Izraelská „železná lady“: Stalin ju nezlomil a teroristom vyhlásila krvavú odvetu

Rodáčka z ukrajinského Kyjeva bola v roku 1948 pri zrode štátu Izrael a bola jedinou ženou, ktorá stála na čele jeho vlády. Funkciu vykonávala od marca 1969 päť rokov, predtým bola ministerkou zahraničných vecí a ministerkou práce.

„Päť rokov stačilo. Je nad moje sily niesť ďalej toto bremeno,“ vyhlásila v tom čase 76-ročná Meirová na margo svojej rezignácie na premiérsky úrad, ktorá nasledovala pol roka po jomkipurskej vojne. V tejto štvrtej izraelsko-arabskej vojne v októbri 1973 židovský štát síce zvíťazil, ale za cenu veľkých strát a vláda sa tak stala terčom ostrej kritiky. Krátko po odstúpení z funkcie premiérky sa Golda Meirová vzdala aj poslaneckého mandátu a odišla z politiky.

Narodila sa v máji 1898 ako Golda Mabovičová a v detstve sa stala svedkom protižidovských pogromov. Spomienky na to, ako otec pred nimi zakaždým narýchlo obíjal okná domu doskami, utkveli vraj Golde v pamäti ako jediné zo života v cárskom Rusku.

V roku 1903 jej otec odišiel skúsiť šťastie do Ameriky. Keď sa po troch rokoch trochu uchytil, prišla za ním aj manželka s deťmi a rodina sa usadila v Milwaukee. Tam Golda začala chodiť do školy a pomáhala matke v obchode, ktorý si otvorili. Keď ale chcela v štrnástich začať študovať na strednej škole a rodičia jej to nechceli dovoliť, ušla z domu.

Zamierila za staršou sestrou do Denveru, kde začala študovať, po roku sa ale opäť sťahovala, pretože si nerozumeli. Odišla zo školy a živila sa prácou v čistiarni odevov a v obchodnom dome. Napokon sa vrátila k rodičom do Milwaukee, kde štúdium dokončila a prihlásila sa na učiteľský ústav.

Na prahu dospelosti sa začala zaujímať o politiku a stala sa členkou Sionistickej organizácie práce. Medzi aktivistami sa zoznámila aj s Morrisom Meyersonom, za ktorého sa vydala a vysťahovali sa do Palestíny. Najprv zakotvili v kibuce Merhavia, kde sa Golda začala politicky angažovať, potom zamierili do Tel Avivu, aby sa napokon natrvalo usadili v Jeruzaleme. Vzhľadom na manželove zdravotné problémy sa stala jedinou živiteľkou rodiny, ktorá sa rozrástla o dve deti. Golda Meyersonová teda vyučovala angličtinu, popritom pracovala v práčovni, no čoraz viac sa venovala aj politike.

Golda Meyersonová pri práci v kibuce Merhavia v dvadsiatych rokoch minulého storočia.
Golda Meyersonová pri práci v kibuce Merhavia v dvadsiatych rokoch minulého storočia.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Postupne sa stala tajomníčkou Robotníckej rady žien i poprednou funkcionárkou federácie práce Histadrut, ktorú začala zastupovať aj na medzinárodnom fóre. V roku 1938 ju napríklad vyslali do francúzskeho Évianu na konferenciu o probléme židovských utečencov pred nacizmom. V štyridsiatych rokoch zasa podnikla niekoľko ciest do Veľkej Británie a USA, kde sa jej podarilo získať politickú i finančnú podporu pre vznik samostatného izraelského štátu.

K tomu došlo 14. mája 1948 a Golda Myersonová bola jedným z 24 ľudí, ktorí sa podpísali pod Deklaráciu nezávislosti štátu Izrael.

„Keď som ako školáčka študovala americkú históriu, nedokázala som si tých, čo podpísali americkú deklaráciu nezávislosti predstaviť ako skutočných ľudí z mäsa a kostí. A teraz som sedela za stolom a podpisovala naše vyhlásenie o nezávislosti. Od radosti mi bolo do plaču,“ opisovala neskôr svoje pocity.

Meirová (na snímke z roku 1969)  bola od mladosti silnou fajčiarkou a svojho zlozvyku sa nevzdala ani keď jej diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín.
Meirová (na snímke z roku 1969) bola od mladosti silnou fajčiarkou a svojho zlozvyku sa nevzdala ani keď jej diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín.
Zdroj: gpophotoeng.gov.il

​Stala sa prvou veľvyslankyňou nového štátu v Sovietskom zväze. Nie nadlho. Rokovania so Stalinom a Molotovom totiž zakrátko skrachovali. Sovietsky vodca, usilujúci sa o zahrnutie Izraela do sféry svojho vplyvu pochopil, že má pred sebou partnera, ktorý chce hájiť záujmy svojej krajiny a nie sa mu podriadiť. Goldu Myersonovú tak zo Sovietskeho zväzu vyhostili a ona vymenila diplomatickú kariéru za politickú.

