Prečo Západ nebránil ČSSR? pýtal sa mladý východný Nemec. Skončil vo väzení

Dôvodom boli listy, ktoré písal britskej spravodajskej stanici BBC počas studenej vojny. Príbeh mladého Nemca, ktorý kritizoval Západ kvôli nečinnosti voči vstupu sovietskych vojsk do Československa v roku 1968, priniesla po rokoch BBC.

Bol posledný deň prázdnin. Osemnásťročný Karl-Heinz Borchardt ho mal stráviť na pobreží Baltského mora so svojou priateľkou, alebo sa mal pokúšať naladiť posledné popové hity na svojom prenosnom rádiu. Namiesto toho sa jeho detstvo náhle skončilo.

Jeho matka v nezvyčajne skorých hodinách pribehla do jeho izby a povedala mu, aby sa obliekol. Päť príslušníkov komunistickej polície v uniformách naňho už čakalo na prízemí. „Potreboval som čas, aby som mohol myslieť“ povedal. „Mohli tam byť z mnohých dôvodov.“ Trval na tom, že sa potrebuje umyť, a začal z okna vyhadzovať inkriminované texty. Nemohol vedieť, že tajná polícia už mala všetky dôkazy, ktoré potrebovala.

Prvý list o Československu

Písal se september 1968, keď Borchardt napísal svoj prvý list. V dvojizbovom byte v malom meste Greifswald na severe Nemecka, kde mladý býval so svojou rodinou, nebolo jednoduché čokoľvek ukryť. Zakaždým, keď sa posadil k stolu v obývačke, aby napísal list, zakryl si ho domácimi úlohami kedykoľvek niekto vstúpil do dverí. Bol prilepený k rádiu, ktoré mal po svojej ľavici, a ktoré šumivo vysielalo zahraničné spravodajstvo z Prahy, kam vtrhli sovietske vojská, aby rozdrvili pokus o liberálne reformy.

„Pre zamestnancov nemeckej služby Rádio Londýn,“ napísal vtedy. „Práve som začal počúvať Váš program Listy bez podpisov, veľmi sa mi páči, pretože vysielate názory, ktoré v našich médiách nenájdeme. Mám 16 rokov. Pravidelne Vám budem písať, a to predovšetkým o mladých ľuďoch a ich názoroch na svetové udalosti. Podľa môjho názoru, Západ dostatočne nezasiahol v Československu. Musí krajina, ktorá tak tvrdo bojovala za svoju slobodu, pochodovať podľa melódie Sovietov? S pozdravom, Školák,“ napísal o vpáde sovietskych vojsk do Československa odvážny mladý Nemec. Svoj prvý list podpísal prezývkou a adresoval ho Rolfovi Degnerovi v Západnom Berlíne, na ulici Kantstrasse 45.

Borchardt Rolfa Degnera nepoznal, pravdepodobne ani neexistoval. Ale bola to adresa, ktorú si poznačil na konci posledného vysielania programu BBC v nemeckej službe. Počúvanie zahraničného vysielateľa bol v komunistickej Nemeckej demokratickej republike trestný čin, nieto ešte písanie niektorému z nich.

Zdroj: bbc.co.uk

​Napriek tomu sa Borchardt nebál. Veril, že je chránený anonymitou. Ako by ho mohli nájsť? Vhodil list do miestnej schránky. Kantstrasse 45 sa nachádzala v centre Berlína. BBC bola dohodnutá s poštou v Západnom Berlíne, aby všetky listy s touto adresou presmerovala do súkromnej poštovej schránky. Tie boli doručené do kancelárie BBC v Západnom Berlíne a následne do budovy Bush house v Londýne.

Londýnsky prednášajúci listov Austin Harrison vždy na konci programu oznámil niekoľko poštových adries, na ktoré mohli východonemeckí poslucháči písať. Program s listami spoza Berlínskeho múra sa vysielal raz týždenne 20 minút. Na hnev východonemeckého režimu, poskytovalo vysielanie BBC mimoriadny náhľad do fyzického a emocionálneho života spoločnosti NDR viac než 25 rokov.

Malý kus demokracie v neslobode

„Bolo to, ako by sme sa dostali na vzduch,“ povedal Borchardt, keď popisoval formu uvoľnenia mladých, zvedavých myslí, ktoré boli uväznené v dusivej atmosfére komunistického štátu. „Sloboda prejavu vo východnom Nemecku neexistovala, tak to urobili cez Londýn,“ povedala autorka knihy Briefe ohne Unterschrift (Listy bez podpisov), podrobnej analýze BBC programu, Susanne Schädlichová, takisto z NDR.

