atómová bomb a hríbwikimedia
StoryEditor

Ukradnutá bomba: Prečo Západ nevedel o ruskom atómovom programe?

19.12.2017, 15:30
Väčšina vyzvedačov CIA sa čoskoro odmlčala, takže skoro žiadne správy neodoslali, a pritom ich príprava bola veľmi nákladná.

Nad sovietskymi agentmi v programe americkej atómovej bomby sa po vojne začali sťahovať mračná a väčšina z nich bola odhalená. Ale Západ vôbec nemal tušenie, ako prebieha jadrový program v ZSSR. Západní agenti na rozdiel od tých ruských žiadne úspechy neoslavovali.

Na konci 40. rokov Američania začali lúštiť sovietsku rádiovú korešpondenciu medzi Moskvou a rezidentúrou v zahraničí pod krycím označením "Bride" - "Venona", objavili mnoho špiónov, niektorí dokonca pracovali v Los Alamos. Vývoja atómových zbraní sa týkalo 49 rozlúštených telegramov.

Prvý, na koho tieto depeše ukázali, bol Klaus Fuchs. Navyše FBI našla v zabavených archívoch nemeckého gestapa správu o jeho členstve v komunistickej strane. Od neho viedla stopa k jeho spojke Harrymu Goldovi. Gold robil kuriéra tiež aj Davidovi Greenglassovi. A ten prezradil svojich príbuzných Juliu a Ethel Rosenbergové. Rosenberg sformoval celú skupinu informátorov z radov svojich komunistických priateľov.

Súd v Londýne s Klausom Fuchsom trval jediný deň - 1. marca 1950. Vymeral mu iba 14 rokov odňatia slobody. Obvinili ho, že v rokoch 1943-1947 odovzdával cudzej mocnosti tajné informácie - tým porušil zákon o štátnom tajomstve. Špionážnu činnosť pred odchodom do USA mu nemohla britská kontrarozviedka preukázať.

Po jeho odsúdení Američania zisťovali, čo všetko Sovietom prezradil. Riaditeľ losalamoských laboratórií profesor Norris E. Bradbury oznámil riaditeľovi FBI Hooverovi, že ich informoval nielen o uránovej a plutóniovej bombe, ale aj o chystanej bombe vodíkovej.

V skutočnosti to nebola pravda! Bola to dezinformácia, ktorá mala Sovietov uviesť na nesprávnu cestu. Ako vyšlo najavo v roku 1990 v mesačníku Bulletin of Atomic Scientists, Fuchs síce vedel o tom, ako by mala byť vodíková superbomba zostrojená, avšak neskôr použili americkí fyzici úplne inú metódu, pretože počiatočná predstava sa im nezdala uskutočniteľná. Avšak pre prvotné zmätenie Sovietov pustili Američania túto bájku do sveta.

Z väzenia vyšiel Fuchs 22. júna 1959, po odpykaní si deviatich rokov. Policajti ho posadili do prvého lietadla, ktoré smerovalo do východného Berlína. V auguste ho uviedli do funkcie námestníka riaditeľa Ústredného ústavu pre jadrovú fyziku v Rossendorfe pri Drážďanoch. Happy endom bola jeho svadba s predvojnovou milenkou Margaretou Kellsonovou, rodenou Schnatovou, bývalou sekretárkou prvého prezidenta NDR a teraz vedúcou medzinárodného oddelenia Ústredného výboru komunistickej strany SED. Keď emigroval do USA riaditeľ ústavu, zasadol do jeho kresla Fuchs, člen ústredného výboru SED. Pri Drážďanoch žil až do svojej smrti 28. januára 1988.

Keď Briti zatkli Fuchsa, Ursula Kuczynská spanikárila a odišla do Nemeckej demokratickej republiky. Spočiatku živorila. Až po čase za ňou prišli dôstojníci GRU a zaistili jej byt, chatu a zamestnanie. Pustila sa aj do písania kníh, väčšinou autobiografických. Zomrela ako 93-ročná 7. júla 2000.

David Greenglass dostal 15 rokov väzenia, prepustený bol v roku 1960. S manželkou sa zabývali v New Yorku pod novo prijatými menami. V rozhovore pre agentúru AP 5. decembra 2001 priznal, že o svojej sestre Ethel klamal, hoci bol pod prísahou. Dúfal, že mu za to udelia nižší trest a že uchráni pred väzením svoju manželku.

