Zabíjanie, mučenie a deportácie. Ako sa tajný prejav o Stalinových zverstvách dostal na verejnosť

Krutý sovietsky diktátor bol už tri roky po smrti, a tak sa jeho nástupca odhodlal k dovtedy nevídanému kroku. Nikita Chruščov 25. februára 1956 predniesol legendárny a vo svojej dobe tajný prejav o Josifovi Stalinovi, v ktorom poodhalil niektoré zločiny, ktorých sa tento diktátor dopustil. Prejav sa čoskoro dostal do obehu aj v slobodnom svete, stalo sa to však pozoruhodnou náhodou.

31-ročného Viktora Grajewského na sekretariáte ústredného výboru Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PSDS) dobre poznali. Bol novinárom vo vládnej agentúre PAP a chodil so sekretárkou prvého tajomníka Edwarda Ochaba Luciou Baranowskou. Obe budovy boli od seba vzdialené len niekoľko sto metrov, takže sa za ňou občas zastavil na pár minút aj cez deň. Stráže pri vchode vždy len familiárne pozdravil a ponáhľal sa za Luciou.

Jedného dňa začiatkom mája 1956 za ňou zašiel, aby ju vytiahol na kávu. Odmietla, nemá čas.

Všimol si, že jej na stole leží veľká zložka s ruským nápisom "Prejav s. Chruščova na 20. Zjazde - Prísne tajné" a číslo kópie. Požičal si ho a usadil sa v kresle. Rusky vedel dokonale, v septembri 1939 emigroval do Sovietskeho zväzu. Bol Poliak z Krakova, ale ako Žid Viktor Spielman sa nemohol v antisemitskom Sovietskom zväze dobre pohybovať, zmenil preto priezvisko na Grajewski.

Mal šťastie - vojnu prežil a domov sa vrátil v roku 1946. Vstúpil do komunistickej strany. Jeho rodičia a sestra odišli v roku 1949 do Izraela, on zostal vo Varšave. Oženil sa, manželom sa narodila dcéra, ale čoskoro sa rozviedli. Keď v decembri vážne ochorel jeho otec, vydal sa za ním do Izraela. Aj jemu sa tam zapáčilo, a tak sa rozhodol, že sa v tejto krajine usadí. Musí však presvedčiť svoje dievča, aby išla s ním.

Po prvých stránkach 60-stranovej brožúrky si uvedomil, že to je onen prejav, o ktorom sa západné agentúry zmieňovali. Chruščov v ňom vraj odhalil Stalinove zločiny. Priznávali to niektorí ruskí komunisti, ktorým text čítali na straníckych schôdzach, ale pod podmienkou, že o ňom nebudú hovoriť s nestraníkmi. Preto jeho text nikto nepozná.

"Lucka, tu sa nedá plynulo čítať, rušia ma tvoje telefóny. Môžem si ten prejav vziať domov, aby som si ho v pokoji prečítal?"

Dievča súhlasilo: "Pokojne. Ja rusky neviem. Ale popoludní pred štvrtou hodinou mi ho zase prines. Musím ho zamknúť do trezoru."

Grajewski strčil prejav do vrecka a nezamieril domov, ale na izraelské veľvyslanectvo. Už skôr sa tam dohovoril na spolupráci s rezidentom Bezpečnostnej služby Šin Bet Jaakovom Barmorom, ktorý vystupoval ako prvý tajomník ambasády. Keď mu teraz odovzdal brožúrku, "jeho tvár bola striedavo bledá, červená, purpurová a opäť smrteľne biela".

Barmor pochopil, že drží v ruke bombu. Musí ju hneď skpírovať. Poľský novinár sa usadil v kresle a čakal, až zaobstará snímky. Avšak kopírovanie sa preťahovalo, Grajewski sa niekoľkokrát pozeral netrpezlivo na hodinky. Nakoniec to stihli. Po tretej hodine prišiel Viktor k Lucke, aby jej vrátil brožúru.

"Bolo to riskantné, ale aj impulzívne," spomínal po rokoch. "Bol som športovec. Bol som veľmi skromný. Bola to náhoda. Najlepší vyzvedači sveta neboli schopní získať Chruščovovu reč, musel to urobiť malý človek Grajewski."

