Tajné experimenty na ľuďoch: Spojené štáty plošne šírili baktérie medzi civilistami

Infikoval vlastných obyvateľov baktériami a vírusmi, ktoré ničili zdravie a dokonca zabíjali. Tajne. Dlhých dvadsať rokov od roku 1949. Americkému štátu sa experimenty na neinformovaných civilistoch aj vojakoch darilo ututlať. A keď vyšli na svetlo, dokázal zabrániť odsúdeniu vinníkov.

Norimberský kódex bol podpísaný bol v roku 1947. Vznikol kvôli hrôzam koncentračných táborov a pokusom na ľuďoch a formuloval desatoro zásad etického lekárskeho výskumu: medzi inými úctu k ľuďom, rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, anonymitu pacientov, ale tiež nevyhnutný súhlas dobrovoľníkov.

Vznešené princípy informovaného súhlasu a dobrovoľnej účasti však prestali byť rešpektované, ešte kým na kódexe zaschol atrament.

Mier nie je dôvod, prečo neskúmať biologické zbrane
Napriek ukončenej svetovej vojne bol totiž svet rozdelený a očakával ďalšie dejinné stretnutie. Jadrový arzenál oboch znepriatelených blokov narastal geometrickým radom, ale existovali tu aj iné, nie tak deštruktívne prostriedky: chemické a biologické zbrane. Smrtiace bojové plyny a nemenej vražedné biologické látky, baktérie a vírusy. Tie by dokázali zahubiť milióny ľudí, a to bez toho, aby pritom poškodili infraštruktúru zasiahnutej krajiny alebo zneprístupnili jej cenné zdroje.

Američania sa preto rozhodli v praxi otestovať, ako by asi fungovala ich obranná doktrína, ak by ich na nich nepriateľ použil. A pretože si chceli byť naozaj istí, vyskúšali ich na svojich ľuďoch. Hneď niekoľkokrát. Presnejšie povedané, medzi rokmi 1949 až 1969 vykonali celkom 239 experimentov, pri ktorých úmyselne rozšírili potenciálne nebezpečné biologické látky medzi civilistami. A nepýtali sa ich, či môžu.

"Je to príliš sľubný odbor bádania, aby sme si ho mohli dovoliť ignorovať aj v čase mieru," bude tvrdiť George W. Merck, majiteľ rovnomenného farmaceutického kolosu, ktorého v prvej fáze pokusov vláda poverila vypracovaním metodiky štúdie. "Ale nemôžeme tu pracovať v konvenčnom laboratórnom meradle, chce to oveľa širšiu škálu."

Generáli a ľudia z CIA mu vyšli v ústrety, ponúkli mu celé Spojené štáty americké. Nedobrovoľnými a neinformovanými účastníkmi jeho pokusov, ktoré napriek neskorším tvrdeniam armádnych špecialistov a právnikov rozhodne mohli škodiť zdraviu, sa v priebehu dvadsiatich rokov stali desiatky tisíc ľudí, možno milióny. Neistota čísel reálne odráža veľmi chabé odborné vedenie týchto experimentov.

Infekcia príliš nízkej intenzity
Myšlienka bola prostá: na jednej lokalite vypustiť medicínsky ľahko identifikovateľnú biologickú látku, ktorá svojich nositeľov "označí". A pretože cieľom bolo "zaplniť medzery v poznaní účinnosti biologických zbraní", užívala sa ako biologický agens bakteriálna alebo vírusová infekcia "nízkej škodlivosti". Neznámi nakazení ľudia sa mali podľa predstáv výskumníkov so svojimi zdravotnými ťažkosťami sami čoskoro prihlásiť lekárom. Tým by "vstúpili do systému" sledovaných vyhodnocovaných dát a vojenskí bádatelia by tak mohli zistiť, ako rýchlo sa môže infikovaná osoba dostať napríklad z New Yorku na floridský vidiek. Lenže to nefungovalo.

Miestom prvého "otvoreného" pokusu sa stal autobusový terminál vo Washingtone, odkiaľ vyrážajú diaľkové autobusy spoločnosti Greyhound do celej krajiny. Výskumníkov zaujímalo, ako by prebiehalo "reťazové" šírenie vírusu z dopravného uzla a či by neznáme cieľové destinácie boli schopné ustáť prípadnú epidémiu.

