Vznik československých légií počas prvej svetovej vojny bol sprevádzaný aj vznikom spoločnej československej vojenskej symboliky. Dotvárala celkový pohľad na vojenské ozbrojené sily našich legionárov.
V priebehu prvej svetovej vojny sa zo slovenských a českých dobrovoľníkov v armádach Dohody vytvárali v Rusku, Taliansku a vo Francúzsku československé legionárske jednotky. Predstavovali prvý československý zahraničný odboj. Ich vojenská symbolika v rokoch 1914 – 1920 bola neodmysliteľnou súčasťou národnooslobodzovacieho boja Čechov a Slovákov.
Inšpirácia ľudovou tvorbou
Symboly nášho prvého zahraničného odboja na začiatku prvej svetovej vojny vznikali živelne ako prejav nadšenia a iniciatívy profesionálnych i amatérskych výtvarníkov všade tam, kde sa objavovali skupinky a skupiny odbojového hnutia smerujúceho k získaniu slobody a vytvoreniu novej vlasti. Vzhľadom na tieto okolnosti si československé jednotky vytvárali vlastné symboly, vlastnú legionársku vojenskú symboliku. Jednotlivé symboly československých légií v Rusku, vo Francúzsku a v Taliansku sa zjednocovali, čím sa postupne vytvárala obsahovo i formálne jednotná vojenská symbolika, ktorú predstavovali vojenské zástavy, označenie vojenských hodností a funkčného zaradenia, označenie druhov zbraní, vojsk a služieb, rukávových znakov, odznakov a ďalších doplňujúcich symbolov.
Mimoriadne významnú úlohu v oblasti vojenskej symboliky predstavovala vojenská rovnošata – uniforma. Prvé vojenské symboly obsahovali prevažne prvky ľudovosti, samovoľnosti, respektíve spontánnosti a živelnosti. Svojrázne zobrazované znaky, figúry, znamenia, ako aj ďalšie symboly vychádzali prevažne z ľudovej tvorby, využívali ľudové motívy, ornamenty, odzrkadľovali túžby ľudí, ťažké postavenie vo vojnových podmienkach, ako aj všeobecné zlé sociálne a spoločenské postavenie.
Vojenská zástava – symbol cti a statočnosti
Vojenská zástava predstavovala jeden z prvých a zároveň jeden z hlavných vojenských symbolov československých légií, ako jednotný národný vojenský symbol Slovákov a Čechov. Bol to symbol morálnej cti a vojenskej statočnosti v boji za víťazstvo nad nepriateľom, za svoju vlasť, za budúci samostatný československý štát. Spočiatku boli vojenské zástavy československých légií formou i obsahom rôznorodé a pestré.
Základnými farbami listu zástavy sa stali biela a červená farba a neskôr aj modrá, do ktorých boli vhodne umiestňované znaky alebo erby. Tieto symboly boli doplnené ratolesťami a lipovým listami, svätováclavskou korunou i ďalšími rôznymi predmetmi a roľníckymi pracovnými nástrojmi (kosa, cep, biják na reťazi a pod.), ktoré sa v stredoveku používali aj ako zbrane a neskôr sa stali aj symbolmi. Často sa vyskytovala aj sokolská symbolika (letiaci sokol) na hrote žrdí zástav, v znakoch a odznakoch alebo v rôznych heslách. Veľmi často sa používala napodobenina erbu Českého kráľovstva v renesančnej, ranogotickej, ako aj neskorogotickej forme alebo dvojchvostého leva bez štítu v štandardnom heraldickom zobrazení.
Znak Slovenska predstavoval v červenom štíte biely dvojramenný kríž položený v strede modrého trojvršia. Rovnako tak aj erby či znaky Moravy a Sliezska boli zobrazované v renesančnom, ranogotickom alebo neskorogotickom tvare štítu. Moravská orlica bola na modrom štíte v červeno-zlatom, ako aj červeno-striebornom šachovaní a sliezska čierna orlica bola v zlatom štíte s perizoniom. S postupným formovaním väčšieho počtu vojenských jednotiek, s vytváraním organizačnej štruktúry zahraničného vojska v Rusku a Taliansku, až po zriadenie československej armády vo Francúzsku, boli zástavy udeľované práporom, plukom i divíziám ako dary miest, rôznych krajanských spolkov, združení a podobne. V októbri 1914 českí krajania žijúci v cárskom Ruska a na Ukrajine sformovali prvú československú zahraničnú jednotku – Českú družinu, ktorú tvorilo približne 700 mužov. Medzi príslušníkmi roty bolo aj niekoľko Slovákov.
