Aký je to pocit, keď z rádia počujete spievať svojho manžela? Radosť, alebo prepad do smútku?
Mňa to skôr zahreje. Teší ma, že jeho songy tu stále sú. Práve na tom si dával záležať, to chcel. Pri nahrávaní myslel na to, aby jeho veci boli nadčasové, aby pretrvali. Jeho plán vyšiel, niektoré sa už tridsať, takmer štyridsať rokov hrajú.
Platia aj u vás slová jednej z jeho najznámejších pesničiek – čo bolí, to prebolí?
Meky mi k tej pesničke s krásnym textom Kamila Peteraja vždy hovoril, že sú veci, ktoré neprebolia nikdy. A mal pravdu. Smútok má rôzne fázy, tie sa striedajú, čas pracuje. To je dobre. Ale definitívne ma to neprebolí nikdy.
Čo vám po jeho odchode pomáhalo?
Práca. Všetko je tak, ako by to Meky vopred naplánoval. Niekde sa písalo, že mi dal úlohy. Takto to, samozrejme, nebolo, pretože keď bol chorý, nikto nevedel, ako to dopadne alebo nedopadne. Ale robil si poznámky do iPadu, mal veľa nápadov a rozdelených vecí, tak som sa rozhodla, že jeho plány dotiahnem. Chcela som jednoducho urobiť to, čo plánoval. Na to sa začali nabaľovať ďalšie veci, ktoré ani v pláne nemal.
Tak rozprávajte...
Hlavné, na čom by trval, bolo dokončenie jeho albumu. Z jeho strany bolo všetko nahrané, nášho syna Davida si vybral už rok predtým ako producenta. Točilo sa v Londýne, tak som tam dokonca letela s jeho gitarou.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 89% na dočítanie.
Zostáva vám 89% na dočítanie.