Keď okupanti nepoznali ani splachovací záchod, na inváziu doplatili aj rybičky

Rozhlas zohral 21. augusta a nasledujúcich dňoch dôležitú úlohu – nielenže sa práve z neho ľudia po prvýkrát dozvedeli, čo sa vlastne v krajine deje – ale v nasledujúcich hodinách a dňoch bol zásobárňou nezávislých správ a vysielania. A možno prispel aj k tomu, že v uliciach nebolo viac obetí.

O Alexandrovi Dubčekovi sme sa v HNtelevízii rozprávali s historikom ÚPN Petrom Jašekom:

​Okupanti si silu rozhlasu aj televízie dobre uvedomovali, aj preto boli jedným z prvých inštitúcií, ktoré sa snažili nájsť a umlčať. Na udalosti nielen z 21. augusta 1968, ale aj na okolnosti, ktoré im predchádzali, si pre HN zaspomínali Jan Petránek a Richard Seemann.

Budú nás okupovať, hlásila BBC

„Ten rok 1968 od januára až po osudný august, bol asi najkrajší v mojom živote,“ hovorí Jan Petránek, ktorý v tom čase pôsobil ako zahraničný spravodajca Československého rozhlasu (ČRo). „Ľudia sa usmievali, zdravili na uliciach, boli k sebe milí. Veľa sa diskutovalo, no aj keď sa viedli niekedy tvrdé diskusie, všetko sa dialo veľmi slušne. Robila sa zbierka na česko-slovenský poklad, kam mnohí nosili snubné prstene, no a najmä bolo zrazu možné zrušiť cenzúru, takže sme už správy do vysielania nemuseli dávať schvaľovať. A ja som si myslel, že to uhráme,“ pokračuje. Petránek sa vrátil do Československa krátko pred inváziou z Londýna, kde sledoval správy BBC a podával správy do Prahy o tom, ako zahraničie vníma situáciu u nás.

„Bola tam dôležitá správa od reportérov BBC, ktorým sa priamo z československého územia dlhými sklami podarilo pozorovať jednotky v Poľsku, NDR či Maďarsku. Odznela informácia, že tie jednotky sú natoľko zásobované a prebieha taká logistika, že nemôže ísť o cvičenie, ale o vpád,“ vysvetľuje. Správu preto oznámil rovno do vysielania rozhlasu u nás. „Na to sa Smrkovský (Josef Smrkovský v tom čase zastával post predsedu Národného Zhroamaždenia ČSSR, pozn. red.) strašne rozčúlil a vynadal mi, že robím paniku. Povedal mi: ,ty si bol v Rusku príliš dlho, ty ich vidíš príliš čierno´,“ spomína bývalý „rozhlasák“. Bola to narážka na skutočnosť, že Petránek pôsobil ako spravodajca v Moskve no s pôsobnosťou pre celú Áziu.

Sovietska realita: chýbala elektrina aj voda

V rámci spoznávania regiónu totiž strávil dosť času cestami po sovietskej strednej Ázii. „Prešiel som Rusko krížom krážom a videl som, čo tam Rusi robia,“ pokračuje a spomína, že za správy z tejto časti Sovietskeho zväzu sa mu ušlo nemálo kritiky. To preto, lebo poukazoval na paradoxy toho, prečo by nám v tom čase práve ZSSR mal byť vzorom. „Dostal som napríklad strašne vynadané, keď som odvysielal rozhovor s ministrom zdravotníctva v Kirgizsku, ktorý sa mi chválil, že už v 19 percentách pôrodníc majú tečúcu vodu. Keď som to odvysielal, cenzúra sa mohla zblázniť od zlosti, lebo to bol okamžite fakt, ktorý ukazoval, aké sú tam pomery,“ smeje sa. „Veď v dobe, keď umrel Stalin, bola elektrifikácia len na tretine sovietskych území. A všetky tieto informácie sa len veľmi ťažko dostávali odtiaľ von.“

Napriek tomu, že jeho informáciu o možnej invázii naoko nikto nebral vážne, on sa rozhodol vrátiť domov. Keďže ho po návrate trápil angína, šiel na chalupu, aby sa trochu doliečil a tiež dohodol so ženou. „Lenže medzičasom k nám vpadli vojská, tak som okamžite skočil do auta a ponáhľal sa do Prahy,“ opisuje 21. august.

