Zbytočná smrť pri úteku za slobodou: Mladíka zabili psy československých pohraničníkov

Vášeň pre umenie zdedil Hartmut Tautz po svojich rodičoch. Žili v Magdeburgu vo východnom Nemecku, čiže v Nemeckej demokratickej republike, ako znel vtedy oficiálny názov. Otec pracoval ako zubár a vo voľnom čase sa venoval opernému spevu. Mamička Christa bola tanečnicou – najskôr klasického baletu, neskôr sa začala venovať modernému tancu.

Hartmut sa zamiloval do hry na klarinet a podľa svojej matky sa rýchlo zlepšoval. V osemnástich rokoch sa však musel vyrovnať s množstvom dramatických zmien vo svojom živote. Končil posledný ročník strednej školy, čo znamenalo, že musí potom podstúpiť štvortýždňový vojenský výcvik, rovnako ako všetci chlapci rovnakého veku.

Nesmelý Hartmut, vážiaci iba 50 kilogramov, sa zrejme obával, že by sa stal obeťou šikanovania. Preto sa chcel výcviku vyhnúť, s rodičmi o tom však nehovoril.

„Podľa mňa tomu chcel uniknúť za každú cenu,“ povedala Christa Tautzová ARD, keď 22 rokov po smrti svojho syna našla prvýkrát silu hovoriť o Hartmutovom živote a smrti.

Zrútil sa mu svet

Mladík dal na radu inštruktora a pokúsil sa vďaka svojmu hudobnému talentu dostať do armádneho orchestra. Lenže tu bol zádrh. Nie, s klarinetom problém nebol, ten ovládal dokonale. Jeho príbuzní však žili v západnom Nemecku a s takým kádrovým profilom musel na vstup do vojenského orchestra zabudnúť.

​Ako by to nestačilo, prišla oveľa horšia rana. Hartmutovi odišiel milovaný otec, ktorý podľahol infarktu. Bezpečný svet, aký doteraz poznal, sa v priebehu pár týždňov zrútil. O mesiac a pol sa mladý muž rozhodol krajinu prelezenú špiónmi Stasi opustiť.

„Zdalo sa mu, že sa na neho všetko rúca,“ opisovala jeho matka. Tej nahovoril, že jeho trieda pôjde po maturite na školský výlet do Leningradu (dnešného Petrohradu).

Týždeň a pol po odchode si jeho matku privolali policajti na stanicu a tam jej oznámili, že je Hartmut mŕtvy. A že jeho telo sa nachádza v Bratislave. „Povedala som im, že to nie je možné, že musí byť v Leningrade.“

Osobné doklady Hartmuta Tautza.
Osobné doklady Hartmuta Tautza.
Zdroj: archív Ústavu pamäti národa, Slovenské národné múzeum

​Čo sa vlastne pár stoviek metrov od Petržalky odohralo?

Útek z Bratislavy

Celý tragický príbeh sa začína v noci z 30. na 31. júla 1986. Sovietsky prezident Michail Gorbačov v tom čase často hovoril o zmenách, o prestavbe, svet však naliehavejšie riešil dôsledky najvážnejšej atómovej nehody v dejinách, ktorá sa odohrala v Černobyli len o tri mesiace skôr.

Hartmut Tautz v priestore obce Petrovice (okres Ústí nad Labem) prekročil mimo prechodu mierne stráženú hranicu. NDR aj ČSSR boli súčasťou sovietskeho bloku, vnútorné hranice nemalo veľký zmysel dôkladne strážiť. Cestu osemnásťročného mladíka zmapovala neskôr ŠtB. Tautz dorazil do Prahy, našiel si vlak do Bratislavy a odcestoval tam.

Prvého augusta sa ubytoval v študentskom domove Družba. Pôvodne tam mal zostať do 5. augusta 1986, potom si každý deň predlžoval pobyt. Ôsmeho augusta mu už pobyt nepredĺžili, celá ubytovňa bola rezervovaná.

