Vynárajú sa nad hladinu ako pokrútené krky hladných morských príšer, rebrá ich tiel pripomínajú kosti bájnych drakov alebo obrovských dinosaurov. Vraky desiatok lodí ležiace na plytčine sú naozajstným zjavením. Najmä keď sa počas pokojnej jazdy na kajaku náhle vynoria z hmly priamo pred tebou, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Táto neobyčajná scenéria premieňa široké koryto rieky Potomac, ktoré by bez vrakov lodí pôsobilo dosť fádne, na rozprávkový svet. Vraky potopených lodí sa už dávno premenili na ostrovy zelene. Hniezdia na nich vtáky a potulujú sa po nich obojživelníky.
Záliv Mallows Bay, ktorý bol pred piatimi rokmi vyhlásený za národnú morskú rezerváciu, je údajne najväčším lodným cintorínom na západnej pologuli. Predpokladá sa, že tu odpočíva viac ako 230 lodí.
Väčšinu z nich už nie je vidieť, pretože postupne klesajú na dno a rozpadávajú sa. Spolu s nimi pomaly mizne aj história tohto zvláštneho miesta, ktoré je spojené s tragickou kapitolou svetových dejín, prvou svetovou vojnou. Je to príbeh nesplneného plánu, ktorý sa skončil úplným hospodárskym debaklom. Príroda však z neho dokázala vyťažiť nečakané pozitíva.
Amerika bažiaca po produkcii lodí
Spojené štáty vstúpili do prvej svetovej vojny 6. apríla 1917. Vyhlásením vojny Nemecku a aktívnym vstupom do konfliktu na strane spojencov mali ambíciu zmeniť priebeh konfliktu. Potenciál, vyjadrený priemyselnou silou, bol skutočne značný. Problémom však bolo, ako dostať všetku vyrobenú muníciu, zbrane a vojsko do Európy.
Americká flotila obchodných lodí bola vtedy veľmi skromná a technicky zastaraná. Už pred vojnou sa podieľala na celkovom medzinárodnom obchode menej ako desiatimi percentami a vývoz sa zvyčajne zadával lodiam z európskych prístavov. Ak krajiny chceli pomoc, museli si pre ňu prísť samé. Nebolo to ľahké, pretože Atlantický oceán úplne ovládali nemecké ponorky. Tie tiež spôsobili, že Američania v prvých dvoch týždňoch po vstupe do vojny stratili 122 nákladných lodí a nemali ich ako nahradiť.
Preto v apríli 1916 prezident Woodrow Wilson presadil, aby Národná námorná rada vytvorila novú korporáciu zameranú výlučne na výrobu nových amerických nákladných lodí. Tým sa spustil projekt v hodnote miliardy dolárov. Zapojilo sa doň štyridsať lodeníc v 17 štátoch a rýchlo sa stavali ďalšie. Napríklad lodenice Hog Island vo Filadelfii boli najväčšie svojho druhu na svete. Viac ako päťdesiat suchých dokov umožňovalo výrobu desiatok lodí súčasne.
Ani s takouto technologickou kapacitou však Američania nedokázali nahradiť straty a splniť plán. Chýbal materiál, nebol dostatok kvalifikovaných pracovníkov a objednávky meškali. Čiastočne aj preto, že medzi vedením Rady pre lodnú dopravu neexistovala zhoda v tom, aké lode sa majú vlastne vyrábať.
Existovalo niekoľko vízií, ako by mali lode vyzerať. Jedni chceli postaviť tisíce drevených nákladných parníkov s oceľovými komponentmi. Ďalší chceli stovky oceľových lodí, vyrobených výlučne z prefabrikovaných dielov dodaných oceliarňami. A potom tu boli snílkovia, ktorí chceli stavať betónové lode. To všetko rozdeľovalo koncentráciu, energiu a zdroje. Projekt, ktorý mal vypustiť americkú obchodnú flotilu do svetových morí ako novú superveľmoc, skončil úplným fiaskom. Našťastie však skončila aj vojna.
Lode hodné na plavbu do šrotu
Zo 734 objednaných a čiastočne rozostavaných lodí v dokoch bolo dokončených len 98. A v skutočnosti len 76 z nich bolo schopných aktívnej služby, ostatné museli byť uzemnené pre mechanické chyby a konštrukčné nedostatky. Žiadna z nich nakoniec neodplávala do Európy.
Americký štát tak prišiel o 300 miliónov dolárov len na investíciách do lodí z ocele a dreva - nie na rozširovaní vlastných lodeníc. Dnes by sa táto suma rovnala približne šiestim miliardám. Bol to veľký problém, o ktorom sa radšej príliš nehovorilo. Navyše, za každú loď, dokončenú či nedokončenú, sa muselo platiť päťdesiattisíc dolárov mesačne na údržbu.
Námorná obchodná rada sa snažila pokryť aspoň časť strát a demontované lode predávala za zlomok ceny spoločnosti Western Marine & Salvage, aby zachránila materiál.
Tým sa však problémy neskončili. Po odtiahnutí trupov do zátoky Mallows Bay sa železný šrot zachraňoval spálením drevených konštrukcií. Ľudia v oblasti sa sťažovali na dym a zápach. A keď 7. novembra 1925 pracovníci spoločnosti Western Marine & Salvage naraz spálili tridsaťjeden nedokončených lodí, utrpela národná hrdosť. Hovorilo sa, že nikdy v americkej histórii nespálili naraz toľko lodí. Bola to skutočná hanba.
Okrem toho cena šrotu prudko klesla a šrotovanie sa stalo nerentabilným. Vraky lodí zakotvených v zátoke Mallows Bay preto spoločnosť Western Marine & Salvage po častiach predáva zberateľom, aby ich rozobrali na mieste - už bez ohňa. V roku 1931 ležalo na dne zálivu 169 lodí a rozobraných skeletov konštrukcií. Z lodí, ktoré mali zachrániť Európu, sa stala strašidelná flotila duchov.
Flotila duchov ožíva
Zo svojho plytkého vodného hrobu sa flotila vonkajšiemu svetu pripomenula ešte niekoľkokrát. V roku 1942 vykonali špecialisti námorníctva prieskum, aby posúdili materiály vrakov lodí. Od tohto plánu sa nakoniec upustilo, rovnako ako od niekoľkých ďalších povojnových pokusov o senzačné ekonomické zhodnotenie vraku.
Až v 60. rokoch 20. storočia takéto myšlienky ukončila vládna komisia, ktorá vyhlásila, že likvidácia lodí je úplne zbytočná. Medzitým sa na nich vyvinul osobitný ekosystém, ktorý poskytuje životné prostredie rastlinám a živočíchom.
Z flotily duchov sa stal jedinečný biotop, ktorý je domovom plazov, obojživelníkov, bezstavovcov a cicavcov. Postupne získava popularitu medzi ornitológmi a všetkými milovníkmi prírody.
Lokalita zátoky Mallows Bay je mimoriadne atraktívna aj z hľadiska pamiatkovej turistiky, vojnovej histórie, má potenciál nových archeologických objavov a sľubuje nové možnosti vedeckého výskumu. Zátoku môžeš navštíviť aj ty, a to buď so sprievodcom na výletnej lodi, alebo na vlastnú päsť na kajaku.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
