Vojna, ktorá sa neskončila. Priebeh konfliktu na Kórejskom polostrove bol dlhým radom omylov

„Kórejská vojna bola charakteristická tragédia pre 20. storočie. Došlo k nej z ideologických dôvodov, bez iskričky mravného oprávnenia, bez akejkoľvek stopy súhlasu obyvateľstva. Jej priebeh bol dlhý rad omylov,“ stručne, no veľavravne charakterizoval kórejskú vojnu britský historik Paul Johnson vo svojom slávnom diele Dejiny 20. storočia. A tak, ako to už je tragédii vlastné, jej prvým dejstvom býva úvod a predstavenie hlavných aktérov.

Zdrvujúca porážka Japonska v druhej svetovej vojne zapríčinila, že dovtedy cisárskou armádou okupovaný Kórejský polostrov sa stal nárazníkovou zónou v treniciach dvoch nových superveľmocí. Kórea bola rozdelená, kým juh obsadili Američania, na severe sa udomácnila Červená armáda. Na jednej strane vnikla po celonárodných voľbách Kórejská ľudovodemokratická republika na člene s komunistom Kim Ir-senom, na tej druhej Kórejská republika vedená autoritárskym prezidentom Li-Syn-manom.

Hranica oboch zón prechádzala 38. rovnobežkou, geografickou kružnicou, ktorá sa odvtedy skloňovala až príliš často. Hranica, ktorá rozdelila jeden starobylý národ. Hoci v decembri 1948 sovietske jednotky a následne v júli 1949 i americké vojská z polostrova odišli, komunistický vodca Kim Ir-sen túžil po vplyve na celom polostrove. Naliehal na Stalina, aby odobril útok smerom na juh, ten však spočiatku váhal a mal rešpekt pred pravdepodobným americkým zásahom.

Všetko však zmenila súhra niekoľkých okolností, najprv koncom roka 1949 čínski komunisti definitívne porazili svojich protivníkov, jednotky Kuomintangu, a Mao Ce-tung začal otvorene sympatizovať s Kimovým nápadom, následne sa vrcholní americkí predstavitelia opakovane vyjadrili, že Kórea nepatrí do sféry ich záujmu.

​Navyše, v roku 1950 už americká armáda nebola tou mamuťou silou ako v roku 1945. Pozemné sily tvorilo iba 10 divízií a 11 samostatných plukov, väčšinu rozpočtu rezortu obrany zhltlo letectvo, ktoré by hralo kľúčovú úlohu v prípade jadrového konfliktu.

Malý kus zeme

Najväčšia dráma od čias druhej svetovej vojny sa tak mohla začať, keďže 25. júna 1950 približne 135-tisícová Kórejská ľudová armáda pod velením generála Kim Čhcheka zahájila útok a prekročila 38. rovnobežku.

Početne i materiálne silnejší vojaci KĽDR so sovietskou výzbrojou vrátane tankov T-34 hnaní dopredu propagandistickými melódiami, revolučnými heslami a trúbením poľníc postupovali nebezpečne rýchlo. Už o tri dni dobyli Soul a pokračovali vo výpade na juh.

Slabú juhokórejskú armádu bez obrnených vozidiel podporovanú hŕstkou Američanov, ktorí urýchlene stihli prísť na pomoc z Japonska, vytlačili až k prístavu Pusan na juhu polostrova. Tu sa komunistickým útočníkom zúfalo bránili z tzv. obranného perimetra, malého kúska zeme pri Kórejskom prielive.

Americkí vojaci mali spočiatku problém rozoznávať nepriateľských a spojeneckých vojakov, navyše sa Severokórejčania často infiltrovali medzi utečencov a útočili z nečakaných smerov. „Naivne sme si mysleli, že sa stiahnu, hneď ako zbadajú americkú uniformu,“ spomínal neskôr jeden z pamätníkov úvodných bojov. Zdalo sa, že o víťazstve KĽDR nebude pochýb. 

Krvavá kapitola studenej vojny, známa ako kórejská vojna, si vyžiadala až do troch miliónov civilných životov.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Bezpečnostná rada OSN však označila komunistické sily za agresorov a Američania začali organizovať svoje jednotky pre urýchlený zásah, tzv. policajnú akciu. Za veliteľa síl OSN bol vymenovaný penzionovaný americký generál Douglas MacArthur, veterán oboch svetových vojen a hlavný strojca japonskej porážky v Pacifiku. Hoci väčšinu vojakov poslaných brániť Kórejskú republiku

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.