Táto jednotka mala svoju vojenskú zástavu, ktorej podoba symbolizovala ciele národného boja. Lícová bielo-červená strana mala v strede svätováclavskú korunu a rubová strana zástavy pozostávala z troch rovnakých vodorovných pruhov, bieleho, modrého a červeného, usporiadaných pod sebou, charakterizujúcich všeslovanskú zástavu a vyjadrujúcich spoločný boj Slovanov. Zástava Českej družiny sa stala historicky prvou zástavou československých vojsk, je teda najstarším symbolom zahraničného odboja Čechov aj Slovákov.
V roku 1915 boli na novú zástavu umiestnené symboly Čiech, Slovenska, Moravy a Sliezska a následne bola Česká družina premenovaná na 1. strelecký pluk Majstra Jana Husa. V októbri 1914 bola vytvorená z krajanských Čechov a Slovákov prvá československá jednotka na Západe – kompánia, čiže rota Nazdar 2. pochodového pluku francúzskej cudzineckej légie. Jej vojenská zástava bola typu koruhvy (pôvodne látka s maľovaným znakom pribitá na kopiju, neskôr to bola zástava pripevnená na žrď) a v strede mala bieleho českého dvojchvostého leva s kráľovskou korunou a na okrajoch boli biele trojuholníky so zlatými strapcami.
Najvýraznejšou formou krajinských znakov Čiech, Slovenska, Moravy a Sliezska bolo ich spojenie do združeného znaku, ktorý sa stal legionárskym odznakom. Tento spojený znak bol dielom maliara Louisa Strimpla, ktorý návrh vyhotovil, a sochára Eugena Purghardta, ktorý vyrobil jeho plastický odliatok. Tento znak sa používal aj vo forme odznaku na všetkých čiapkach príslušníkov československých légií a rovnako aj ako znak, symbol na vznikajúcich zástavách.
Vojenské zástavy v Rusku
Vojenské zástavy československých légií v Rusku boli unikátne diela s vyšívanými národnými alebo vojenskými symbolmi na jednej strane a na druhej strane vyšitým čestným názvom pluku. Príkladom sú vojenské zástavy československých legionárskych jednotiek v Rusku: 2. strelecký pluk Jiřího z Poděbrad mal na lícnej strane vyšitý znak znázorňujúci českého leva, na lícnej strane zástavy 6. streleckého Hanáckeho pluku bola zobrazená moravská orlica; 8. strelecký Sliezsky pluk mal na lícnej strane charakteristickú sliezsku orlicu a na rubovej strane českého leva a 12. strelecký pluk M. R. Štefánika mala na lícnej červenej strane zobrazeného strieborného českého dvojchvostého leva so zlatou korunou a v žrďovej časti boli umiestnené pod sebou tri samostatné heraldické štíty so symbolmi Slovenska, Moravy a Sliezska. Rubová strana obsahovala písmená Č, S a R v štyroch navzájom pletených kruhoch a v dolnej časti listu zástavy bol červenou niťou vyšitý veľkými písmenami nápis 12 PLUK GENERÁLA Dr. MILANA ŠTEFÁNIKA.
Československé légie v Rusku postupne mali v organizačnej štruktúre celkovo dvanásť streleckých plukov (číslovanie od 1. až po 12.), dva jazdecké pluky, jeden úderný prápor, dva delostrelecké pluky, niekoľko delostreleckých oddielov a celý rad ďalších zabezpečovacích technických a tylových útvarov.
Vojenské zástavy streleckých a delostreleckých plukov, štandardy typu guidonu (pretiahnutá obdĺžniková vlajka s vlajúcou časťou rozstrihnutou na dve časti) a gonfanonu (pretiahnutý obdĺžnik, vo vlajúcej časti rozdelený na niekoľko cípov na konci zaoblené alebo hranaté) jazdeckých plukov, ako aj ďalších jednotiek československých légií v Rusku mali približne rovnaký obsah i formu s určitými odlišnosťami. Tieto odlišnosti boli dané samotným charakterom jednotky a nositeľom čestného názvu po významnom národnom dejateľovi, resp. buditeľovi alebo hrdinovi.
