Rodáčka z ukrajinského Kyjeva bola v roku 1948 pri zrode štátu Izrael a bola jedinou ženou, ktorá stála na čele jeho vlády. Funkciu vykonávala od marca 1969 päť rokov, predtým bola ministerkou zahraničných vecí a ministerkou práce.
„Päť rokov stačilo. Je nad moje sily niesť ďalej toto bremeno,“ vyhlásila v tom čase 76-ročná Meirová na margo svojej rezignácie na premiérsky úrad, ktorá nasledovala pol roka po jomkipurskej vojne. V tejto štvrtej izraelsko-arabskej vojne v októbri 1973 židovský štát síce zvíťazil, ale za cenu veľkých strát a vláda sa tak stala terčom ostrej kritiky. Krátko po odstúpení z funkcie premiérky sa Golda Meirová vzdala aj poslaneckého mandátu a odišla z politiky.
Narodila sa v máji 1898 ako Golda Mabovičová a v detstve sa stala svedkom protižidovských pogromov. Spomienky na to, ako otec pred nimi zakaždým narýchlo obíjal okná domu doskami, utkveli vraj Golde v pamäti ako jediné zo života v cárskom Rusku.
V roku 1903 jej otec odišiel skúsiť šťastie do Ameriky. Keď sa po troch rokoch trochu uchytil, prišla za ním aj manželka s deťmi a rodina sa usadila v Milwaukee. Tam Golda začala chodiť do školy a pomáhala matke v obchode, ktorý si otvorili. Keď ale chcela v štrnástich začať študovať na strednej škole a rodičia jej to nechceli dovoliť, ušla z domu.
Zamierila za staršou sestrou do Denveru, kde začala študovať, po roku sa ale opäť sťahovala, pretože si nerozumeli. Odišla zo školy a živila sa prácou v čistiarni odevov a v obchodnom dome. Napokon sa vrátila k rodičom do Milwaukee, kde štúdium dokončila a prihlásila sa na učiteľský ústav.
Na prahu dospelosti sa začala zaujímať o politiku a stala sa členkou Sionistickej organizácie práce. Medzi aktivistami sa zoznámila aj s Morrisom Meyersonom, za ktorého sa vydala a vysťahovali sa do Palestíny. Najprv zakotvili v kibuce Merhavia, kde sa Golda začala politicky angažovať, potom zamierili do Tel Avivu, aby sa napokon natrvalo usadili v Jeruzaleme. Vzhľadom na manželove zdravotné problémy sa stala jedinou živiteľkou rodiny, ktorá sa rozrástla o dve deti. Golda Meyersonová teda vyučovala angličtinu, popritom pracovala v práčovni, no čoraz viac sa venovala aj politike.
Postupne sa stala tajomníčkou Robotníckej rady žien i poprednou funkcionárkou federácie práce Histadrut, ktorú začala zastupovať aj na medzinárodnom fóre. V roku 1938 ju napríklad vyslali do francúzskeho Évianu na konferenciu o probléme židovských utečencov pred nacizmom. V štyridsiatych rokoch zasa podnikla niekoľko ciest do Veľkej Británie a USA, kde sa jej podarilo získať politickú i finančnú podporu pre vznik samostatného izraelského štátu.
K tomu došlo 14. mája 1948 a Golda Myersonová bola jedným z 24 ľudí, ktorí sa podpísali pod Deklaráciu nezávislosti štátu Izrael.
„Keď som ako školáčka študovala americkú históriu, nedokázala som si tých, čo podpísali americkú deklaráciu nezávislosti predstaviť ako skutočných ľudí z mäsa a kostí. A teraz som sedela za stolom a podpisovala naše vyhlásenie o nezávislosti. Od radosti mi bolo do plaču,“ opisovala neskôr svoje pocity.
Stala sa prvou veľvyslankyňou nového štátu v Sovietskom zväze. Nie nadlho. Rokovania so Stalinom a Molotovom totiž zakrátko skrachovali. Sovietsky vodca, usilujúci sa o zahrnutie Izraela do sféry svojho vplyvu pochopil, že má pred sebou partnera, ktorý chce hájiť záujmy svojej krajiny a nie sa mu podriadiť. Goldu Myersonovú tak zo Sovietskeho zväzu vyhostili a ona vymenila diplomatickú kariéru za politickú.
