Východonemecký režim nezachránilo ani zatvorenie hraníc, tisíce ľudí si cestu k slobode našli

Je pondelok 2. októbra 1989 popoludní. Na drážďanskú železničnú stanicu prichádza rýchlik z Berlína, ktorý mieri do Prahy. Nástupište je preplnené a keď vlak zastaví, nastáva obvyklá situácia – ľudia chcú doň nastúpiť. Dnes je však všetko inak. O tom, kto vlakom odíde, rozhodnú príslušníci polície a tajnej služby Stasi. Nemecká demokratická republika totiž uzatvorila hranice s Československom.

Policajti teda prejdú vozne a vyvedú z nich všetkých východonemeckých občanov. Tí nesmú v ceste pokračovať. Potom začnú kontrolovať, kto do vlaku nastupuje. Súprava napokon z Drážďan odchádza iba so štyrmi cestujúcimi – dvoma Britmi, jednou Češkou a, čuduj sa svete, jedným občanom NDR. Je ním Steffen Kude z Erfurtu a jeho priepustkou cez kontrolu sa stalo potvrdenie, že do Prahy cestuje služobne, na medzinárodnú konferenciu.

„Cesta ubiehala neuveriteľne pomaly. Keď sme prešli hranice, oslovil som spolucestujúcu Češku a požiadal som ju o pomoc. Po príchode do Prahy sme pokračovali taxíkom, a keď vystúpila pred svojím bytom, povedala šoférovi, aby ma odviezol k západonemeckému veľvyslanectvu,“ spomína po tridsiatich rokoch Steffen Kude na deň, keď sa zmenil jeho život.

Konferencia bola iba zámienka a cestovný príkaz, vďaka ktorému ho policajti pustili do vlaku, sfalšoval. Do Prahy odcestoval, aby mohol emigrovať.

Začalo sa to v Maďarsku

Cesta za slobodou nebola pre východných Nemcov ľahká. Režim Ericha Honeckera povoľoval väčšine občanov opustiť prísne strážené hranice prakticky iba pri cestách do „spriatelených“ krajín – Poľska, Bulharska, Rumunska, Československa a Maďarska. A práve túto možnosť sa v lete 1989 rozhodli využiť na emigráciu, ktorá sa zakrátko zmenila doslova na exodus.

Najprv zamierili do Maďarska, kde sa na konci 80. rokov uvoľnili pomery. V tamojšej vládnucej strane získali prevahu reformisti a jedným z najviditeľnejších prejavov zmien bol v máji 1989 začiatok demontáže plotu z ostnatého drôtu na hranici s Rakúskom. Znamenalo to, že v železnej opone, ktorá viac než štyri desaťročia rozdeľovala Európu, sa objavila diera a s ňou aj šanca prejsť na Západ.

​V letných mesiacoch tak na dovolenku do Maďarska vyrazili desaťtisíce východných Nemcov, ktorí mienili dať komunistickému táboru zbohom. Táborili v kempoch a parkoch, viacerí našli útočisko na západonemeckej ambasáde v Budapešti a čakali na príležitosť.

Prvá sa im naskytla 19. augusta neďaleko Šoprone, keď v rámci akcie nazvanej Paneurópsky piknik Maďari na tri hodiny otvorili hraničnú bránu. Nemeckí „dovolenkári“ si to nenechali ujsť a viac

než 800 ich prešlo na rakúsku stranu. Utekali muži, ženy i celé rodiny, len s najnutnejšími vecami.

Bol to prvý, nie však posledný hromadný prechod východných Nemcov na Západ. O necelý mesiac, 11. se...