Vojenské zástavy vo Francúzsku a Taliansku
Vojenské zástavy jednotiek československých légií vo Francúzsku a v Taliansku mali najmä bielo-červenú farbu, obsahovali krajinské znaky Čiech, Slovenska, Moravy a Sliezska alebo len ich samotné symboly, lipové listy, resp. lipové ratolesti, ako aj iné doplňujúce prvky označujúce číslo a názov jednotky. Dominantným a viditeľným znakom uvedených zástav bolo aj to, že ak zástavy československých legionárskych jednotiek v Rusku boli vyšívané, tak jednotlivé symboly týchto zástav boli maľované priamo na hodvábnu látku.
Hroty ich žrdí pozostávali z prepleteného štvorkružia, symbolizujúceho jednotu Čiech, Slovenska, Moravy a Sliezska, obdobne ako pri zástavách československých légií v Rusku. Vojenské zástavy troch streleckých plukov (21., 22. a 23.) samostatného československého vojska vo Francúzsku, ktoré navrhol a namaľoval český maliar František Kupka, boli podobné. Lícne a rubové strany zástav boli takmer rovnaké a každá z nich pozostávala z dvoch pozdĺžnych pruhov bieleho a červeného, rovnakej šírky, usporiadaných pod sebou. V strede zástavy boli umiestnené zlaté písmená „ČS“, nad nimi číslo a slovo „pluk“ a pod nimi slovo „vojska“, napríklad „23. strelecký plus ČS vojska“.
Na lícnej a rubovej strane zástav plukov boli umiestnené v rohoch a cípoch štyri samostatné štíty položené do zlatého ornamentu, ktoré niesli symboly Čiech, Slovenska, Moravy a Sliezska. V priebehu letných mesiacov roku 1918 niektoré československé jednotky v Taliansku získali vojenské zástavy ako dar od občanov miest, v ktorých jednotky vznikli alebo boli dočasne rozmiestnené. Jedna z najvýznamnejších udalostí sa uskutočnila 24. mája 1918 v Ríme na tretie výročie vstupu Talianska do vojny, keď plukovník M. R. Štefánik odovzdal vojenskú zástavu generálovi Grazianimu, veliteľovi 1. československej divízie, za prítomnosti mnohých významných predstaviteľov talianskej vlády a zástupcov vlád ostatných štátov Dohody.
Ostatným plukom československých légií v Taliansku boli zástavy odovzdané až po skončení prvej svetovej vojny, pred odchodom do vlasti. Zástavy československých plukov v Taliansku, napríklad 35. streleckého pluku a 39. streleckého výzvedného pluku, pozostávali z rovnakých pozdĺžnych pruhov – bieleho a červeného, ako zástavy československých plukov vo Francúzsku. V strede zástavy 39. pluku boli štyri samostatné štíty nesúce symboly Čiech, Slovenska, Moravy, Sliezska, umiestnené v kruhu vytvorenom zo zlatých lipových lístkov a v strede s písmenami „Č“ a „S“. Na rubovej strane zástavy bol symbol úderných jednotiek tzv. arditov – nôž Pugnale, po jeho stranách čísla 3 a 9, v hornej časti nápis striebornej farby VÝZVEDNÝ PLUK CS.
Rovnošaty a označovanie hodností a vojsk
Medzi ďalšie otázky týkajúce sa vzniku a vývoja československej vojenskej symboliky v období československých légií (1914 – 1918) patrila vojenská rovnošata. Jej vývoj, ako vonkajší odraz organizačnej štruktúry jednotiek, si vynútili zmeny, ktoré sa prejavili aj pri vzniku, tvorbe, ako aj postupne sa vyvíjajúcom systéme označovania vojenských hodností v československých légiách.
Zároveň aj označovanie tvoriaceho sa funkčného zaradenia, označovania vznikajúcich druhov zbraní, vojsk a služieb, rukávových znakov, odznakov a ďalších doplňujúcich symbolov československých légií. Československí legionári v Rusku mali vojenskú rovnošatu sivozelenej farby, až s odtieňom hráškovozelenej farby. Prvé rovnošaty dostali príslušníci Českej družiny v Kyjeve, ktoré pôvodne mali rovnaký strih ako rovnošaty cárskej ruskej armády. Strih uniformy bol veľmi jednoduchý, neskôr si ho príslušníci légií vhodne upravovali.