Písal sa rok 1949 a výsledky experimentu neboli podľa zverejnených správ vôbec uspokojujúce: historickou literatúrou nešpecifikovaný bakteriálny kmeň, rozprášený z klimatizácie výdajne cestovných lístkov, bol totiž svojimi symptómami "príliš nenápadný". U nakazených ľudí sa mal prejaviť zvýšenou teplotou až horúčkou. Lenže väčšina z nich nevyhľadala lekársku pomoc a iným lekári len predpísali lieky na zníženie teploty a nestarali sa o pôvod choroby. Systém teda nezaznamenal, kto sa nakazil a kam chorobu priviezol. Koncept plošného otvoreného experimentu preto bolo potrebné prehodnotiť.

Vírus na cestách
Ešte v tom istom roku bol preto experiment zopakovaný, tentoraz na termináli Národného letiska (dnes Letisko Ronalda Reagana). V halách sa totiž vyskytujú len ľudia, ktorí už sú nejakým spôsobom podchytení evidenciou. To už fungovalo lepšie: 130 úmyselne nakazených pasažierov rozviezlo baktériu do 39 miest siedmich štátov. Lenže potom ich stopa zmizla.

V revízii tohto prístupu sa preto objavujú dva nové prúdy výskumu: nabudúce pracovať buď v čiastočne kontrolovanom "otvorenom" prostredí, napríklad v mestách s vojenskými posádkami, alebo použiť "vysoko špecifickú" biologickú látku, ktorá by bola natoľko unikátna, že by sa jej efekt nedal prehliadnuť. Prvé varianty si nasledujúcich rokoch v hojnej miere užijú rodiny armádnych príslušníkov vo Fort Detricku, Fort Belvoiru a v Quanticu. Zvýšený záujem medikov o zdravie obyvateľov si miestni vyložia ako príjemný nadštandard, zvlášť keď sa tu záhadne zvýšila chorobnosť.

Do súvislosti s prebiehajúcim "postrekom proti hmyzu", aplikovaným z helikoptér, to nedávajú. Podozrenie nevzbudí ani epidémia doteraz neznámej tropickej horúčky, ktorá si len vo Fort Detrick, "hlavnom meste utajeného výskumu biologických zbraní", vyžiada 504 hospitalizácií.

Variáciou na túto prax sú simulácie šírenia toxínov. Americká armáda pripustila, že celkovo v 27 prípadoch na to využila "súkromné ​​objekty", najčastejšie potom hotely a kongresové centrá. Bez vedomia či súhlasu majiteľa, pochopiteľne. Podstatné bolo, že ubytovaní sú v takých miestach evidovaní a výskumníci potom môžu ďalej vyhodnocovať, kadiaľ sa môžu potenciálne nebezpečné chemikálie a baktérie uberať. Sľubné výsledky prichádzali aj z Pensylvánskej spojky Turnpike, plateného diaľničného okruhu, kde boli spóry biologických látok v dvoch tuneloch striekané na prechádzajúce vozidlá.

Tieto regionálne pokusy vytvorili bázu pre plošné experimenty vo veľkých mestách. Konkrétne v New Yorku, Washingtone, Key Weste a Panama City na Floride. A samozrejme v rámci preslávenej tajnej operácie Seaspray aj v San Franciscu. Tá sa nakoniec postarala o to, že vedenie vojensko-medicínskych experimentov skončilo pred zdravotníckou komisiou Senátu a experimenty zastavil prezident, hoci až oveľa neskôr.

Krvavá baktéria zaplavila mesto
San Francisco bolo vďaka svojej strategickej pozícii dlhodobo považované za "vysoko vhodný cieľ nepriateľa", a tak mali vojenskí výskumníci na reálnych dátach z terénu skutočne veľký záujem. "Cieľom nášho projektu v San Franciscu je test zraniteľnosti, teda štúdie stanovujúcej mieru rizika pre vybraný región v prípade naplnenia scenáru biologického útoku," stálo vo vyhlásení do roku 2002 utajovaných materiálov.

Mesto s 800 tisíckami obyvateľov je pre výskumníkov zaujímavé svojou geografiou (populácia "uzavretá na polostrove"), tesnou blízkosťou mora, husto osídleným predmestím a prevažne nízkymi budovami. A vlastne tiež turistickými bedekrami preslávenou "hmlou v Zátoke". Aj vďaka nej sa vizuálne strácajú hutné mračná bieleho dymu, ktorý tu do ovzdušia vypúšťa US Navy z paluby zakotvenej mínolovky. Čo skutočne obsahujú cisterny na palube, zatiaľ námorníci netušia. Aj oni sa tak vlastne nedobrovoľne stávajú pokusnými králikmi.

