Východonemecký režim nezachránilo ani zatvorenie hraníc, tisíce ľudí si cestu k slobode našli

Je pondelok 2. októbra 1989 popoludní. Na drážďanskú železničnú stanicu prichádza rýchlik z Berlína, ktorý mieri do Prahy. Nástupište je preplnené a keď vlak zastaví, nastáva obvyklá situácia – ľudia chcú doň nastúpiť. Dnes je však všetko inak. O tom, kto vlakom odíde, rozhodnú príslušníci polície a tajnej služby Stasi. Nemecká demokratická republika totiž uzatvorila hranice s Československom.

Policajti teda prejdú vozne a vyvedú z nich všetkých východonemeckých občanov. Tí nesmú v ceste pokračovať. Potom začnú kontrolovať, kto do vlaku nastupuje. Súprava napokon z Drážďan odchádza iba so štyrmi cestujúcimi – dvoma Britmi, jednou Češkou a, čuduj sa svete, jedným občanom NDR. Je ním Steffen Kude z Erfurtu a jeho priepustkou cez kontrolu sa stalo potvrdenie, že do Prahy cestuje služobne, na medzinárodnú konferenciu.

„Cesta ubiehala neuveriteľne pomaly. Keď sme prešli hranice, oslovil som spolucestujúcu Češku a požiadal som ju o pomoc. Po príchode do Prahy sme pokračovali taxíkom, a keď vystúpila pred svojím bytom, povedala šoférovi, aby ma odviezol k západonemeckému veľvyslanectvu,“ spomína po tridsiatich rokoch Steffen Kude na deň, keď sa zmenil jeho život.

Konferencia bola iba zámienka a cestovný príkaz, vďaka ktorému ho policajti pustili do vlaku, sfalšoval. Do Prahy odcestoval, aby mohol emigrovať.

Začalo sa to v Maďarsku

Cesta za slobodou nebola pre východných Nemcov ľahká. Režim Ericha Honeckera povoľoval väčšine občanov opustiť prísne strážené hranice prakticky iba pri cestách do „spriatelených“ krajín – Poľska, Bulharska, Rumunska, Československa a Maďarska. A práve túto možnosť sa v lete 1989 rozhodli využiť na emigráciu, ktorá sa zakrátko zmenila doslova na exodus.

Najprv zamierili do Maďarska, kde sa na konci 80. rokov uvoľnili pomery. V tamojšej vládnucej strane získali prevahu reformisti a jedným z najviditeľnejších prejavov zmien bol v máji 1989 začiatok demontáže plotu z ostnatého drôtu na hranici s Rakúskom. Znamenalo to, že v železnej opone, ktorá viac než štyri desaťročia rozdeľovala Európu, sa objavila diera a s ňou aj šanca prejsť na Západ.

​V letných mesiacoch tak na dovolenku do Maďarska vyrazili desaťtisíce východných Nemcov, ktorí mienili dať komunistickému táboru zbohom. Táborili v kempoch a parkoch, viacerí našli útočisko na západonemeckej ambasáde v Budapešti a čakali na príležitosť.

Prvá sa im naskytla 19. augusta neďaleko Šoprone, keď v rámci akcie nazvanej Paneurópsky piknik Maďari na tri hodiny otvorili hraničnú bránu. Nemeckí „dovolenkári“ si to nenechali ujsť a viac

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 81% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.