Vnútorná štruktúra jednotky bola vyjadrená špeciálnym rozlišovacím a hodnostným označením na rovnošate. V prvej polovici roka 1916 po vytvorení 1. a následne 2. streleckého pluku vnikla Československá strelecká brigáda a na náplecníkoch jej príslušníkov boli umiestnené symboly s označením ČS a číslica 1 pre 1. pluk a číslica 2 pre 2. strelecký pluk. Boli vytvorené aj odborné jednotky a nové vojenské odbornosti. Sformoval sa oddiel telefonistov, ktorý zo začiatku nemal označenie v peších jednotkách, ale pre vzniknutý oddiel sapérov (predchodcovia ženistov) bolo vytvorené označenie skrížená lopata a sekera červenej farby, ktoré sa nosilo na ľavom rukáve.
V júli 1917 sa sformovali samostatné delostrelecké jednotky a pre nich sa zaviedol znak v podobe skrížených delostreleckých hlavní. Dôstojníci československého samostatného diviziónu (v preklade oddiel, pojem zavedený v delostrelectve a v porovnaní s peším, resp. pozemným vojskom predstavoval taktický stupeň prápor) mali na náplecníkoch znak delostrelectva – skrížené delostrelecké hlavne s číslom divízie zo žltého kovu, doplnené čiernym lemom a znakom kalicha z bieleho kovu.
Na jeseň 1917 po vzniku ďalších československých streleckých plukov a v októbri po vytvorení dvoch československých divízií bol zriadený Československý armádny zbor. Na náplecníkoch príslušníkov zboru boli umiestnené nové symboly a znamenia, pre dôstojníkov štábu divízie s kovovou rímskou číslicou boli doplnené o písmená Č.S. (v azbuke) a mužstvo malo dvojriadkový nápis, a to písmeno D (v azbuke) a I. Č.S. alebo II. Č.S. (v azbuke).
Zároveň sa zaviedlo farebné rozlišovacie označenie nápisov na náplecníkoch pre jednotlivé druhy vojsk. Po vzniku zboru boli zavedené farebné rozlíšenia: pechota bola označená žltou farbou, strelecké jednotky mali malinovú farbu, delostrelecké jednotky mali červenú farbu, jazdectvo bolo označené oranžovou farbou, ženijné jednotky používali škoricovohnedú farbu, vozatajstvo malo bielu farbu, príslušníci intendančnej služby počas vojny nosili označenie na náplecníkoch čiernej farby.
Začiatkom januára 1918 boli z blúz a plášťov ruskej poľnej rovnošaty odstránené náplecníky a nahradili ich heraldické štítky s hodnostným, rozlišovacím a špecializovaným označením. Štítky boli umiestnené v hornej časti ľavého rukáva s farebnou lemovkou podľa druhu vojska, s číslom alebo znakom pluku a s farebnými hodnostnými klinmi – do hodnosti šikovateľa boli žlté hodvábne, nižší dôstojníci mali strieborné, vyšší dôstojníci a generáli boli označení zlatými klinmi. Okrem heraldických štítkov s klinmi na rukáve bola jediným slovenským a českým národným symbolom na pôvodnej ruskej poľnej uniforme umiestnená bielo-červená stužka na čiapkach.
Od októbra 1918 sa začal zavádzať systém nových vojenských symbolov, označovania vojenských hodností, označovania funkčného zaradenia, označovania druhov zbraní, vojsk a služieb, rukávových znakov, odznakov a ďalších doplňujúcich symbolov. Zaviedol sa odznak pre celý zbor s heraldickým štítkom na ľavom rukáve, doplneným lemovaním vo farbe zbrane alebo služby pre všetkých príslušníkov bez rozdielu hodnosti.
Bolo určené farebné lemovanie na rozlíšenie označenia na heraldickom štítku i farba výložiek na golieri plášťa: pre strelecké pluky malinová farba, pre jazdecké biela, pre delostrelectvo šarlátovočervená, pre letecké oddiely svetlomodrá, pre technické súčasti olivovozelená, pre zdravotnícky odbor čierna, pre zverolekársky odbor tmavomodrá, pre správny a hospodársky odbor oranžová, pre dôstojníkov generálneho štábu červeno-čierna (čierna vonkajšia časť, červená vnútorná), pre generálov červená farba (výložky na golieri plášťa generálov boli červené a pre dôstojníkov generálneho štábu červené s čiernym lemovaním).
