Prvá prehra studenej vojny. Blokádu Berlína museli Sovieti vzdať, dosiahli opak toho, čo chceli

Téza o prvej sovietskej prehre studenej vojny je do istej miery zveličená. Napriek tomu ale bol Berlín nesmierne dôležitý: predstavoval symbol víťazstva nad nacizmom. Test, ako ďaleko sú Sovieti ochotní zájsť. A skúšku Západu, či a ako dokáže tvárou v tvár sovietskej expanzii spolupracovať.

Ťažká zima 1945-1946 zastihla Nemecko rozdelené do štyroch okupačných zón, obdobne rozčlenený bol aj Berlín v hĺbke sovietskej zóny. Po zime sa spolupráca okupačných veľmocí zasekla: Sovieti prestali z východnej časti Nemecka na západ dodávať potraviny. V súlade so Stalinovým plánom na podkopanie amerického, britského a francúzskeho vplyvu v západných okupačných zónach.

Mesiace bežali a význam ekonomicky životaschopného Nemecka si uvedomili aj na Západe. Americký minister zahraničných vecí George Marshall predstavil plán, ako postaviť Európu na nohy - ten, ktorý Československo najprv prijalo a po Stalinovom nátlaku nakoniec odmietlo. Keď západné veľmoci 18. mája predstavili zámer oživiť nemecké hospodárstvo novou markou, Sovieti nepriedušne uzavreli prístupy do Berlína.

Zásoby na päť až sedem týždňov

V okamihu uzavretia pozemných koridorov do troch západných sektorov Berlína mali dva milióny obkľúčených Berlínčanov zásoby jedla a uhlia na asi päť až sedem týždňov. Dvadsaťtritisíc amerických, britských a francúzskych vojakov v Berlíne by nemalo šancu odolať státisícom sovietskych vojakov sústredených okolo nemeckej metropoly. Na prípadnú jadrovú vojnu ešte Američania neboli pripravení.

Vykládka amerických lietadiel na berlínskom letisku Tempelhof.
Vykládka amerických lietadiel na berlínskom letisku Tempelhof.
Zdroj: Wikimedia Commons/U.S. Air Force

​Ale veliteľ okupačnej správy generál Lucius Clay správne pochopil, že Stalin blafuje a k útoku sa neodhodlá. „Zvládli by ste voziť uhlie?“ zaskočil veliteľa amerického letectva v Európe Curtisa LeMaya.

„Zvládli by sme voziť čokoľvek,“ zareagoval po chvíli generál, ktorý v tom čase navrhoval aj to, že by si spojenci mali prístup do Berlína vynútiť silou.

Lenže Berlín potreboval denne približne 1 500 ton jedla a raz až dvakrát toľko (údaje sa rozchádzajú) ton uhlia a palív. LeMay odhadol, že s maximálnym nasadením Američania môžu okamžite začať dopravovať 300 ton denne. Britská kapacita bola o niečo vyššia – 400 ton.

Dohromady to bolo málo, ale aspoň na čas by to stačilo a spojenci na záchranu Berlína začali prisúvať všetku mysliteľnú techniku a ľudí. Už počas druhého týždňa blokády dopravovali letecky Berlínčanom tisíc ton zásob denne. Sovietmi riadená tlač sa smiala „márnemu pokusu Američanov zachovať si tvár a udržať beznádejnú pozíciu v Berlíne“.

Krásne fräulein v džípoch

Spojenci sa rozhodli vytrvať. Dvojmotorové, pôvodne najdostupnejšie lietadlá C-47, ktoré uviezli asi tri tony zásob, začali nahrádzať rýchlejšie a silnejšie stroje so štyrmi motormi a trojnásobnou nosnosťou (najmä americké DC-4 a C-54 a britský Avro York).

Schéma leteckého zásobovania Západného Berlína
Schéma leteckého zásobovania Západného Berlína
Zdroj: Wikimedia Commons

​Keď sa ukázalo, že Sovieti blokádu len tak neuvoľnia, chopil sa vedenia operácie generálmajor William Tunner, ktorý počas vojnu riadil letecké zásobovanie Číny cez Himálaje. Zjednotil riadenie letovej prevádzky nad celým Berlínom, nariadil dôsledné lietanie podľa prístrojov, znížil počet pokusov o pristátie na jeden pre každý let (po skúsenosti s pozemnou obsluhou, ktorej sa prevádzka nad Berlínom po havárii na letisku a zdržaní pristávania vymkla z rúk).

Zakázal tiež posádkam opustiť v priebehu vykládky lietadlo a ísť na občerstvenie. To im začali voziť sympatické mladé Nemky až k lietadlám. Velenie vedelo, ako na pilotov.

Zrýchlila sa aj vykládka zásob, na ktorej (rovnako ako na opravách letísk) začali za zvýšené prídely pracovať sami Berlínčania. Rekordný čas na vyloženie desiatich ton uhlia z C-54 dosiahol päť minút a 45 sekúnd. Koncom augusta v Berlíne pristávalo každú minútu jedno lietadlo. Most fungoval.

Cukríkový bombardér

Pilot Gail Halvorsen ho potom „vylepšil“ tým, že začal z okienka zhadzovať berlínskym deťom sladkosti. Jeho veliteľa to nahnevalo, ale Tunner si uvedomil symboliku a posvätil rozšírenie akcie. Pridali sa ďalší piloti aj výrobcovia sladkostí a Berlín i svet obletel výraz „cukríkové bombardéry“.

Gail Halvorsen, americký letec, ktorý nápadom zhodiť berlínskym deťom z okienka sladkosti „vynašiel“ cukríkové bombardéry.
Gail Halvorsen, americký letec, ktorý nápadom zhodiť berlínskym deťom z okienka sladkosti „vynašiel“ cukríkové bombardéry.
Zdroj: U.S. Air Force

​Komunistická propaganda dostávala ranu za ranou. Priama agresia a zostreľovanie lietadiel naložených jedlom boli nemysliteľné, tak Sovieti ponúkali Nemcom, ktorí prejdú do východného sektora Berlína, jedlo zadarmo. Hlásali z megafónov okolo západného Berlína, že mesto prešlo pod sovietsku správu. Oslepovali spojeneckých pilotov pri nočných letoch reflektormi. Všetko bolo márne.

Spojenci sa zatiaľ pripravovali na zimu. Američanmi spravované letisko Tempelhof dostalo asfaltovú dráhu, Gatow v britskom sektore betónovú. Na brehoch jazera Tegel pod francúzskou správou vyrástlo za 90 dní úplne nové letisko – podľa amerického historika Rogera Millera najmä zásluhou ženských robotníčok. Potom sa zima opýtala, čo spojenci robili v lete. Zásoby uhlia sa stenčili na týždeň, ale mesto vydržalo.

Definitívnu ranu Sovieti utŕžili na Veľkú noc 1949. Spojenci za jediný deň, vyhlásený ako deň pre dosiahnutie rekordu, do Berlína letecky dopravili 13-tisíc ton uhlia. Denné priemerné dodávky vzrástli na deväťtisíc ton.

Sovieti blokádu vzdali. „Podaril“ sa im presný opak toho, čo chceli – zrodilo sa silné západné Nemecko, počas blokády vzniklo NATO a západná Európa začala výrazne zintenzívňovať hospodársku spoluprácu.

Posledné lietadlo s pomocou pre Berlín odštartovalo z Frankfurtu 30. septembra 1949 .
Posledné lietadlo s pomocou pre Berlín odštartovalo z Frankfurtu 30. septembra 1949 .
Zdroj: U.S. Air Force