Harry Gold bol odsúdený na 30 rokov väzenia. Prepustili ho podmienečne v roku 1966. Potom sa vrátil do Philadelphie, kde 28. augusta 1972 zomrel na infarkt.

Ani Morton Sobell si svojich 30 rokov vo väzení neodsedel. Na slobodu vyšiel v roku 1969. Hneď spísal autobiografiu, v ktorej odmietol všetky obvinenia zo špionáže. Neskôr sa rozviedol so svojou ženou. Ešte v roku 2000 napísal do redakcie The Wall Street Journal svoj názor na knihu o päťdesiatych rokoch a dešifrovanie v rámci projektu "Venona".

Rosenbergovci boli popravení na elektrickom kresle 19. júna 1953. Ich prínos atómovej špionáži nebol - na rozdiel od iných - príliš veľký. Akademik Andrej Sacharov, považovaný za tvorcu sovietskej vodíkovej bomby a neskôr disident, sa domnieval, že to bola odplata za Fuchsa, ktorému dali Briti iba malý trest - v USA by išiel na elektrické kreslo.

Avšak to je trochu jednostranný pohľad. "Antenna" bol mimoriadne aktívny organizátor priemyselnej špionáže a človek, ktorý na žiadosť Sovietov preveroval nových agentov - v tejto práci ho nemohol nikto nahradiť. Zatiaľ čo ostatní zatknutí špióni sa k svojej činnosti v prospech Sovietov priznali, Rosenbergovci tvrdošijne mlčali. Navyše procesy prebiehali v čase vojny na Kórejskom polostrove, kedy sa Západ obával, aby sa tanky Červenej armády neprevalili zo strednej Európy do Rakúska, Nemecka, Francúzska a Talianska.

Alanovi Nunn Mayovi vymeral britský súd desať rokov väzenia. Z nich si odsedel šesť. Po prepustení sa ho ostatní vedci stránili, vo fyzike pre neho nebolo miesto. Skúsil teda vyrábať v malej dielni vedecké prístroje. V roku 1961 odišiel do Ghany na univerzitu, aby tam prednášal teoretickú fyziku. Zomrel 12. januára 2003 v Cambridgi v 91 rokoch.

Theodore Hall sa v roku 1962 odsťahoval z USA do britského Cambridge, kde pracoval ako biofyzik. O svojej činnosti v Los Alamos sa odmietal baviť. Až krátko pred smrťou, kedy vedel, že je na smrť chorý, ohlásil, že bol sovietskym vyzvedačom ukrytým pod menom "Mlad". Dokonca dal dvom autorom informácie, ktoré im umožnili napísať o ňom knihu Bombshell (Delostrelecký granát). Zomrel 1. novembra 1999.

Profesor Bruno Pontecorvo sa v januári 1949 presídlil do strediska atómových výskumov v Harwelli. Keď cítil, že sa o neho zaujíma tajná služba, počas dovolenky v lete 1950 v Taliansku a vo Švajčiarsku zmizol. Celá rodina odletela z Ríma do Helsínk, odkiaľ neznámym spôsobom prešla ilegálne do ZSSR. Pontecorvo pokračoval v Sovietskom zväze vo fyzikálnom výskume, získal rôzne pocty, do rodného Talianska sa pozrel až v osemdesiatych rokoch. Skonal v Dubne pri Moskve 25. septembra 1993.

V rokoch 1942-1949 poslali sovietski agenti z Anglicka, Kanady a USA do Moskvy 300 správ o atómových zbraniach. Desať týchto vyzvedačov pracovalo na britských ostrovoch - s výnimkou Fuchsa, Nunn Maya a Norwoodovej ich mená nepoznáme. Sieť v Kanade nazvanú "Back" rozbila tamojšia kontrarozviedka v roku 1946 po tom, čo zbehol nadporučík Igor Guzenko - trinásť jej členov zatkla.

Barr a Sarant utiekli pred zatknutím do ZSSR. Najskôr krátko pracovali v Československu. Potom sa vrátili do Sovietskeho zväzu. Ich zásluhou tam vznikol rádiotechnický a elektronický priemysel. Aj Černoprudov to potvrdil.

