„Najprv ohrozila život nášho národa vojna... Potom s nádejami prijala väčšina národa program socializmu. Jeho riadenie sa však dostalo do rúk nepravým ľuďom. Neprekážalo by až tak, že nemali dosť štátnických skúseností, vecných znalostí ani filozofického vzdelania, keby aspoň mali viac obyčajnej múdrosti a slušnosti, aby vedeli vypočuť mienku druhých a pripustili svoje postupné vystriedanie schopnejšími. Komunistická strana, ktorá mala po vojne veľkú dôveru ľudí, ju postupne vymieňala za úrady, až ich dostala všetky a nič iného už nemala.“
Týmito slovami sa začína legendárny dokument Dvetisíc slov, ktorý pred 50 rokmi zverejnili štyri československé periodiká. Manifest spísaný českým literátom Ludvíkom Vaculíkom sa stal jednou z prelomových udalostí Pražskej jari 1968. Aj kvôli nemu Sovietom napokon došla trpezlivosť s lídrami obrodného procesu v Československu, ktorí žiadali uvoľnenie prísne komunistického režimu. Konflikt s Moskvou dospel až tak ďaleko, že našu krajinu v auguste 1968 obsadili okupačné vojská na čele so Sovietskym zväzom. Jeho tanky u nás zostali vyše dve desaťročia a odišli až po páde komunistického režimu.
Komunisti v panike
Manifest s úplným názvom Dvetisíc slov, ktoré patria robotníkom, poľnohospodárom, úradníkom, umelcom a všetkým, sa 27. júna 1968 objavil na stránkach štyroch českých periodík – v kultúrno-politickom mesačníku Literární noviny, ako aj v denníkoch Mladá fronta, Práce a Zemědělské noviny.
Vznik dokumentu iniciovali pracovníci Československej akadémie vied. Neboli to žiadni rozhnevaní disidenti či nezmieriteľní bojovníci proti komunistickej strane, akým bol napríklad tvrdý antikomunista Václav Havel, ktorý sa o deväť rokov neskôr stal jedným z hlavných signatárov Charty 77. „Išlo predovšetkým o reformných intelektuálov, ktorí boli zároveň členmi Komunistickej strany Československa. Aj preto manifest vyvolal veľký záujem hlavne v intelektuálnom prostredí,“ uviedol pre HN Petr Blažek, historik z oddelenia výskumu rokov 1945 až 1989 českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov.
Práve to bol dôvod, prečo zostalo v panike nielen konzervatívne jadro komunistickej strany, ale aj reformisti na čele s Alexandrom Dubčekom. Obe krídla KSČ ho razantne odmietli. Báli sa najmä reakcie Moskvy, ktorá by ho mohla považovať za signál pokusu o odchod Československa zo sovietskeho bloku.
V tom čase už bola Pražská jar v plnom prúde. Reformisti sa snažili rehabilitovať obete komunistickej diktatúry z 50. a prvej polovice 60. rokov. Do chodu štátu sa usilovali vniesť viac demokracie. Zároveň sa objavili požiadavky, aby československí komunisti konali nezávislejšie od rozhodnutí Sovietskeho zväzu.
Autorom manifestu bol spisovateľ a vtedajší redaktor Literárnych listov Ludvík Vaculík. Pod Dvetisíc slov sa následne podpísali stovky osobností kultúrneho i spoločenského života Československa. Medzi tých najznámejších patrili napríklad zakladatelia divadla Semafor Jiří Suchý a Jiří Šlitr, spevák Karel Gott, gymnastka a olympijská víťazka Věra Čáslavská, herec Rudolf Hrušínský či režisér Jiří Menzel.
Tvrdý trest za manifest
Reakcia na Dvetisíc slov prišla hneď v deň ich zverejnenia. Presvedčený komunista, dôstojník československej armády a poslanec Samuel Kodaj označil manifest v parlamente za kontrarevolučnú akciu. Líder Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev zase v telefonáte Dubčekovi povedal, že dokument Dvetisíc slov predstavuje nástup síl, ktoré navodia kontrarevolučnú situáciu. Tento výraz po vpáde okupačných vojsk do svojho slovníka prevzali všetci normalizátori na čele s Gustávom Husákom.
Signatári dokumentu mali po okupácii a následnom začiatku normalizácie na prelome 60. a 70 rokov minulého storočia vážne problémy. Mnohí z nich museli odísť zo svojej práce. Umelcom bolo výrazne obmedzené účinkovanie v televízii či kinematografii, do nemilosti komunistov sa dostali aj športovci. Niektorí ľudia, ako napríklad Gott, museli v nasledujúcich rokoch užšie spolupracovať s režimom, aby sa dostali späť na oči verejnosti.
Desiatky signatárov sa ocitli na čiernej listine hneď v prvej vlne normalizácie. Začiatkom 70. rokov sa však uťahovali skrutky na všetkých úrovniach. Začali sa kádrové previerky, masové vyhadzovanie zo zamestnania i neustále šikanovanie zo strany obávanej Štátnej bezpečnosti. Pražská jar bola definitívne pochovaná.