V roku 1949 sa stala poslankyňou Knessetu (izraelského parlamentu), ministerkou práce a veľvyslankyňou Izraela v OSN a od roku 1956 bola desať rokov ministerkou zahraničných vecí. Z popudu premiéra Ben Guriona, ktorý chcel, aby predstavitelia štátu mali hebrejské mená, si aj ona zmenila svoje a z Goldy Myersonovej sa stala Golda Meirová. To už bola niekoľko rokov vdovou. Manžel Morris, s ktorým nežila od roku 1941, no nikdy sa s ním nerozviedla, zomrel v roku 1951.
Po vypuknutí suezskej krízy Golda Meirová obhajovala na pôde OSN právo Izraelčanov sa samostatný štát, a keď agenti Mosadu uniesli z Argentíny Adolfa Eichmanna a Izrael sa ocitol v paľbe kritiky pre narušenie zvrchovanosti juhoamerickej krajiny, tak svojou rečou o holokauste presvedčila, že nacistického zločinca má právo súdiť židovský štát.
Na začiatku šesťdesiatych rokov ju začali prenasledovať zdravotné problémy, keď jej diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín. Napriek tomu sa odmietla vzdať svojho zlozvyku – fajčenia. Choroba a vyčerpanosť ju ale predsa len prinútili odísť z vrcholnej politiky.
Všetko sa zmenilo keď vo februári 1969 zomrel ministerský predseda Levi Eškol. Golda Meirová súhlasila, že dočasne prevezme premiérsku funkcie, o osem mesiacov však vyhrala voľby a v kresle napokon zostala päť rokov.
Ako premiérka bola Golda Meirová aktívna predovšetkým na diplomatickom poli a snažila čo najviac zlepšiť vzťahy Izraela so svetom. Úspešné boli rokovania s americkým prezidentom Richardom Nixonom, na návštevu Izraela pozvala nemeckého kancelára Willyho Brandta, vo Vatikáne sa stretla s pápežom Pavlom VI.. Zdalo sa, že práve vďaka tejto žene zavládne na Blízkom východe mier.
Falošné nádeje ukončila tragédia na mníchovskej olympiáde 1972. Palestínske teroristické komando Čierny september tam unieslo a zavraždilo jedenásť členov izraelskej výpravy. Premiérka Meirová počas tryzny za obete masakru verejne vyhlásila, že bude nasledovať odveta a podpísala rozsudky smrti nad vtedy známymi teroristami z Čierneho septembra.
„Nájdeme všetkých, ktorí mali s týmto činom niečo spoločné a urobíme všetko preto, aby po svete už dlho nechodili. Budeme ich prenasledovať dovtedy, kým ich nedostaneme,“ povedala. V rámci akcie nazvanej Boží hnev napokon príslušníci izraelskej tajnej služby Mosad postupne dvanástich Palestínčanov zapletených do mníchovského masakru aj zabili.
V októbri 1973 sa Izrael ocitol vo vojne, ktorá dostala názov podľa najväčšieho židovského sviatku Jom Kippur (Deň zmierenia). Trvalo 18 dní, kým jeho armáda vytlačila zo svojho územia egyptské a sýrske sily, ktoré naň zaútočili. Vláda, a najmä premiérka a minister obrany, sa ocitli v paľbe kritiky. Hoci špeciálna vyšetrovacia komisia na jar 1974 skonštatovala, že Golda Meirová nebola priamo zodpovedná za nepripravenosť Izraela na vojnu, premiérka sa rozhodla odstúpiť.
Expremiérka, ktorú si ešte skôr ako Margaret Thatcherová vyslúžila označenie „železná lady“, sa stiahla do súkromia, venovala sa rodine, písaniu pamätí a na verejnosti sa objavovala už len sporadicky. Čoraz viac ju sužovala choroba, s ktorou bojovala už pätnásť rokov. Golda Meirová jej podľahla 8. decembra 1978 ako 80-ročná.