V dolnej časti heraldického štítku sa umiestňovalo číslo útvaru. Boli vytvorené aj znaky na označovanie funkčného zaradenia, označovanie druhov zbraní, vojsk a služieb, a to napríklad: pre guľometníkov symbol guľometu, telefonisti mali symbol prekrížených bleskov, sapéri a inžinierska rota používali symbol s prekríženým kropáčom s lopatou a pod. Na označenie úderného práporu bol štítok červenej farby s malinovým lemovaním so znakom práporu (v čiernom štíte strieborný lem, nad striebornými skríženými sklopenými mečmi bol symbol lebky s prekríženými hnátmi striebornej farby) a v hornej časti do oblúka text v azbuke KORNYLOVCI.
Postavenie československého vojska v Rusku v roku 1918 a ďalší vývoj vojenskej symboliky bol determinovaný objektívnymi, ako aj subjektívnymi podmienkami. Postupné zmeny v zavádzaní vojenskej rovnošaty, spojené so vznikom ďalších symbolov, sa stali vonkajším prejavom vývojových tendencií v organizačnej štruktúre légií, ako aj ich smerovanie k osamostatňovaniu a vytváraniu jednej časti československého zahraničného vojska ako budúcej armády československého štátu. Kvalitatívne nové postavenie československého vojska ako súčasti armády Československej republiky sa prejavovalo jednak v postupnom zdokonaľovaní pôvodnej vojenskej rovnošaty, jednak v zavádzaní nových odznakov, ktoré sa stali súčasťou československej vojenskej symboliky.
Symbolika vo Francúzsku
Vytváranie a rozvíjanie vojenskej symboliky československých légií vo Francúzsku a v Taliansku bolo v počiatočnom období odlišné, menej zložitejšie než v Rusku. Išlo najmä o označovanie vojenských hodností (dištinkcií) a funkčného zaradenia, označenia druhov zbraní, vojsk a služieb, rukávových znakov, odznakov, ako aj ďalších doplňujúcich symbolov. Príslušníci československých légií vo Francúzsku používali sivomodré uniformy, s hodnostným označením na čiapkach (baretoch) a na rukávoch tesne nad manžetami v podobe súkenných alebo dragúnových klinov.
Pre československých dôstojníkov boli našité náprsné vrecká, nosili vysoké jazdecké čižmy a mužstvo malo šnurovacie topánky s ovinovaním okolo lýtka. V auguste 1918 bol zavedený československý legionársky odznak, ktorý sa nosil na čiapkach. Po vzniku československých légií v Taliansku boli Slováci a Česi vystrojení talianskou vojenskou rovnošatou sivozelenej farby so stojatým golierom, ktorá bola štandardnou tzv. vševojskovou vojenskou rovnošatou Talianskej kráľovskej armády. Touto uniformou boli vystrojené jednotky ľahkej pechoty, arditov a jazdectva.
Dôstojníci československých légií v Taliansku nosili štandardnú dôstojnícku vojenskú rovnošatu Talianskej kráľovskej armád sivozelenej farby so stojatým golierom a náplecníkmi. Nohavice pre dôstojníkov mali tvar rajtiek, boli z rovnakého materiálu ako blúza. Vojenská uniforma pre kavalériu Talianskej kráľovskej armády sa začala v československých légiách intenzívnejšie používať až po prvej svetovej vojne v novembri 1918, po zriadení jazdeckého oddielu. Československé légie v Taliansku používali na výcvik v horách taliansku pracovnú uniformu.
Bola svetlejšej až bielej farby a bola zhotovovaná z bavlneného materiálu. Postupne bola našitá na výložky dvojfarebná červeno-biela páska a hodnostné označenie sa umiestnilo na rukávy v tvare heraldického štítku, ktorý obsahoval číslo pluku a písmená CS. Na hlave nosili sivozelenú prilbu alebo typický alpský klobúk s perom. Jednotky československej domobrany, zloženej zo zajatcov a vytvorenej po 28. októbri 1918, používali rovnakú vojenskú rovnošatu bez doplnkov, bežnú poľnú čiapku talianskej pechoty a odlišné hodnostné označenie.
Útočné jednotky československých légií tzv. arditov mali špecifický výstroj, ktorý sa výrazne líšil od štandardných peších a horských jednotiek tzv. alpinistov. Československí legionári sa od príslušníkov talianskej armády odlišovali v detailoch; išlo najmä o rozlišovacie označenie, bielo-červená bikolóra na golieri a pozmenené hodnostné označenie na rukáve. Mali typické čierne košele a svetre s otvoreným golierom blúz a typickú čiernu pokrývku – fez, ktorá sa nosila len v poľných podmienkach, pri oficiálnych aktoch sa používal alpský klobúk alebo képa.
