Malo zverejnenie manifestu Dvetisíc slov kľúčový vplyv na priebeh Pražskej jari a neskoršiu okupáciu v auguste 1968?
Určite áno, bol to bezpochyby významný moment Pražskej jari. Rovnako ako niektoré ďalšie udalosti ukázal rozpoltenosť vtedajšej spoločnosti. Môžeme to dokumentovať napríklad na zákone o súdnych rehabilitáciách. Vtedy vyšlo najavo, že pôvodné predstavy bývalých politických väzňov nie sú kompatibilné s predstavami vedenia komunistickej strany. Rehabilitovaných bolo nakoniec namiesto pôvodne plánovaných 120-tisíc ľudí zhruba asi 1 500 väzňov. A na manifeste Dvetisíc slov je vidieť niečo podobné, keďže sa stal štepiacou témou spoločnosti.
V čom tú spoločnosť rozdelil?
Postavilo sa proti nemu celé vedenie Komunistickej strany Československa vrátane reformných predstaviteľov. Podobne sa postavilo proti obnoveniu sociálnej demokracie či klubu bývalých politických väzňov K 231. Problém je, že reformisti mali iné dôvody, prečo sa proti nemu vyhradili, než konzervatívci. Medzi ľuďmi naladenými na reformy prevažoval názor, že ide o zbytočnú provokáciu, ktorá narušuje postavenie vedenia KSČ v rámci sovietskeho bloku a zvyšuje napätie. Naopak, konzervatívci v ňom videli dôkaz, že v prípade Pražskej jari ide o prejavy, ktoré môžu vyústiť do odchodu Československa zo sovietskeho bloku. Práve tieto prejavy neskôr poslúžili do istej miery ako zámienka pre okupáciu v auguste 1968.
Odlišoval sa dokument Dvetisíc slov od ostatných prejavov nespokojnosti s komunistickým režimom?
Keď sa na ten manifest pozrieme bližšie, pochopíme, že to bol skutočne jeden z najradikálnejších prejavov, ktoré vznikli v prostredí reformných komunistov. Spisovateľ Ludvík Vaculík v ňom kritizoval KSČ ako štátostranu. Dvetisíc slov bolo prezentovaných ako manifest, ktorý vznikol v rámci širšieho prostredia intelektuálov najmä technického zamerania. Išlo predovšetkým o reformných intelektuálov, ktorí boli zároveň členmi Komunistickej strany Československa. Aj z tohto dôvodu vyvolal veľký záujem hlavne v intelektuálnom prostredí.
Ako na manifest reagoval Sovietsky zväz?
Jeho zverejnenie v niekoľkých periodikách bolo veľmi dobre načasované. A keďže ten ohlas bol mimoriadny, pre sovietske vedenie išlo o jednoznačný dôkaz toho, že situácia v Československu sa výrazne zhoršila. Zároveň sa stal jednou z hlavných tém výčitiek a zámienok pre neskorší zásah v auguste 1968.
Bol to rozhodujúci moment pre inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa?
Nepochybne to bola jedna z významných a rozhodujúcich udalostí. Tých však bolo viacero. Napríklad Akčný program KSČ, vznik klubu K 231, kritika marcových udalostí v Poľsku v prostredí vysokých škôl či akadémie vied, snahy o zavedenie a presadzovanie zákona o súdnych rehabilitáciách či odpor proti varšavskej schôdzke. Tých vecí bolo, skrátka, veľa. Avšak práve manifest Dvetisíc slov bol nesporne jednou z najvýznamnejších udalostí Pražskej jari.
Pocítili tí, čo Dvetisíc slov podpísali, hnev komunistov po vpáde spojeneckých vojsk do Československa?
Samozrejme. Dôležité bolo, že manifest sa neskôr stal symbolom začínajúcej normalizácie. Signatári Dvetisíc slov boli potom dlhé roky perzekvovaní. Niektorí boli hneď v prvej vlne normalizácie zaradení medzi sledované a kontrolované osoby.
Aký názor mal na dokument líder Pražskej jari Alexander Dubček?
Jednoznačne odmietavý. V podstate to odmietali všetci. Samozrejme, ich motivácia bola rôzna, ale nikto z vedenia KSČ s ním nesúhlasil. Takže ja by som z Dubčeka nerobil žiadneho anjela. Jeho prezentácia v niektorých dielach podľa mňa nezodpovedá tomu, akým spôsobom Dubček a ďalší vystupovali už od apríla 1968 v otázke znovuoživenej občianskej spoločnosti, najmä proti politickým väzňom, pohybom v komunistickej strane či pokusom o obnovenie sociálnej demokracie. V určitých bodoch sa teda konzervatívci zhodli s tými, ktorých dnes označujeme za reformistov.