Hartmut si v predchádzajúcich dňoch vytypoval miesto, kde by sa za sídliskom Petržalka podľa jeho názoru mohol podariť útek do Rakúska, odkiaľ chcel pokračovať za príbuznými do SRN.

Okolo 22. hodiny sa odhodlal vyraziť. Za dnes už neexistujúcou benzínovou pumpou na Kossuthovej ulici (dnešnej Panónskej ceste) vyrazil k blízkej hranici. Prestrihal sa dvoma drôtenými stenami. Tá druhá bola však napojená na signalizáciu.

Neďaleko sa nachádzala dvojčlenná hliadka Pohraničnej stráže Kopčany s dvoma psami.

Psy na hranici

„Do 22.15 prebiehal výkon služby normálne. O 22.16 som bol dozorným útvaru upozornený, že v mnou stráženom úseku štátnej hranice sa ozval signál, na základe ktorého som vykonal zásah. Spolu s členom hliadky Oldřichom Kovářom som preveroval úsek, na ktorom bol podaný signál, pomocou svorky dvoch na voľno pustených psov. Zaktivizoval som psy, aby bežali do určeného smeru a utekal za nimi. Psy bežali asi 200 metrov v priamom smere pozdĺž drôtového zátarasu, a potom odbočili do kukuričného poľa smerom k štátnej hranici,“ opísal v hlásení veliteľ hliadky – vojak základnej služby Ivan Hirner (1964).

Psy pohraničníkov boli vycvičené tak, aby neútočili na ruku, ale priamo na krk.
Psy pohraničníkov boli vycvičené tak, aby neútočili na ruku, ale priamo na krk.
Zdroj: archív Ústavu pamäti národa, Slovenské národné múzeum

​Voľne útočiace psy sa začali používať na konci 60. a začiatku 70. rokov, keď bolo Československo po nátlaku zvonku nútené opustiť ploty so smrtiacim elektrickým prúdom. Pes však mohol byť rovnako smrteľnou zbraňou.

„Na hraniciach mohli slúžiť len statné a zdravé psy, dobre vycvičené,“ povedal v dokumente ČT Príbehy železnej opony bývalý psovod Zdeněk Sochorek. „Po výcviku nebolo pred nimi úniku. Boli vycvičené na zadržanie, likvidáciu. Pes nebol nikým kontrolovaný, nedostával od nikoho povely. Človeka, ktorý chcel prekonať štátnu hranicu, jednoducho psy dostihli a zmasakrovali.“

Postupne sa dokonca zavádzal automatický postup. Koterce umiestnené medzi plotmi na hraniciach boli napojené na signalizačné zariadenie a ak „narušiteľ“ plot prestrihol, ohrady sa samy otvorili a svorka nemeckých ovčiakov – supov (samostatne útočiacich psov – pozn. red.) sa vydala na „lov“.

Stonal bolesťou

„Psy, ktoré som zažil, boli pripravované tak, aby neútočili na ruku, ale na krk. Útočili v skoku, takže človeka zvalili,“ hovoril ďalší bývalý psovod Tomáš Bartoš.

„Týchto úsekov (myslená aj Petržalka – pozn. red.) sa tiež týkal rozkaz náčelníka HS PS OSH generálmajora Antona Nemca z júla 1985, v ktorom boli stanovené dôležité režimové opatrenia pri strážení hranice s ,kapitalistickými‘ štátmi. Týkali sa najmä efektívneho zasahovania pohraničných hliadok a bojových skupín proti utečencom v ,pásme prekrytia‘ – medzi drôtenými zátarasami a hranicou.

Tautz vyrazil k hranici za dnes už neexistujúcou benzínovou pumpou na Kossuthovej ulici (dnešnej Panónskej ceste).
Tautz vyrazil k hranici za dnes už neexistujúcou benzínovou pumpou na Kossuthovej ulici (dnešnej Panónskej ceste).
Zdroj: archív Ústavu pamäti národa, Slovenské národné múzeum

​Z tohto rozkazu priamo vyplývalo vytvorenie drastického ,systému svoriek‘ na stráženie hranice za použitia služobných psov pre ,útok na voľno‘,“ píše na stránkach Ústavu pre štúdium totalitných režimov o prípade Hartmuta Tautza historik Ľubomír Morbacher.