V roku 1949 sa stala poslankyňou Knessetu (izraelského parlamentu), ministerkou práce a veľvyslankyňou Izraela v OSN a od roku 1956 bola desať rokov ministerkou zahraničných vecí. Z popudu premiéra Ben Guriona, ktorý chcel, aby predstavitelia štátu mali hebrejské mená, si aj ona zmenila svoje a z Goldy Myersonovej sa stala Golda Meirová. To už bola niekoľko rokov vdovou. Manžel Morris, s ktorým nežila od roku 1941, no nikdy sa s ním nerozviedla, zomrel v roku 1951.

Po vypuknutí suezskej krízy Golda Meirová obhajovala na pôde OSN právo Izraelčanov sa samostatný štát, a keď agenti Mosadu uniesli z Argentíny Adolfa Eichmanna a Izrael sa ocitol v paľbe kritiky pre narušenie zvrchovanosti juhoamerickej krajiny, tak svojou rečou o holokauste presvedčila, že nacistického zločinca má právo súdiť židovský štát.

Ministerka zahraničných vecí Izraela Golda Meirová po stretnutí s americkým prezidentom Johnom F. Kennedym v decembri 1962.
Ministerka zahraničných vecí Izraela Golda Meirová po stretnutí s americkým prezidentom Johnom F. Kennedym v decembri 1962.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Na začiatku šesťdesiatych rokov ju začali prenasledovať zdravotné problémy, keď jej diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín. Napriek tomu sa odmietla vzdať svojho zlozvyku – fajčenia. Choroba a vyčerpanosť ju ale predsa len prinútili odísť z vrcholnej politiky.

Všetko sa zmenilo keď vo februári 1969 zomrel ministerský predseda Levi Eškol. Golda Meirová súhlasila, že dočasne prevezme premiérsku funkcie, o osem mesiacov však vyhrala voľby a v kresle napokon zostala päť rokov.

Ako premiérka bola Golda Meirová aktívna predovšetkým na diplomatickom poli a snažila čo najviac zlepšiť vzťahy Izraela so svetom. Úspešné boli rokovania s americkým prezidentom Richardom Nixonom, na návštevu Izraela pozvala nemeckého kancelára Willyho Brandta, vo Vatikáne sa stretla s pápežom Pavlom VI.. Zdalo sa, že práve vďaka tejto žene zavládne na Blízkom východe mier.

Na pozvanie Goldy Meirovej prišiel v roku 1973 na oficiálnu návštevu nemecký spolkový kancelár Willy Brandt.
Na pozvanie Goldy Meirovej prišiel v roku 1973 na oficiálnu návštevu nemecký spolkový kancelár Willy Brandt.
Zdroj: gpophotoeng.gov.il

​Falošné nádeje ukončila tragédia na mníchovskej olympiáde 1972. Palestínske teroristické komando Čierny september tam unieslo a zavraždilo jedenásť členov izraelskej výpravy. Premiérka Meirová počas tryzny za obete masakru verejne vyhlásila, že bude nasledovať odveta a podpísala rozsudky smrti nad vtedy známymi teroristami z Čierneho septembra.

„Nájdeme všetkých, ktorí mali s týmto činom niečo spoločné a urobíme všetko preto, aby po svete už dlho nechodili. Budeme ich prenasledovať dovtedy, kým ich nedostaneme,“ povedala. V rámci akcie nazvanej Boží hnev napokon príslušníci izraelskej tajnej služby Mosad postupne dvanástich Palestínčanov zapletených do mníchovského masakru aj zabili.

V októbri 1973 sa Izrael ocitol vo vojne, ktorá dostala názov podľa najväčšieho židovského sviatku Jom Kippur (Deň zmierenia). Trvalo 18 dní, kým jeho armáda vytlačila zo svojho územia egyptské a sýrske sily, ktoré naň zaútočili. Vláda, a najmä premiérka a minister obrany, sa ocitli v paľbe kritiky. Hoci špeciálna vyšetrovacia komisia na jar 1974 skonštatovala, že Golda Meirová nebola priamo zodpovedná za nepripravenosť Izraela na vojnu, premiérka sa rozhodla odstúpiť.

V roku 1973 sa premiérka Izraela Golda Meirová stretla s pápežom Pavlom VI.
V roku 1973 sa premiérka Izraela Golda Meirová stretla s pápežom Pavlom VI.
Zdroj: gpophotoeng.gov.il

​Expremiérka, ktorú si ešte skôr ako Margaret Thatcherová vyslúžila označenie „železná lady“, sa stiahla do súkromia, venovala sa rodine, písaniu pamätí a na verejnosti sa objavovala už len sporadicky. Čoraz viac ju sužovala choroba, s ktorou bojovala už pätnásť rokov. Golda Meirová jej podľahla 8. decembra 1978 ako 80-ročná.