V rozmedzí siedmich dní na sklonku septembra roku 1950 odtiaľ zamieria v ústrety mestu s nič netušiacimi obyvateľmi milióny bakteriálnych spór. Vypúšťané bakteriálne kmene patria do skupiny Serratia marcescens. Nie je to vyložene "zabijak", ale zdraviu rozhodne neprospieva. Spôsobuje totiž úporné infekcie dýchacích a močových ciest. Ak sa niekde v optimálnych podmienkach uchytí, vytvorí nápadne červený chuchvalec pripomínajúci krvavú vatu. Aj preto sa o nej hovorí ako o "plesni krvácajúceho chleba". Vďaka tomu je možné ju na zasiahnutom území ľahko vysledovať.

Loď sa "drží" vo vzdialenosti troch kilometrov od mesta a po celý čas rozprašovania udržuje 1,5-kilometra dlhý profil aplikácie. Počíta sa s tým, že ponorka Sovietov nesúca biologické zbrane by postupovala rovnako. Po ukončení tejto fázy potom zamieri na dotankovanie a načerpá okrem paliva aj bakteriálne kmene Bacillus globigii. So zmesou fenolov ich potom bude rozstrekovať pozdĺž Dorsetu ako imitáciu útoku antraxom.

Načo to všetko?
Krátko po "sprejovaní" sa vydávajú tímy výskumníkov do mesta a k úspešne vykonanej práci si môžu gratulovať. "Ukázalo sa, že použitie biologických zbraní na danom území bolo veľmi efektívne. Napriek vzdialenosti aplikácie a relatívne malému dávkovaniu bol dosiahnutý efektívny zásah širokej oblasti," stojí vo vojenskej správe z roku 1951.

Baktériami Serratia je zamorené prakticky celé centrum mesta a snaživé spóry v podobe krvavých chuchvalcov expandovali aj do 43 lokalít na predmestiach. "Úzky" profil aplikácie biologickej látky dokázal zamoriť 130 kilometrov štvorcových pobrežia a potenciálne zasiahol dva milióny ľudí. Ak by šlo o antrax, je tretina Kalifornie skoro mŕtvou zónou. "Lenže vtedy ako by celému experimentu došiel dych," píše biologička Rebbeca Krestonová. "Áno, pokus skončil úspechom. Demonštroval to, čo všetci tušili. Že prímorské mestá ako San Francisco je možné s pomocou biologickej zbrane nenáročné vyľudniť. Lenže čo ďalej?" Hranie sa na vojnu totiž neprinieslo odpoveď na to, ako jej zabrániť.

Bádatelia z operácie Seaspray zatiaľ s nadšením vyhodnocujú výsledky a nedochádza im cynický rozmer ich počínania. "Áno, tam niekde v meste sa teraz musí nachádzať prinajmenšom osemtisíc ľudí, ktorí podľa našich prepočtov vdýchli viac ako päť tisíc bakteriálnych spór," píšu materiály. Fantastické!

"Baktéria Serratia marcescens sa preukázala byť veľmi dobrým biologickým markérom: svojim výskytom je veľmi vzácna a zriedka býva príčinou ochorení. Väčšinou len triviálnych, takže môže byť naďalej používaná aj na husto osídlených územiach," ospravedlňujú experiment vedci. Pritom im vôbec nenapadne, že "takmer neškodná" baktéria sa v takej koncentrácii nemusí ku svojim hostiteľom vôbec správať šetrne. A že dôchodcovia alebo malé deti sú voči nej značne oslabení. Nič ako "neškodná bakteriálna infekcia" neexistuje.

Dochádzať im to začne v polovici októbra 1950. Vtedy totiž doktori Stanfordskej nemocnice riešia v poradí jedenásty prípad vážneho zápalu močových ciest. A tiež desiatky pľúcnych zápalov.

Lekári zo Stanfordu cítia podraz
Lekári uznávanej sanfranciskej nemocnice sú dôslední a podarí sa im identifikovať bakteriálneho pôvodcu. Keď zistia, že ostatné zdravotnícke zariadenia v oblasti sú na tom podobne, začnú mať viac než podozrenie. V doterajšej histórii medicíny sa totiž nestalo, že by Serratia marcescens dokázala v tak krátkej dobe napadnúť toľko ľudí z rôznych oblastí i spoločenských vrstiev súčasne. Niekto ich musel úmyselne nakaziť.

