symbol režimu: Hlinkova garda mala na Slovensku výsadné postavenie, členstvo v nej malo byť povinné

Vo februári 1940 sa na slovenskej politickej scéne rozhorel spor, ktorého hlavnými protagonistami boli hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach a minister vnútra Ferdinand Ďurčanský. Príčinou boli aktivity gardistov, ktorí z bratislavských reštaurácií a kaviarní vyháňali Židov a majiteľov podnikov nútili, aby vo svojich zariadeniach vyvesili nápisy – Židom vstup zakázaný!

Ďurčanskému samotné protižidovské aktivity neprekážali, sám patril k predstaviteľom radikálneho krídla Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a podieľal sa aj na príprave antisemitských zákonov. Problém videl v rovine kompetencií a v otázke, kto má realizovať protižidovské opatrenia.

Gardisti, ktorí sa s obľubou stavali do úlohy strážcov verejného poriadku, často prekračovali svoje právomoci, robili kroky, ktoré nemali oporu v zákonoch a zasahovali aj do pôsobnosti polície.

Minister vnútra sa rozhodol problém riešiť, spor sa však vyhrotil natoľko, že Mach rozohral partiu, kto z koho a podal demisiu. Prezident Jozef Tiso ju síce najprv odmietol, neskôr však názor zmenil a v máji 1940 jeho rezignáciu prijal.

Roztržka medzi dvoma poprednými exponentmi režimu názorne ilustruje pozíciu, akú Hlinkova garda mala, respektíve, na akú si v slovenskej spoločnosti nárokovala. Pasovala sa za akési elitné zoskupenie a vedúcu silu politického i spoločenského života, pričom sa jej predstavitelia v tejto súvislosti často odvolávali na zásluhy gardistov o samostatný štát.

Na ceste k moci

Organizácia, asi najčastejšie charakterizovaná termínom polovojenské oddiely, sa zrodila v lete 1938 a nadväzovala na Rodobranu, zrušenú na konci dvadsiatych rokov. Impulzom pre jej vznik boli aktivity predstaviteľov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, najmä Alexandra Macha. Práve on v článku uverejnenom 11. júna 1938 v novinách Slovenská pravda priamo vyzval na vytvorenie „Hlinkových gárd“ a jeho apel padol na úrodnú pôdu.

„Začiatky boli spojené najmä s organizovaním sa mladých prívržencov HSĽS pri obecných voľbách, keď napríklad lepili plagáty a chceli sa možno viac organizovať v prospech strany a podpory autonomistických myšlienok, ktoré boli na vzostupe aj v súvislosti s medzinárodnopolitickou situáciou,“ hovorí pre HN historik Peter Sokolovič, autor prvej komplexnej monografie o Hlinkovej garde. Podľa jeho zistení vznikla napokon jej prvá bunka na konci júla 1938 v Trnave.

Členovia Hlinkovej gardy. Už v období autonómie pomáhala formovať budúci režim a jej pozíciu významne posilnilo aj to, že bola jedinou povolenou brannou organizáciou na území Slovenska.
Zdroj: Archív A. Hruboňa

​Kým v prvej fáze sa garda kreovala ako organizácia mladých autonomistov vedených niekdajšími Rodobrancami, po vyhlásení autonómie Slovenska 6. októbra 1938 sa členská základňa začala zásadne meniť. Jednak došlo k jej výraznému nárastu, čo v nemalej miere súviselo s tým, že sa stala akousi výkonnou zložkou vznikajúcich národných výborov, a tým pádom súčasťou nového štátneho aparátu. Zmenila sa tiež jej štruktúra.

„V tom období už bolo jasné, že Hlinkova garda bude mať istým spôsobom dosah na smerovanie štátu, a tak v nej a v právomociach, ktoré získavala, videli mnohí ľudia potenciál, z ktorého sa bude dať vyťažiť. Vstupovali do nej teda, popri národne cítiacich Slovákoch, aj prospechári, ktorí dúfali, že im členstvo nejakým spôsobom pomôže,“ pripomína historik. Ako dodáva, pozíciu gardy významne posilnila aj skutočnosť, že sa stala jedinou brannou organizáciou na území Slovenska, keďže všetky ostatné a tiež telovýchovné spolky boli rozpustené.

​Už v období autonómie tak pomáhala HSĽS formovať budúci režim, napriek tomu k nej nie všetci predstavitelia strany mali pozitívny vzťah. Na jeseň 1938 sa dokonca objavili úvahy o jej možnom rozpustení. Jozef Tiso o nej napríklad hovoril ako o „bočnej vláde pána Sidora“ (Karol Sidor bol v tom čase hlavný veliteľ gardy), s nevôľou sa na ňu pozeral tiež generálny tajomník strany Martin Sokol a ďalší.

„Hlavne tam išlo o boj dvoch koncepcií v rámci HSĽS, pričom garda stála na pozícii toho takzvaného radikálnejšieho prúdu a výhrady voči nej sa vystupňovali, keď prišli prvé prechmaty časti členov,“ vysvetľuje Peter Sokolovič.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.