Po návrate československých légií z Talianska na Slovensko v roku 1919 sa ich jednotky postupne začali odlišovať svojimi uniformami. Ešte v predošlom roku nosili taliansku tzv. vševojskovú vojenskú uniformu sivozelenej farby so stojatým golierom. V III. prápore 33. streleckého pluku sa objavili prešité uniformy a čiastočne aj nové uniformy, odlišné od štandardných rovnošiat, ktoré nosili príslušníci pechoty a jazdectva. Rovnošata bola upravená na spôsob uniformy, ktorú nosili útočné oddiely arditov. Na prednej časti goliera boli našité výložky červeno-bielej farby, hodnostné označenie nosili na rukávoch, a v heraldickom štítku bolo umiestnené číslo pluku a písmená „CS“, na hlave nosili alpský klobúk zdobený zelenou guľkou. Na čelnej strane klobúka bol našitý čierny sokol, do ktorého bola všitá dvojfarebná bielo-červená páska.
Vyznamenania ôsmich krajín
Mimoriadne a významné miesto v oblasti vojenskej symboliky zaujímajú vyznamenania. V období rokov 1914 – 1918 boli legionári vyznamenávaní za zásluhy a odvahu v boji vyznamenaniami ôsmich štátov (Rusko, Francúzsko, Veľká Británia, Japonsko, Taliansko, Rumunsko, Lotyšsko, Čína). Z uvedeného dôvodu, už v počiatočnom období po vypuknutí prvej svetovej vojny, keď sa v Rusku vytvorili československé dobrovoľnícke jednotky, sa citeľne prejavila potreba vytvoriť a zaviesť vlastné vyznamenania.
V roku 1915 navrhol veliteľ Českej družiny plukovník Vjačeslav P. Trojanov zriadiť Rad svätováclavskej koruny. Aj napriek tomu, že bol vypracovaný výtvarný návrh vyznamenania, tento zámer sa nikdy nezrealizoval. Po istom čase opäť vznikli úvahy o zriadení vlastných československých vyznamenaní a na jar 1917 vznikol návrh na zriadenie Husitského kríža, ktorý mal vzhľadom nadväzovať na ruský Kríž svätého Juraja. Tento výtvarný návrh vyznamenania schválil aj T. G. Masaryk. Vzhľadom na revolučné udalosti v Rusku sa však návrh nezrealizoval.
Rada vojakov československého vojska v Rusku v júni 1918 navrhla založenie Radu slobody. Odbočka Československej národnej rady v Rusku posúdila uvedený návrh a v júli toho istého roka ho schválila. Rad mal pripomínať boje československého vojska za slobodu a rovnoprávnosť národov, mal sa udeľovať tým príslušníkom československého vojska, ktorí sa od začiatku prvej svetovej vojny vyznamenali na všetkých jej bojiskách. Radom chceli vyznamenávať aj osoby, ktoré mali významné zásluhy v oblasti politiky, diplomacii alebo v riadení a organizácie.
V októbri 1918 bol vydaný rozkaz č. 118, ktorým boli schválené upravené stanovy vyznamenania s tým, že už nebol radom, ale iba medailou v troch stupňoch a zároveň sa zmenil aj názov vyznamenania na Medailu Jána Žižku z Trocnova. Keďže však Československá národná rada v Paríži nebola vopred informovaná o aktivite jej odbočky v Rusku, vydala v decembri 1918 príkaz, ktorým sa zrušilo rozhodnutie o založení Radu za slobodu. Zároveň sa zastavilo aj vyznamenávanie Medailou Jána Žižku z Trocnova. Na základe poznatkov z oblasti morálneho oceňovania príslušníkov československého vojska v zahraničí Československá národná rada v Paríži pociťovala aktuálnu potrebu pokračovať v úsilí o vytvorenie najmä administratívnych podmienok na zriaďovanie, respektíve v zakladaní československých vyznamenaní.
Snímky: Archív Ústredného vojenského archívu PRAHA, Československá obec Legionářská – Jednota Mladá Boleslav, Československé légie v Rusku. Výstava v Rusku pri príležitosti 90. výročia vzniku Československa,
Československá obec Legionárska – Jednota Senec, www.tatranci.sk