Vojaci Hirner a Kovář (1967) čoskoro svoje vypustené psy dostihli. Tautz ležal iba 22 metrov od rakúskej hranice.

„Asi desať metrov od kraja kukuričného poľa sme spozorovali muža ležiaceho na zemi na ľavom boku, s hlavou obrátenou smerom k demarkačnej čiare. Vedľa muža ležal na zemi služobný pes Roby a služobný pes Ryšo obchádzal okolo neho,“ vypovedal Kovář, Tautzov vrstovník.

„Muž mal viacero zranení. Mal stiahnutú kožu aj s vlasmi na zátylku, mal zranenie na spánku, z ktorého mu tiekla krv, ďalej zranenie na stehne, ale už si nepamätám ktorej nohy. Videl som, že na zemi sa tento muž potom obrátil na chrbát a niečo nezrozumiteľne hovoril a bol bezvládny. Ja som sa ho spýtal, či nemá nejakého spoločníka, ale on neodpovedal, len stonal bolesťou a volal hilfe,“ rozprával do záznamu pohraničník.

Hemoragický šok

Podľa rozprávania jeho veliteľa ešte Kovář kontroloval Tautzovu legitimáciu a vypytoval sa ho, kam ide. O niekoľko desiatok minút neskôr sa na miesto dostavil dozorný dôstojník roty PS Viliam Švirko (1963) a kým Tautza naložil do auta, ešte miesto niekoľkokrát prezrel.

Až potom, čo mladého Nemca priviezli na rotu PS, dostavil sa k nemu lekár. Ten konštatoval, že také zranenia nedokáže zvládnuť. Preto Tautza odviezli do bratislavskej vojenskej nemocnice.

Pohľad z miesta zadržania Hartmuta Tautza smerom k štátnej hranici.
Pohľad z miesta zadržania Hartmuta Tautza smerom k štátnej hranici.
Zdroj: archív Ústavu pamäti národa, Slovenské národné múzeum

​​„Ak niekoho napadli psy, tak ošetrenie toho človeka bolo až na poslednom mieste. Vojaci pri sebe mali zdravotnícky balíček s obväzom 7 x 12 cm. To nemohlo stačiť na rozsah zranení od dvoch nemeckých ovčiakov,“ opísal bývalý psovod Sochorek.

Sen Hartmuta Tautza o normálnom živote na slobode sa rozplynul. Upadol do hemoragického šoku a 9. augusta 1986 o 1.15 v noci, tri hodiny po pokuse o útek, zomrel.

Šoku sa dalo zabrániť

Zo zápisu súdnej pitvy, ktorú vykonali 11. augusta 1986, súdni znalci Jaroslav Sochor a Milan Kokavec, vedúci Ústavu súdneho lekárstva, vyplýva, že Tautz zomrieť nemusel: „Ako vyplýva z časových údajov medzi zadržaním Hartmuta Tautza služobnými psami (asi 22.30 hod.); jeho introdukciou na ambulancii chirurgického oddelenia Vojenskej nemocnice v Bratislave (23.50 hod.), smrťou (01.15 hod.), medzi zadržaním menovaného a introdukciou do nemocnice uplynul dlhší časový odstup (1 hod. 20 min.). Pritom včasným poskytnutím kvalifikovanej lekárskej pomoci, spočívajúcej najmä v zastavení krvácania, doplnení objemu cirkulujúcej krvi, ošetrení rán a stíšení bolesti, rovnako tak vo farmakologickej protišokovej liečbe bolo možné účinne čeliť šokovým mechanizmom, ktoré vyústili v konečnom dôsledku v smrť Hartmuta Tautza. Hartmut Tautz neutrpel žiadne poranenie, ktoré by bolo nezlučiteľné so životom, resp. ktoré by samo osebe muselo spôsobiť jeho smrť,“ citoval Ústav pred štúdium totalitných režimov patológov.

