Ľudia, žijúci v domoch na južnej strane Bernauer Strasse, si už za tie roky zvykli na svoju kurióznu situáciu. Keď sa po skončení druhej svetovej vojny rozdelil Berlín na okupačné pásma, ocitli sa na ich hranici. Ich byty sa nachádzajú v sovietskom sektore, teda v takzvanej východnej časti mesta, stačí však, aby vyšli z domu na ulicu a sú na západe, vo francúzskom sektore. No kým je hranica otvorená, veľmi to nevnímajú.
Lenže to sa v noci z 12. na 13. augusta 1961 zmení. Náhle a násilné vytvorenie ostrej hranice medzi východnou a západnou časťou mesta znamená pre nich, tak ako pre státisíce ďalších Berlínčanov, že sa ocitli takpovediac vo väzení. No ich situácia je o to absurdnejšia, že nemôžu vyjsť ani na ulicu. Hlavné vchody do domov východonemecké bezpečnostné zložky zabarikádovali a vytvorili provizórne prístupy cez zadné dvory.
V nasledujúcich dňoch sa tak Bernauer Strasse stáva dejiskom dramatických scén. Viacerí obyvatelia tunajších domov sa rozhodnú pre útek na Západ. Z okien vyhadzujú najnutnejšie veci a vyskakujú na ulicu. Pomáhajú im jednak civilisti zo západnej časti mesta, ale aj tamojší hasiči, ktorí utečencov chytajú do záchranných plachiet. Neraz v poslednej chvíli.
Aj Ida Siekmannová sa rozhodla ujsť. Býva na treťom poschodí domu číslo 48. V utorok 22. augusta 1961 krátko pred siedmou ráno vyhadzuje z okna matrace a periny, aby stlmili jej dopad na chodník. A skáče...
Dva svety v jednom meste
„Musíme západonemeckým militaristom a revanšistom zabrániť, aby ďalej páchali podvratnú činnosť proti Nemeckej demokratickej republike a socialistickému táboru,“ obhajovala v lete 1961 východonemecká komunistická propaganda vytvorenie ostrej hranice vnútri metropoly. Skutočný dôvod bol však iný.
Berlín, rovnako ako celá krajina, bol po druhej svetovej vojne rozdelený na štyri okupačné zóny a už zakrátko sa stal neuralgickým bodom vo vzťahoch medzi Východom a Západom. Napätie eskalovalo od roku 1949, keď na území Nemecka vznikli dva samostatné štáty.
Najprv v máji spojením americkej, britskej a francúzskej okupačnej zóny Nemecká spolková republika (hlavným mestom sa stal Bonn), v októbri zareagovali Sovieti rovnako a na území, ktoré od vojny spravovali, vytvorili Nemeckú demokratickú republiku. Berlín, hoci ležal hlboko vo vnútrozemí tohto komunistami ovládaného štátu, mal však naďalej zvláštny status.
Medzi jeho západnými sektormi a východným (ten sa stal hlavným mestom NDR) sa na rozdiel od oboch nemeckých štátov mohli ľudia v podstate voľne pohybovať. Mali teda možnosť porovnávať.
Videli napríklad rozdiely v zásobovaní či v rastúcej životnej úrovni v západnej časti mesta, koniec-koncov, mnohí Východoberlínčania tam pracovali a netajili sa tým, že zarábajú lepšie. V západnom Berlíne mali tiež voľný prístup k informáciám, ktoré im východonemecká vláda upierala, a život tam nebol zviazaný komunistickou ideológiou. No a keďže do metropoly mali prístup všetci obyvatelia NDR, stala sa najvhodnejšou pôdou pre emigráciu.
Len na ilustráciu, v rokoch 1949 až 1961 ušlo z východného Nemecka takmer 2,7 milióna jeho obyvateľov, pričom dochádzalo pravdaže aj k hromadnému „úniku...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.