Na Norwoodovú prišiel až Mitrochin. Keď sa o jej špionážnej aktivite dozvedeli v deväťdesiatych rokoch britské úrady, rozhodli sa, že už nebudú túto starenku nad hrobom ťahať po súdoch.

Milióny zastrašených
Po porážke Tretej ríše Sovieti zajali jediného význačnejšieho nemeckého atómového odborníka - Nikolausa Riehla. Tento fyzik navrhol už v roku 1941 metodiku výroby palivových článkov pre reaktory na zákazku Vojenského zbrojného úradu v Berlíne. Teraz ich teda vytváral pre Kurčatova.

Na jeseň 1946 mali v Moskve dosť stavebného materiálu, aby sa mohli pustiť do zostavovania atómového reaktora. Potrebovali 45 ton čistého kovového uránu a okolo 450 ton najčistejšieho grafitu. Urán pochádzal z bane Wismuth vo východonemeckom Sasku na druhej strane Krušných hôr.

Od začiatku decembra 1946 sa Kurčatov pokúšal spustiť v atómovom reaktore štiepnu reakciu. Vyskúšali tri metódy - všetky sklamali. Už sa začali obávať hnevu vrchného kontrolóra Beriju. Až štvrtý spôsob, ktorý skúsili 25. decembra, viedol k úspechu. Na tento pokus sa prišiel pozrieť aj Berija. Vo svojej pracovni mal dva zoznamy vedcov: Prví mali dostať v prípade úspechu najvyššie rády a pocty alebo v prípade zlyhania mali byť zastrelení, pri druhých sa počítalo buď s nižšími vyznamenaniami alebo s odsunom do táborov.

O stave sovietskych atómových výskumov však Západ nič nevedel. Milión ľudí vyrábal v ZSSR atómovú bombu, z toho skoro stotisíc vedcov a inžinierov. Ako je možné, že nikto z nich neutrúsil nejakú poznámku, ktorá by viedla k odhaleniu celého projektu cudzine alebo z nenávisti ku komunistickému režimu priamo nepodával západným agentom informácie? Ako je možné, že západné spravodajské služby nedokázali včas objaviť tak gigantické úsilie?

Americká spravodajská služba nemala v priebehu vojny možnosť čokoľvek v Rusku zisťovať - ​​upozorňuje Jeffrey Richelson v knihe American Espionage and the Soviet Target (americká špionáž a sovietsky cieľ). Len občas sa niektorí dôstojníci z úradu amerického vojenského atašé či špecialisti pracujúci tam v rámci zákona o pôžičke a prenájme priplietli k nejakým drobnejším informáciám.

Vzhľadom na sovietsku špionomániu, kedy každého podozrivého hneď zatvárali a posielali do koncentráku, či rovno strieľali, bolo ťažké tam vysielať akokoľvek dobre vycvičených agentov. Vznikla atmosféra, keď každý cudzinec mal nálepku vyzvedača alebo aspoň potenciálneho vyzvedača. Nakoniec sa občania báli s ľuďmi vyzerajúcimi cudzo dokonca len prehovoriť, aby ich niekto neobvinil, že im pomáhajú. A všetci Rusi zamestnaní na zastupiteľských úradoch museli donášať sovietskej kontrarozviedke.

Aj tých vyvolených ľudí, ktorí jazdili za hranice, bolo pomerne málo. Preto medzi nimi nedokázali dôstojníci západných tajných služieb vytipovať a získať žiadneho agenta. Taká doba prišla až oveľa neskôr.

Medzi Stalinovou ríšou a ostatným svetom vyrástla v tridsiatych rokoch takmer nepriestupná bariéra, ktorá pretrvala aj v ďalších dvoch desaťročiach. O Sovietskom zväze sa vedelo len to, čo Kremeľ povolil zverejniť. A rovnako ako pred vojnou i teraz vytváral svojou agresívnou propagandou pre oči naivných cudzincov lživé Potemkinove dediny.