Izraelskí diplomati si zaobstarali ešte ďalšie kópie. Druhý deň odoslali jednu zložku s originálnym filmom diplomatickou poštou do Tel Avivu. Podvečer 13. mája ležala zásielka na stole riaditeľa Šin Bet Amosa Manora. Nasledujúci deň ju odviezol k premiérovi Davidovi Ben Gurionovi.

Chruščovov prejav preložili do hebrejčiny a do angličtiny. Manor konzultoval túto korisť takisto so šéfom zahraničnej výzvednej služby Mossad Iserom Harelom. Dohodli sa, že kópiu ruského originálu pošlú riaditeľovi americkej výzvednej služby CIA Allanovi Dullesovi.

Dulles nechal materiál preskúmať svojimi odborníkmi v centrále na washingtonskom predmestí Langley. Je pravý alebo ide o podvrh? Po niekoľkých dňoch dospeli špecialisti k záveru: Áno, skutočne máme v rukách prejav Nikitu Chruščova. Odovzdanie tohto dokumentu prispelo k utuženiu spolupráce medzi USA a Izraelom a ich tajnými službami.

Biely dom rozhodol, že prejav zverejní. Poslal ho do redakcie prestížneho denníka New York Times. A odtiaľ sa rozšíril do celého sveta. Obyvatelia krajín sovietskeho bloku a Číny sa o jeho obsahu dozvedeli z vysielania západného rozhlasu. Šepkanie o tom, že Chruščov odhalil Stalinov kult osobnosti, sa potvrdilo.

Prvý tajomník sovietskej komunistickej strany hovoril o tom, že počas Stalinovho panovania vynucovali vyšetrovatelia od nevinných ľudí mučením priznanie k činom, ktoré nespáchali, milióny väzňov zomreli v koncentračných táboroch a väzeniach, nechal deportovať na Sibír celé národy. "Sedemdesiat percent členov a kandidátov ústredného výboru strany zvolených na 17. zjazde bolo označených za nepriateľov strany a ľudu." Stalin sa dopúšťal vážneho porušovania straníckych princípov, pred druhou svetovou vojnou a počas nej urobil viacero zásadných chýb, ktoré takmer viedli k porážke, zničil ruské poľnohospodárstvo, chyboval, keď označil juhoslovanského komunistického vodcu Tita za úhlavného nepriateľa. V roku 1953, tesne pred svojou smrťou, pripravoval ďalšie čistky, ktorými chcel zmiesť celé vedenie strany.

Hoci sa Chruščov zameral predovšetkým na zločiny, ktorými rozvracal stranu, a zasahovanie voči nestraníkom opomenul, vyvolal jeho prejav šok na celom svete. Prvýkrát v histórii prehovoril najvyšší komunistický funkcionár o krvavej diktatúre vo svojej krajine, hoci neúplne. Mnohí komunisti ako v Sovietskom zväze a v krajinách jeho bloku, tak na Západe, tomu nechceli veriť. Takýto rozsah štátnych represií sa im zdal nemožný.

Stalinisti to považovali za zradu. Predseda Maďarskej socialistickej strany Matyás Rákosi prorokoval: "Za pár mesiacov bude Chruščov odsúdený ako zradca a všetko sa zase vráti do normálu."

A v Gruzínsku, odkiaľ Stalin pochádzal, vzniklo vrenie, ktoré vyvrcholilo obrovskou demonštráciou u pri diktátorovom pomníku v metropole Tbilisi. Ustrašený stranícky tajomník zavolal na demonštrantov armádu, ktorá zabila niekoľko stoviek ľudí. Presné číslo nikto nezisťoval, ani počty ranených nie sú známe. Ľudia pochovávali svojich blízkych pod vymyslenými príčinami smrti a ranení sa báli ísť do nemocnice. Všetci sa báli, aby ich KGB neprenasledovala.

Odhalenie chápali mnohí obyvatelia východnej a strednej Európy ako počiatok uvoľnenia od boľševickej tyranie. Ochab, ktorý vo Varšave nastúpil po zosnulom stalinistovi Boleslawovi Bierutovi, spustil opatrnú rehabilitáciu politických väzňov a rušil zákazy v kultúre. Avšak poľským ministrom obrany zostával sovietsky maršal Konstantin Rokossovsky, o ktorého poľskom pôvode mnohí pochybovali. A životná úroveň zostávala stále nízka.

