Pred päťdesiatimi rokmi československí komunisti prijali akčný program, ktorým začal takzvané Pražská jar. To vzbudilo v Moskve obavy z liberálnej infekcie, ktorá by sa mohla rozšíriť aj do Poľska, Maďarska a na Ukrajinu. Prístup sovietskych jastrabov ovplyvnil aj ich antisemitizmus, píše ruský spravodajský web Gazeta.ru
Na jar 1968 Alexandrovi Bovinovi, pracujúcemu na ústrednom výbore sovietskych komunistov, známi priviezli z Československa jedálniček z reštaurácie. Vynímali sa na ňom pečeň Jánosa Kádára, rebierka Leonida Brežneva, mozoček Waltera Ulbrichta, jazyk Wladyslawa Gomulku a vajcia Todora Živkova.
Cenzúra vo vtedajšom Československu padla nielen vo sfére reštaurácií a jedální. Pred augustom 1968 veci dospeli až k zverejňovaniu Brežnevových karikatúr, napísal internetový denník Gazeta.ru.
Pred päťdesiatimi rokmi, 5. apríla 1968, vedenie československých komunistov prijalo Akčný program, pripomenul ruský denník. Za ekonomickú časť zodpovedal Ota Šik, ktorého plán ekonomických reforiem o desiatky rokov neskôr študovali budúci reformátori ruskej ekonomiky. Za politickú časť ručil Radovan Richta, ktorý vymyslel súslovie "socializmus s ľudskou tvárou". Z toho sa dalo vyvodiť, že bežný socializmus má tvár neľudskú, dodal denník.
Začala sa Pražská jar, ktorá sa stala predzvesťou pádu komunizmu. Sovietski komunisti sa vtedy báli infekcie liberalizácie z blízkeho Západu, považovaného za sovietsku sféru vplyvu. Báli sa o Ukrajinu, o sovietsku inteligenciu, o poľských a maďarských študentov.
Strach z dominového efektu
Brežnev hovoril Alexandrovi Dubčekovi, že samostatnú politiku Československo nemá a ani mať nemôže, pretože patrí k územiu, ktoré oslobodil sovietsky vojak - a "hranice týchto území sú naše hranice".
Už rozdrvením maďarského povstania v roku 1956 predviedlo, ako vie Sovietsky zväz zasiahnuť, a to aj za destalinizácie. Rovnako, ako bol Sovietsky zväz nemysliteľný bez Ukrajiny, bol nemysliteľný aj bez Československa, Maďarska a Poľska. Bez týchto krajín nemohol existovať východný blok.
Preto Brežneva nemohli upokojiť Bovinove návrhy, aby sa Československo stalo akousi ďalšou Juhosláviou či Rumunskom, ani výstrahy, že z vpádu vojsk bude viac škody ako úžitku. Stratiť Československo pre vtedajšie vedenie - politbyro - znamenalo stratiť všetko. Mohlo to spustiť efekt padajúcich kociek domina.
Členovia politbyra rýchlo pochopili, že sa nové sympatické a dynamické vedenie Československa nemieni postaviť demokratizácii zdola. Napriek tomu pre Moskvu nebolo jednoduché uveriť, že komunistické vedenie a vláda môžu zrušiť cenzúru a len sa prizerať tomu, čo sa píše v novinách: Brežnev vyjavene počúval Dubčekovo uisťovanie, že sa nič hrozného nedeje.
Sovietske vedenie sa spoliehalo na "zdravé sily" v československom vedení. "Najzdravší" bol šéf slovenských komunistov Vasil Biľak, ktorý preberal taktiku a stratégiu potlačenia "socializmu s ľudskou tvárou" s moskovskou spojkou, prvým tajomníkom ukrajinských komunistov Pjotrom Šelestom.
Ale "zdravé sily" prehrávali. Politbyru napriek všetkej nechuti nezostávalo než rokovať s Dubčekom a premiérom Oldřichom Černíkom. 16. mája na zasadnutí politbyra pragmatik Alexander Kosygin hovoril o tom, že vstup vojsk je neodvratný, ale že sa majú stiahnuť, keď sa vynoria "robotnícke ozbrojené jednotky". Logiku imitácie "ľudového" odporu proti reformám dopĺňali "alternatívne fakty" aj provokácie sovietskej tajnej služby.
Rozsudok smrti s odkladom
Kľúčové rozhovory sa odohrali v Čiernej nad Tisou. Brežnev a jeho suita narazili na zúfalý odpor "nezdravých síl". Prišlo na obvinenia a urážky. Kosygin odmietol rokovať s "haličským židom" Františkom Krieglom. Antisemitské výpady proti Krieglovi a Šikovi sa zopakujú, keď zástupcov Československa prepravia do Moskvy.
Kosygin bol v zahraničnej politike najväčším z jastrabov. Navyše závidel: už skrachovalo to, čo plánoval v Sovietskom zväze ako ekonomickú reformu, zatiaľ čo Československo chystalo naozajstnú reformu ako dôkaz, že ju možno uskutočniť iba vďaka politickej demokratizácii. Taký prepych si sovietsky režim dovoliť nemohol.
Rok 1968 sa na Západe stal rokom zmien, ktoré posúvali hranice tak v politike, ako aj v spoločnosti a kultúre. Kapitalizmus sa prispôsobil novým výzvam a prežil, zatiaľ čo v socialistickom tábore sa stal rokom definitívneho zamrznutia. Problémy sa neriešili, ale odkladali, aby sa mohutne vyvalili o 20 rokov neskôr, kedy "zamatové revolúcie" roztrhali železnú oponu.
Východoeurópskych vodcov nezachránil ani gulášový socializmus, ani špehovanie tajných služieb, ani večné priateľstvo, spečatené bozkom Brežneva s Honeckerom. Sovietsky zväz sa dobrovoľne odmietol meniť a ešte tvrdšie bojoval o svoje sféry vplyvu, čím si podpísal rozsudok smrti s odkladom.