Toto informačné vákuum tiež spôsobilo, že po mnohých diskusiách fyzikov dospela na sklonku roku 1946 skupina amerických odborníkov pod patronátom výzvednej služby CIA k záveru, že ZSSR začne robiť skúšky svojich prvých atómových zbraní najskôr v rokoch 1950-1953, ale najskôr až od roku 1952. Tento odhad všetkých nechal zaspať na vavrínoch. Nikto nepovažoval za nutnosť stav sovietskeho atómového výskumu nejako intenzívne zisťovať. Navyše spoľahlivých správ, ktoré by čokoľvek naznačovali, prichádzalo príliš málo.

Prvý pokus o vysadenie agentov orientovaných na atómový výskum urobili Briti. Po skončení vojny vyslali v úlohe reemigrantov do Lotyšska dvoch ľudí, aby nadviazali kontakt s tamojšími protisovietskymi partizánmi. V noci na 15. októbra 1945 ich tam dopravili rýchlym člnom. Červená armáda a tajná polícia však mali v krajine obrovskú prevahu a donášačskú sieť, preto britských špiónov v priebehu niekoľkých málo týždňov zatkli.

Akonáhle kontrarozviedka chytí vyzvedačov, je pre ňu výhodné, keď ich otočí - získa na to, aby pod jej dohľadom posielali svojej centrále dobre premyslené dezinformácie. Súčasne z otázok, ktoré ústredie svojmu agentovi zadáva, vyčítajú dôstojníci kontrašpionáže hlavné záujmy nepriateľa. Túto spravodajskú hru hrali Sovieti pomocou zajatých agentov s Londýnom. Keď MI 6 vyslala v marci 1946 do Pobaltia druhú skupinu, už na ňu sovietska polícia čakala. Tým hra skončila.

Britská tajná služba však bola zamorená sovietskymi agentmi, ktorí do Moskvy hlásili každú operáciu. Preto ani parašutisti, ktorí boli na sovietske územie vysadení nezávisle na sebe v auguste, nemali nádej na úspech. Počas zimy Sovieti väčšinu z nich pochytali.

Jedným z posledných pokusov bolo vysadenie dvoch skupiniek, ktoré mali odobrať vzorky vody z niekoľkých ruských riek. Podľa nich chceli Angličania zistiť, kde sa nachádzajú atómové továrne. Vzorky vrátené do Londýna boli vysoko rádioaktívne, ako by voda pochádzala priamo z jadrového reaktora - uviedol Gordijevskij. Niet divu, bol to podvrh sovietskej tajnej služby.

Celkom poslali Briti do Sovietskeho zväzu v rokoch 1949-1956 vyše 42 ľudí. KGB všetkých zadržala, väčšinu popravila, niektorých otočila proti Západu. Boli to zbytočné straty, najmä keď dôstojníci MI 6 mali od roku 1951 podozrenie, že v skupinách skrývajúcich sa v lesoch Pobaltia má tajná polícia svojich informátorov.

Americká CIA regrutovala po vojne agentov medzi Rusmi, Bielorusmi a Ukrajincami, ktorí sa dostali do západnej Európy. Tí dokonale poznajú zložité životné podmienky v Rusku, a preto by do sovietskeho života mali dobre zapadnúť.

Na jar 1948 velenie CIA začalo týchto ľudí na sovietske územie vysielať. Podľa Richelsona mali zbierať "tajné informácie o ZSSR, o jeho vojenských zámeroch, atómových zbraniach a zdokonalených raketách, o sovietskych akciách vo východnej Európe, severnej Kórei a severnom Vietname, o moskovských kontaktoch so zahraničnými komunistickými stranami a skupinami bojujúcimi za národné oslobodenie". Vzhľadom k obrovským presunom obyvateľstva, ktoré v ZSSR ešte prebiehali, Američania dúfali, že títo agenti pozornosti štátnej bezpečnosti uniknú.

Od jesene 1949 zhadzovali lietadlá, ktoré štartovali zo západného Nemecka, Škandinávie, Grécka, Turecka, Iránu a Japonska, v rámci operácie "Redsox" vycvičených agentov. Po piatich rokoch CIA akciu ukončila, pretože nemala úspech. Väčšina vyzvedačov sa čoskoro odmlčala, takže skoro žiadne správy neodoslali, a pritom ich príprava bola veľmi nákladná. Buď ich polícia skoro chytila alebo dostali strach a prestali pracovať sami. Všetci sa obávali povestnej brutality príslušníkov tajnej služby.