"K nákaze touto baktériou v San Franciscu nikdy predtým nedošlo, vlastne ani v celej Kalifornii," hovoria medici zo Stanfordu, keď spisujú vlastnú štúdiu o "záhadnej infekcii" do prestížneho lekárskeho žurnálu. Projekt Seaspray je utajený a ani mnohí vládni činitelia nemajú o jeho existencii potuchy. Preto nikto povolaný varovné správy necenzuruje.

Prípad sa stane naliehavejším po tom, čo jeden z nakazených pacientov, Edward J. Nevin, na následky prekonanej infekcie zomrie. A to už začína byť anonymným armádnym experimentátorom horúco.

Podobné experimenty už totiž bežia po celých Spojených štátoch. A zrejme aj tam dochádza k neplánovaným úmrtiam. Vo floridskej Tampe sa "náhle", v čase konania ďalšieho rozprašovacieho experimentu, nakazí 1 080 ľudí čiernym kašľom. Dvanásť ich zomrie.

Armáda s tým "nemá nič spoločné" a všetky informácie vtedy podliehajú prísnemu utajeniu. Spojiť armádu s epidémiou nemožno. Vedením týchto operácií je oficiálne poverený generál William Creasy, ktorý si teraz však nutne potrebuje kryť chrbát. Poverí preto svojich ľudí vypracovaním štúdie o preukázateľnej neškodnosti baktérie Serratia marcescens. A to nemal robiť.

Ním poverení zamestnanci totiž konzultujú svoje závery s odborníkmi z lekárskej komory a amerického ministerstva zdravotníctva a tí si veľmi rýchlo dajú veci dohromady. Creasyho nečakaný záujem o vzácnu, na území Spojených štátov prakticky neznámu baktériu, pôsobí v kontexte sanfranciských udalostí ako priznanie.

Verdikt, ktorý nezaznel
Nakoniec je Creasy predvolaný senátnym podvýborom pre zdravotníctvo. Tam musí takpovediac priznať farbu a tiež sa zaviazať, že o ďalších podobných pokusoch bude zdravotníkov informovať vopred. Dodržiavať to samozrejme nebude.

Pochopiteľne sa ani nepochváli, že súčasťou doterajších experimentov bolo aj atmosférické šírenie rakovinotvorných látok, zmesi sulfidov zinku a kadmia, ktoré z oblohy nad Minnesotou doleteli až do New Yorku, alebo rozprašovanie bakteriálnych spór zo žiariviek v manhattanskom metre.

Podobné pokusy pobežia v tajnosti ďalších dvadsať rokov. Záznam zo sedenia pred komisiou však v roku 1972 získa investigatívny novinár Drew Fetherston z denníka Newsweek a nenechá si ho pre seba. Bakteriologické experimenty na vlastných ľuďoch síce už o tri roky skôr prezident Richard Nixon z vlastnej iniciatívy zastavil, ale verejné priznanie toho, čo sa na území Spojených štátov s tichým súhlasom vlády odohrávalo, bolí aj tak. Rovnako ako reakcia "zodpovedných činiteľov".

Podľa nich je výskyt bakteriálnej infekcie Serratia marcescens v Stanfordskej nemocnici skôr výsledok tamojšej chabej hygieny a nemá nič spoločné s vojenskými experimentmi. V roku 1981 v súdnom procese neuspeje ani Edward J. Newin III., vnuk zosnulého pacienta. "Môj starý otec nemusel zomrieť, nemusel zanechať svoju ženu zlomenú bolesťou. Tá sa nemusela sťahovať a po zvyšok života sa nemusela snažiť platiť účty za lekársku starostlivosť o svojho zosnulého muža," opakovane obviňoval armádu a štát.

Newin upozorňoval, že mu nejde o peniaze, ale o to, aby vláda priznala verejnosti, ako hanebne zašliapala do blata princípy Norimberského kódexu, ku ktorého plneniu sa sama kedysi zaviazala. Súd nižšej inštancie vtedy rozhodol, že vláda v tomto prípade legislatívne nemôže byť žalovanou stranou, a s týmto rozsudkom bude súhlasiť aj Najvyšší súd. Nad operáciou Seaspray, ktorá bola len dielikom v obludnej mozaike nedobrovoľných experimentov na ľuďoch, si všetci umyli ruky.