​Kým Petránek mieril pomedzi tanky a obrnené transportéry do hlavného mesta, Richard Seemann, ktorý pracoval v zahraničnom vysielaní rozhlasu, bol v centre diania už od počiatku. „O druhej ráno mi volali, aby som sa okamžite dostavil do rozhlasu, mám to kúsok od domu,“ spomína. „Tam nás riaditeľ informoval, že si ho zavolal vtedajší minister spojov Karel Hoffmann a povedal, že zasadlo predsedníctvo ÚV KSČ a rozdielom asi dvoch hlasov pozvali sovietske vojská k nám, čo bola, samozrejme, lož. A chcel, aby sme upravili vysielanie tak, aby nedošlo k nejakým útokom proti spojeneckým vojskám.“ Keďže však rozhlas stále vysielal, ministerstvo sa rozhodlo odpojiť vysielače. „Zabudli však, že existuje aj niečo také, ako rozhlas po drôte. Malo to veľa ľudí, pretože to bolo lacné,“ vysvetľuje Seemann skutočnosť, že vysielanie sa napriek tomu dostalo k mnohým obyvateľom. „Boli sme v rozhlase aj keď asi okolo ôsmej dorazili pred budovu sovietske jednotky. Ľudia však medzičasom vybudovali barikády, nastal tam veľký frmol. Zapálili im jeden tank, za ktorým však šlo ešte nákladné auto a viezlo strelivo. To sa chytilo, explodovalo a malo to zdrvujúce následky. Boli tam mŕtvi, zomrelo tuším 17 ľudí, ale ani nie dôsledkom streľby ako tým, čo tam nastalo,“ opisuje.

Viedeň namiesto Prahy

Vojakom sa nakoniec podarilo dostať do budovy rozhlasu a vysielajúcich redaktorov postupne vytláčali z jednotlivých štúdií, kde sa vysielalo. Richard Seemann mal ešte o starosť naviac – doma totižto naňho čakala manželka v ôsmom mesiaci tehotenstva. „Tak som jej z každej kancelárie, kam sme sa presunuli, volal, že som v poriadku.“

Bývalí redaktori Československého rozhlasu Richard Seemann a Jan Petránek.
Bývalí redaktori Československého rozhlasu Richard Seemann a Jan Petránek.
Zdroj: Archív Richarda Seemanna, David Sedlecký/wikimedia.org

Spomína tiež na úsmevnú historku, ako dôstojníci vnikli do redakcie, z ktorej sa vysielalo do Rakúska. „Vedúca tamojšieho vysielania mi neskôr hovorila, ako mali na stene veľkú mapu Viedne. A tí Rusi boli nejakí zmätení, lebo k nej jeden prišiel a chcel, aby mu ukázali sídlo ČTK. Tak im vysvetlila, že to nejde,“ smeje sa. Jemu samému však vtedy veľmi veselo nebolo. „Ten šok spôsobil, že som všetko vnímal akoby v sne. A konal som, veru, aj skratovo,“ priznáva. Zistil totiž, že si v redakčnej miestnosti zabudol „šusťák“. „To bola vtedy veľká móda, bol to taký ľahký kabát, ktorý sa dovážal z Talianska. Vydal som sa teda naspäť, pred miestnosťou stál už vojak, nejaký Kazach. Ja som vysoký, meriam 190 cm, on mal možno 160 cm, tak som ho odstrčil a šiel si po kabát. Bola to, samozrejme, veľká hlúposť, mal samopal, čo keby ho použil,“ pýta sa dnes sám seba. Paradoxne neskôr zistil, že si namiesto svojho kabáta zobral kolegov, ktorý bol o dve hlavy nižší, takže ho beztak nemohol nosiť.