Napríklad agent "Ivan" pristál v septembri 1949 v blízkosti jednej leteckej základne, ktorú mal sledovať. V najbližších trinástich mesiacoch odoslal päť rádiových depeší a tri listy na krycie adresy v Nemecku. Podarilo sa mu získať miesto elektrikára v miestnej konzervárni. Letisko sa mu zdalo pokojné a nezaujímavé, preto sa rozhodol, že sa prestane svojej centrále hlásiť. Od tej doby o ňom nikto nepočul.

Úspech operácie "Blueboy"
Čoskoro po vojne začali Američania vysielať výzvedná lietadlá na patroly v blízkosti sovietskych hraníc. Najskôr sa CIA v rámci Projektu 23 zaujímala o umiestnenie a presnú charakteristiku radarov. Koncom decembra 1947 získali tieto stroje tiež prvé zábery sovietskeho územia - Čukotského polostrova.

Pri týchto prieskumných letoch by sa mala tiež zisťovať úroveň rádioaktivity v atmosfére - požiadal predseda Komisie pre atómovú energiu USA admirál Lewis Strauss v apríli 1947. Z nej by sa dali určiť sovietske jadrové pokusy či havárie. Nevyhnutnú techniku ​​na to vyskúšali počas vlastných atómových pokusov začiatkom roka 1948 na Marshallových ostrovoch v Tichom oceáne. Metóda zisťovania rádioaktivity je pomerne jednoduchá. Cez filtračný papier sa nasáva vonkajší vzduch, tým sa na ňom zachytávajú jemné čiastočky prachu vrátane rádioaktívnych častíc z atómových výbuchov. Úroveň rádioaktivity potom zmerajú vedci v laboratóriách.

Prísne tajná operácia "Blueboy" (Modrý chlapec) začala 12. mája 1948. Ten deň odštartovalo prvé lietadlo WB-29 vybavené týmito detektormi nad Pacifik. Za viac ako rok zaznamenali prieskumné lietadlá 111 prípadov zvýšenej rádioaktivity. Všetky boli prirodzeného pôvodu - častice žiarenia pochádzajú z výbuchov sopiek, uvoľňujú sa aj pri niektorých zemetraseniach a potom sa prirodzená rádioaktivita sústreďuje na niektorých miestach vplyvom určitých nezvyklých geofyzikálnych procesov.

Filtračné papiere, ktoré priviezol stroj WB-29 z obvyklého letu 3. septembra 1949 nad Pacifikom, však ukázali niečo iné. Losalamoské laboratória a Námorné výskumné laboratórium sa zhodli: Veľmi silné žiarenie. Cestou od ostrova Guam do Japonska vo výške okolo troch kilometrov dokonca dvadsaťkrát vyššie ako rádioaktivita zo sopiek, zemetrasenia a fluktuácie prirodzeného pozadia.

"Tieto javy sa zhodujú s obrazom, že pôvodom rozpadových produktov bola explózia atómovej bomby, ktorej nukleárne zložky sa podobajú bombe z Alamogorda," vyhlásil profesor Oppenheimer. "Explózia prebehla medzi 26. a 29. augustom na nejakom mieste medzi 35. stupňom východnej dĺžky a 70. stupňom severnej šírky ..." Sovieti vyskúšali prvý atómovú bombu - presnú kópiu plutóniovej, ktorú Američania zvrhli na Nagasaki.

Delenie zásluh
Nakoľko naozaj prispeli tieto krádeže anglo-amerických vedeckých poznatkov Sovietom? Plukovník Čikov v prvom dieli svojej knihy Nělegaly (Nelegáli) napísal, že po vyskúšaní bomby pozval námestník predsedu vlády Avraamij Zaveňjagin do Kremľa akademika Igora Kurčatova a vedúceho vedecko-technickej rozviedky NKVD Leonida Kvasnikova. Kurčatov tam údajne povedal: "Ak mám byť objektívny, musíme veľmi veľa poďakovať rozviedke. Jej prínos na vytvorení našej prvej atómovej bomby predstavuje šesťdesiat percent, nás ostatných štyridsať percent." Zaveňjagin ho však opravil: "Bolo to päťdesiat na päťdesiat percent." Na tomto hodnotení sa nakoniec zhodli.

