Architekt slovenského holokaustu Alexander Mach: Nemcom sa chcel odvďačiť nadprácou

Vaša kniha o Alexandrovi Machovi sa volá Radikál z povolania. Dal by sa tento ľudácky politik nazvať aj strojcom slovenského holokaustu?

Bol to jeden z pôvodných podnázvov – konkrétne architekt slovenského holokaustu –  ktoré sme s vydavateľom zvažovali. Podal som pod týmto názvom aj viacero zahraničných štipendijných projektov, vďaka ktorým som mohol na knihe pracovať. Nakoniec sme sa rozhodli pre kompromisný názov, lebo som nechcel pozornosť čitateľov upriamovať výlučne na holokaust. Tvorí síce zásadnú, no nie jedinú časť Machovho života. Chcel som ho ukázať ako osobnosť vo vývine, od začiatku 20. rokov, kedy vstúpil do politickej arény, až po rok 1945, kedy ju musel opustiť.

Označenie strojca slovenského holokaustu teda platí?

Áno. Mal hlavnú zodpovednosť za holokaust na Slovensku, spolu s Jozefom Tisom a Vojtechom Tukom, keďže vtedajšie riešenie židovskej otázky spadalo do náplne ministerstva vnútra, ktoré Mach riadil. Slovenský podiel na holokauste však nespočíval len vo vypravení deportačných vagónov za hranice slovenského štátu a ich vydaní do rúk nacistov. Predchádzala mu sústredená propagandistická kampaň, ktorej cieľom bolo židov v očiach majority zhnustiť, odľudštiť, urobiť z nich vyvrheľov, ktorí gniavia slovenský národ a môžu za všetky jeho skutočné i domnelé traumy. Aj na čele tohto aparátu stál Mach ako šéf Úradu propagandy, ktorého základy v rokoch 1938 – 1940 budoval, čo jeho zodpovednosť zdvojnásobuje.

Historici nemajú veľmi radi alternatívne scenáre dejín, ale jeden si hneď takto na úvod predsa len dovolím. Keby nebolo Macha, dopadli by slovenskí židia lepšie?

Nemyslím si to, našiel by sa iný „Mach“. Samozrejme, bol hlavným strojcom dehumanizačnej kampane, ktorá najprv vytvorila obraz žida ako nepriateľa spoločnosti a postupne vyústila do deportácií. Mach však nebol jedinou osobou v danom časopriestore, ktorá by bola nositeľom protižidovských tendencií a ktorá by sa ako jediná snažila o tzv. riešenie židovskej otázky na Slovensku. Tých osobností bolo celé spektrum, antisemitská bola viac či menej v zásade celá vláda. Keby nebol na čele mocenskej pyramídy politiky holokaustu Mach, mohol tam byť ktokoľvek iný. Poviem to tak laicky – o ľudí podobného charakteru nebola na ľudáckom Slovensku núdza.

A nielen na Slovensku.

Áno, pomerne silná protižidovská atmosféra vládla vo viacerých európskych štátoch, od západu až na východ, od Francúzska až po pobaltské republiky, kde sa desaťročia kumulovaný moderný antisemitizmus prejavil počas nacistickej okupácie Sovietskeho zväzu. Najaktívnejšími páchateľmi protižidovských excesov po júni 1941 neboli vždy nutne samotní Nemci so svojimi špeciálnymi oddielmi Einsatzgruppen, ale domáci, teda Litovci, Lotyši, Estónci, Bielorusi... Moderný antisemitizmus bol kultúrnym kódom, v ktorom európska spoločnosť žila od poslednej tretiny 19. storočia. Vzostup fašizmu v celej Európe od 30. rokov dodal antisemitským náladám akoby palivo a politické zastrešenie, vďaka ktorým nahromadené vášne vytryskli v tej najhoršej možnej podobe. Moderný antisemitizmus sa zakorenil aj v mysli samotného Macha, ktorý sa narodil na začiatku 20. storočia a v takejto atmosfére vyrástol.

Historik Anton Hruboň
Zdroj: František Stanko

No zjavne musel mať aj iné predispozície, aby to uňho dospelo do takej radikálnej podoby. Čo to bolo? Povaha?