Vojenská prokuratúra Bratislava však tieto závery úplne ignorovala. 19. septembra 1986 vec odložila, pretože v prípade zákroku hliadky PS proti Tautzovi nešlo o podozrenie z trestného činu ani prečinu. Už len samotný fakt, že „bolo potrebné“ vydať uvedené uznesenie týkajúce sa právneho posúdenia zákroku hliadky PS a že je súčasťou vyšetrovacieho spisu ŠtB vedeného proti usmrtenému „narušiteľovi“, má vysokú výpovednú hodnotu vo vzťahu k legitimizovanému bezpráviu vtedajšími štátnymi orgánmi, konštatuje ústav.

Boj o pohreb

Pod uznesením je podpísaný vyšetrovateľ Vojenskej obvodovej prokuratúry Bratislava Tibor Gaplovský. Ten v správe tvrdí, že aj podľa patológov sa nedalo smrti Tautza nijako zabrániť, „ani včasnou lekárskou pomocou“. Gaplovský neskôr urobil veľkú kariéru, do výslužby odišiel pred niekoľkými rokmi ako policajný generál, dlho šéfoval železničnej polícii.

Po útoku a pred ním. Hartmuta Tautza dostihli na hranici s Rakúskom tzv. voľne útočiace psy.
Po útoku a pred ním. Hartmuta Tautza dostihli na hranici s Rakúskom tzv. voľne útočiace psy.
Zdroj: archív Ústavu pamäti národa, Slovenské národné múzeum

​Veliteľ hliadky Hirner ešte vlani pre vojakov na Slovensku pracoval – zamestnávali ho štátnej Vojenské lesy. Kovář žije v pokoji v Česku, nikto z nich nebol za prípad odsúdený.

Utrpenie Christy Tautzovej správou o smrti Hartmuta sa neskončilo. Úrady jej povedali, že telo jej syna bude uložené Bratislave, prevoz do Magdeburgu vraj nie je možný. Policajti sa Tautzovej len spýtali, či si praje syna pochovať do zeme, alebo spopolniť. Odcestovať do Bratislavy jej zakázali.

Tautzová odmietla opustiť policajnú stanicu, až kým jej príslušníci nesľúbili, že bude môcť byť na pohrebe. „Potom sa ozvali zvuky praskania dverí a neustále zvonenie telefónov.“ Na konci jej povedali, že je možné Hartmutovo telo do Magdeburgu prepraviť – avšak pod jednou podmienkou. Nebude môcť otvoriť veko od rakvy a prezrieť si stav synovho tela.

Posmrtný list

V tom čase sa o príbehu jej syna dozvedel celý Magdeburg, na pohreb sa vydalo viac ako 1 500 ľudí, vrátane príbuzných zo SRN. Aj napriek tomu sa do ich bytu dostavil úradník z vojenskej správy a domáhal sa vysvetlenia, prečo sa Hartmut nedostavil na výcvik. „Podľa mňa to bol niekto od Stasi,“ myslí si Tautzová.

Záverečná bodka? Tri mesiace po synovej smrti dostala Tautzová list. Od Hartmuta, ktorý musel niekoho požiadať, aby jej ho v prípade problémov poslal. „Napísal mi, že už nemôže takto žiť a že sa rozhodol utiecť na Západ, že to je jeho jediná šanca.“

Christa Tautzová nehľadala pomstu za každú cenu. Vedela, že vojaci, ktorí na jej syna vypustili psy, len plnili rozkazy. „Pokiaľ si uvedomili, že niečo urobili zle a ako veľmi ma ranili, môžem im odpustiť.“ Zo smrti svojho osemnásťročného syna viní tých v Československu, ktorí sa rozhodli uzavrieť hranice a použiť na nich proti ľuďom smrtiacu silu.

Paradoxom je, že Tautzova smrť podľa všetkého výrazne prispela k zákazu voľne útočiacich psov na hraniciach. O niekoľko mesiacov neskôr svorka psov prekročila hranicu a zranila rakúskeho občana. Potom sa velitelia Pohraničnej stráže rozhodli po nátlaku zvonku samostatne útočiace psy zakázať...

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.