Osem vedcov Stalin odmenil titulom hrdinu ZSSR a mnohými výsadami. Nezabudol ani na vyzvedačov. Leonid Kvasnikov dostal Rád Lenina, zatiaľ čo Vladimir Barkovskij, Anatolij Gorskij, Alexandr Feklisov, Anatolij Jackov a Semjon Semjonov si išli pre Rád Červenej zástavy práce.

Spŕška titulov hrdinu Ruskej federácie sa zniesla na všetkých vyzvedačov po rozpade Sovietskeho zväzu. Prezidenti Boris Jeľcin a Vladimir Putin ich udelili Kvasnikovovi, Jackovovi, Barkovskému, Feklisovovi, Čerňakovi, Adamsovi, dokonca aj zabudnutému Kovalovi, niekedy však už len in memoriam. Nezabudli ani na Ursulu Beurtonovú, ktorá žila vo Východnom Berlíne. Väčšina z nich sa dožila vysokého veku, niektorí aj cez deväťdesiatku.

V časopise Bulletin of Atomic Scientists zhrnuli americkí autori údaje získané sovietskymi vyzvedačmi do týchto bodov: podrobnosti o stavbe, prevádzke a riadení atómového reaktora, návody na metalurgické získavanie uránu a plutónia, konštrukčné plány továrne v Oak Ridge na výrobu čistého uránu 235 plynovou difúziou, technické údaje o atómových bombách Fat Man (Tlsťoch) a Little Boy (Chlapec).

Hlavný konštruktér bomby Julij Chariton sa rozpísal v mesačníku Ogoňok rovnako otvorene. Fuchs nám systematicky posielal z Los Alamos "mimoriadne cenné informácie o postupe prác". "Dozvedeli sme sa napríklad, že najvhodnejším materiálom je plutónium, hoci sa hodí aj urán 235," uviedol akademik. "Fuchs tiež podrobne opísal systém detonátorov, na ktorých záleží funkcia guľovitej implóznej (dovnútra smerujúcej) tlakovej vlny na plutóniové jadro bomby. Bolo rozhodnuté nič vlastného nevynachádzať a riadiť sa získanými informáciami. Absolútnou spoľahlivosťou sme si istí byť nemohli, mohlo ísť o dezinformáciu ... "

Akademik Vitalij Goldanskij však upozornil: "Keby sme nemali pripravenú školu fyzikov a fyzikálnych chemikov, nemali by správy rozviedky žiadny význam. Ale aj bez týchto informácií by naši fyzici bombu vytvorili, možno o dva roky neskôr."

Ako príslušníci KGB, tak mnohí vysokí predstavitelia CIA dnes považujú špionáž na projekte Manhattan za najväčší úspech sovietskej spravodajskej služby. Sovieti sa tak stali spoluzakladateľmi - spolu s Britmi - atómovej a raketovej špionáže. Všeobecne môžeme povedať modernej vedeckej špionáže.

01 - Modified: 2024-04-09 13:49:30 - Feat.: - Title: Vojny a nestabilita prinášajú zlatú éru inovácií 02 - Modified: 2024-04-05 22:00:00 - Feat.: - Title: Ako špióni z Kuby zaskočili Američanov. Dlho ich podceňovali, teraz sčítavajú škody 03 - Modified: 2024-03-08 17:03:09 - Feat.: - Title: Všetky kryty predali alebo nechali schátrať. Nemecký minister obrany chce posilniť civilnú ochranu občanov 04 - Modified: 2024-03-05 06:32:47 - Feat.: - Title: Veľké jadrové preteky. Poliaci chcú atómovku, do pár rokov by ju vedeli vyvinúť. Česi ešte skôr, tvrdí expert 05 - Modified: 2024-03-01 21:34:59 - Feat.: - Title: Nikdy viac tu nebude ruský poriadok, vyhlásil Duda v deň spomienky na prekliatych vojakov
menuLevel = 2, menuRoute = history/studena-vojna, menuAlias = studena-vojna, menuRouteLevel0 = history, homepage = false
19. apríl 2024 00:31