Kombinácia faktorov. Ústrednú rolu pri formovaní jeho antisemitizmu zohrávali zážitky z detstva a mladosti. Narodil sa v Slovenskom Mederi, dnešnom Palárikove, čo je slovenská obec ležiaca v etnicky zmiešanom prostredí, okrem Slovákov tam žili tiež Maďari, a aj židia. Vyrastal vo veľmi silno veriacej katolíckej rodine, jeho otec podporoval národné hnutie, bol osobným priateľom Ferdinanda Jurigu, vtedajšieho slovenského poslanca v Uhorskom sneme. Antisemitizmus sa na Macha nalepoval postupne. Vo svojich spomienkach opakovane spomínal, že židov nemal rád už od svojho najútlejšieho detstva. Jeho vzdialený ujec mal napríklad veľké problémy s alkoholom, chodil piť do krčmy, ktorú vlastnil žid, narobil tam veľké dlhy a Mach si to vykladal tak, že za alkoholizmus nemôže strýko samotný, ale ten židovský krčmár, ktorý mu nalieva „na sekeru“ a zarába tak na zbedačovaní kresťanov. Rovnako mu ostalo ukotvené v pamäti, že jeho židovskí kamaráti nikdy nemuseli pracovať na poli tak ako on. Kým on lopotil na slnku, oni sa hrali v chládku. Keď s ním po jeho návrate z väzenia známy novinár židovského pôvodu Juraj Špitzer robil rozhovor, pýtal sa ho, prečo tak nenávidel židov. Mach odpovedal, že nieže by ich nenávidel, len ich „nemal rád“. Že jeho cieľom nikdy nebolo židov vyhubiť, akurát chcel Slovensko bez židov.

Mach študoval za kňaza. Prečo sa ním nakoniec nestal?

Na túto otázku som nikde nenašiel jasnú odpoveď. Ani Mach sa o tom nikdy nezmieňoval, hoci iné aspekty svojho života rozoberal do úplných podrobností. Podľa môjho názoru prevážila Machova túžba založiť si vlastnú rodinu a možno i to, že mal od mladosti výbušnú povahu. Počas štúdií sa dostal do konfliktu aj s predstaviteľmi bohosloveckého semináru, takže možno tam bola z jeho strany istá nevôľa rešpektovať autority, čo je v katolíckej cirkvi jednou z podmienok úspešného fungovania v jej štruktúrach.

Už krátko po dvadsiatke sa Mach dostal do významných politických funkcií: bol vo vedení fašistickej organizácie HSĽS Rodobrany, neskôr aj v širšom výbore strany. Rodobranu viedol v tom čase už vyše štyridsaťročný Vojtech Tuka. Prečo si s Machom padli do oka?

Mach bol známy medzi ľudáckymi regionálnymi funkcionármi regiónu, odkiaľ pochádzal. To oni ho Tukovi odporučili. HSĽS mala ešte na konci 20. rokov dosť veľký problém so schopnými organizačnými a redaktorskými kádrami. Keď táto strana po roku 1918 obnovila činnosť v novovzniknutom Československu, hlavnú akcie schopnú vrstvu v nej tvorili kňazi. Potrebovala však širšie portfólio pracovníkov. Nielen tých, čo budú šíriť slovo božie, ale aj slovo stranícke, a to často ostro, „polopatisticky“, nehľadiac na kompromisy, s ktorými sa musia politizujúci kňazi konfrontovať. HSĽS svoju politickú agendu promovala najmä cez svoj denník Slovák a ďalšie regionálne periodiká, a práve v tejto oblasti Mach od počiatku vynikal: bol výborným rečníkom a tiež novinárom, už od začiatku 20. rokov aktívne písal. Tuka bol vtedy podpredsedom HSĽS a zároveň šéfredaktorom Slováka. Mach sa mu zapáčil ako šikovný, talentovaný káder, ktorý má v strane perspektívu. Obzvlášť mu konvenoval jeho mladícky radikalizmus, taký ten panenský idealizmus, nedotknutý krútňavami vrcholovej politiky.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.