V júni 1956 požadovali robotníci v Poznani najskôr vyššie platy a potom skandovali protikomunistické a protiruské heslá. Rokosowského tanky zabili stovku ľudí a mnoho ďalších zranili. Keď hrozili vzbury v ďalších mestách, vláda zvýšila platy a sľúbila hospodárske reformy. Nakoniec priletel do Varšavy Chruščov, ktorý podporil reformátorov na čele s Wladyslawom Gomulkom, nedávno prepusteným z väzenia.

Koncom októbra 1956 vypukol konflikt v Maďarsku. Ľuďom však nestačili reformy, požadovali odchod sovietskych vojsk a potrestanie krutovládcov. Keď sovietski vojaci začali do demonštrantov strieľať, vypuklo ľudové povstanie. Moskva dlho váhala, ako sa má zachovať. Až začiatkom novembra rozdrvila slabo vyzbrojených Maďarov Červená armáda. A podľa osvedčeného princípu vytvorila "robotnícko-roľnícku" vládu z niekoľkých kariéristov. Tisíc povstalcov padlo, ďalšia tisícka zmizla, cez dve stovky boli popravené, 200-tisíc Maďarov utieklo do Rakúska a odtiaľ ďalej na Západ. Desaťtisíce ľudí boli zatvorené do koncentrákov, ďalších zrejme odviezli Sovieti na Sibír.

Komunistická despocia v Sovietskom zväze a v krajinách, ktoré ovládal, upevnila svoju moc. Žiadne prepúšťanie politických väzňov, žiadne rehabilitácie.

Bezpečnostné služby východného bloku netušili, akým spôsobom sa dostala Chruščovova reč na Západ. Syn vtedajšieho sovietskeho vládcu Sergej Chruščov v deväťdesiatych rokoch, kedy po páde komunizmu emigroval do USA, priznal, že otec s vyzradením tohto kľúčového prejavu počítal.

Grajewski sa v roku 1957 bez ťažkostí vysťahoval do Izraela. Lucku k odchodu neprinútil, zostala v Poľsku. Čoskoro ťažko ochorela a po pätnástich rokoch zomrela. O onom májovom dni, kedy si od nej Viktor vypožičal tajný ruský dokument, nikdy nehovorili.

V Tel Avive pracoval Grajewski na ministerstve zahraničia. Oženil sa, mal rodinu.

Na jazykovom kurze hebrejčiny si ho všimli spolužiaci zo sovietskej ambasády. Keď si ho oťukali, ponúkli mu, či by nechcel spolupracovať s KGB. Prijal, ale okamžite informoval kontrašpionážnu službu Šin Bet - stal sa dablérom.

Štrnásť rokov odovzdával Grajewski Sovietom informácie a dezinformácie starostlivo pripravené izraelskými tajnými službami. Zvlášť veľký význam mali jeho správy v priebehu šesťdňovej vojny v roku 1967, kedy už diplomatické styky Moskva - Jeruzalem neexistovali. So svojimi kuriérmi sa schádzal na pôde ruskej pravoslávnej cirkvi v Jeruzaleme. KGB ho nakoniec odmenila tým, že mu Kremeľ udelil Rad Lenina - odovzdali mu ho tajne na ambasáde. V roku 1971, keď odišiel z ministerstva do rozhlasu, túto spoluprácu ukončil. "Nedokážem vôbec vyjadriť, ako bolo ťažké žiť toľko rokov dvojitým životom."

Až v roku 1990 oznámili denník Haaretz a izraelský rozhlas, že Chruščovovu tajnú správu opatril pre Západ Viktor Grajewski. Z obyčajného rozhlasového komentátora sa stal hrdina tajnej studenej vojny.

V auguste 2007 ho pozvali do centrály Šin Bet, kde mu riaditeľ Juval Diskin odovzdal pamätnú medailu. "Rad Lenina je slávnejší, ale medailu som dostal za skutočné zásluhy," konštatoval vyznamenaný.

O dva mesiace neskôr 82-ročný Viktor Grajewski zomrel. Jeho životnú púť opäť komentovali noviny po celom svete.

Kapitola z knihy Ďalší dotyky dejin (2013)