Životom zaplatili aj rybičky

Richard Seemann spomína tiež, že keď sa po vysielaní v rôznych ilegálnych štúdiách po celej Prahe mohli vrátiť do hlavnej budovy rozhlasu, museli nejaký čas počkať. Dôvod bol kuriózny, po vojakoch totiž museli najprv upratať. „Niežeby to tam zničili v zmysle, že by porozbíjali nábytok alebo podobne. To nie. No mali trochu problém s hygienou,“ opisuje diplomaticky skutočnosť, že vojaci napríklad vykonávali potrebu mimo priestorov na to určených. „Boli to totiž ľudia z rôznych častí Sovietskeho zväzu a  niektorí napríklad nechápali, čo sú to splachovacie záchody, nevedeli, ako ich majú používať. Takže pred našim návratom to tam museli všetko vydezinfikovať.“

Obeťou okupácie sa, s dávkou odľahčenia, stali aj rybičky, ktoré mal Richard Seemann v kancelárii. „Oni ich totiž chceli nakŕmiť, no keďže im hádzali chlieb, tak keď som prišiel, voda v akváriu bola úplne čierna a navrchu plávali mŕtvy rybky,“ usmieva sa.

Bratská pomoc z Bratska

Jan Petránek sa po príjazde do Prahy tiež zapojil do vysielania. „Zaparkoval kúsok nad rozhlasom na Námestí mieru a utekal som dolu Balbínovou ulicou,“ spomína. „Ale pred hlavným vchodom už sa strieľalo, našťastie v mieste, kde do ulice ústil rozhlasová garáž, vybehol vrátnik, ktorý ma poznal. Kričí na mňa: ,Honzo, tadeto musíš, do pivnice, spredu sa nedostaneš´ a zaviedol ma do už zriadeného improvizovaného štúdia.“ Vysielali najprv odtiaľ, neskôr sa presunuli do priestorov, ktoré im dali k dispozícii talianski komunisti, ktorí z Česka vysielali domov. „Boli sme unisono v tom, že to nevzdáme. Tá ich vojensky dokonale pripravená intervencia ideologicky absolútne zlyhala,“ hovorí Petránek a spomína, že pomoc prišla aj z nečakanej strany.

„Ešte v roku 1967 som bol ako spravodajca v Bratsku pozrieť sa na hydroelektráreň, ktorá bola v tom čase veľkou pýchou nielen tohto mesta. Bola tam nejaká komsomolská schôdza a keď sa dozvedeli, že je tam novinár z Československa, vytiahli ma z hotela, aby som im rozprával, ako to u nás vyzerá, pokračuje." Padali otázky typu „Je pravda, že to u vás držia v rukách kontrarevolucionári?Koľko u vás stoja topánky? „A je pravda, že tam máte hlad a že nemecké vojská stoja už na hranici?“ Jan Petránek odpovedal na všetko. „Postupne som im všetky tie nezmysly vyvracal, na čo som následne bol de facto vyhostený a už som do Moskvy nesmel,“ hovorí.

No a práve v oných osudných augustových dňoch zrazu do rozhlasu niekto volal. „Naša telefonistka Anička hovorí: ,Honzo, volá ti nejaký Rus, mám ti to prepnúť?´“ Ukázalo sa, že to bol jeden muž z Bratska, ktorý sa debát s Petránkom zúčastnil. Nepovedal meno, ale Petránek ho spoznal po hlase. „Bol to ten, ktorý sa pýtal, koľko u nás stoja topánky. No a tento človek mi hovorí: ,Prišiel som sem inštalovať rušiace zariadenia proti vášmu vysielaniu. Ale ja to o dva dni zdržím´. To bola neuveriteľná solidarita,“ uzatvára Jan Petránek.
On aj Richard Seemann si boli vedomí toho, že skôr či neskôr príde odplata. Po nástupe normalizácie obaja dostali vyhadzov a pretĺkali sa, ako sa dalo. Obaja pracovali ako kuriči v kotolni, Richard Seemann robil tiež predavača v domácich potrebách. Obaja sa tiež do rozhlasu vrátili po roku 1989.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.