„Mala som pocit, že odkrývam poklady. Písmená sú autentické a nefiltrované. Pisatelia vedeli, že tam nebola žiadna cenzúra, a hovorili zo srdca,“ dodala Schädlichová. Mnohí z nich v zúfalstve písali, že apelujú na vonkajší svet, aby nezabudol na to, ako sa Berlínsky múr postavil. Iní sa zasa sťažovali na nedostatok masla, cibule a mydla, a ponúkali ich kreatívne náhrady. Bolo cítiť rozšírené zúfalstvo a strach z uväznenia a opakujúceho sa cyklu dejín.

Program BBC svojim spôsobom ponúkol malý kus demokracie. „Niektorí ľudia písali prakticky každý týždeň,“ povedal Günter Burkart, pravá ruka Austina Harrisona, keď spomínal na roky fascinujúcej práce.

Zdroj: Flickr/CIA

​Harrison bol jediným moderátorom šou po celých 25 rokov a vytvoril si s poslucháčmi skutočný vzťah, spomína Burkart. „Myslel si, že je nesmierne dôležité, aby to bol vždy on a aby vždy písali Harrisonovi. Hovoril o nás, o rodine tvorenej ním a jeho poslucháčmi.“ Burkart takisto zo strachu pred špiónmi ukrýval listy pod zámkom v londýnskej kancelárii.

Tajná východonemecká polícia Stasi ale tento program videla ako formu psychologickej vojny, ktorá mala destabilizovať režim. Boli presvedčení, že Harrison je tajný špeh a riadi agentov vo východnom Nemecku. Nakoniec začali hľadať samotných dopisovateľov a v tom boli členovia Stasi nesmierne dôkladní. Brali vzorky slín z oblizovaných obálok, aby identifikovali krvné skupiny, ktoré porovnávali s lekárskymi záznamami. Stopovali otlačky prstov na papieri, čerpali atrament a zhromažďovali rozsiahly archív vzoriek rukopisov.

Dolapenie mladého Nemca

Bol to práve rukopis, vďaka ktorému Borchardta nakoniec v roku 1970 chytili. „Vyzeralo to ako bežná domáca úloha,“ povedal, keď žiakov požiadali, aby napísali esej, v ktorej opíšu samých seba a svoje budúce ciele. „Vec sa mala tak, že otec si vždy myslel, že mám hrozný rukopis. Požadoval preto od mojej sestry, aby to napísala za mňa. Skoro bolo po jeho.“

Učitelia podľa príkazu odovzdali študentské eseje agentovi Stasi. Dokumenty ukazujú dôkladnú analýzu každej krivky a švihu Borchardtovho pera, ktoré porovnávali so zadržanými listami anonymného Školáka. Borchardt napísal BBC ešte trikrát a s každým listom postupne dával najavo svoje odvážnejšie politické presvedčenie.

Zdroj: Youtube

Drahý pán Harrison, mám 17 rokov a vyrástol som v tejto krajine, (...) ale nemyslite si, že je to zábava, vždy musíte hovoriť opak toho, čo si myslíte. (...) Môj úprimný názor je, že nám pomôže iba násilie. (...) Keby bol Hitler zvrhnutý ľudom, milióny životov by boli zachránené. S vrúcnym pozdravom, Školák

Väzenie pre mládež

O šesť mesiacov neskôr sa už ocitol v aute štátnej bezpečnosti. Nepovedal ani slovo. Po príchode do väzenia Stasi v Rostocku ho vyzliekli, prehľadali a dali do izolácie. „Stále som si myslel, že zajtra budem musieť ísť do školy,“ povedal. „Trvalo mi nejaký čas, kým som pochopil, čo sa deje.“

Počas nekonečných hodín v cele Borchardt počítal štvorce na deke, hral v hlave šach, opakoval si matematické tabuľky a poéziu. Rýchlo zatúžil po výsluchu. Po ôsmich mesiacoch ho odsúdili pre „pokus o podvratnú činnosť“ v spojení s nepriateľským vysielaním na dva roky väzenia v zariadení pre mládež v Dessau.

„Mali by ste byť šťastný, že žijete v socializme,“ privítal Borchardta mladý dôstojník vo väzení. „Pod nacistami by sme vás už oveľa skôr premenili na dym,“ pokračoval. „Spôsob, akým išli po ľuďoch a zatvárali ich,“ bol podľa Susanne Schädlichovej podobný metódam Tretej ríše.

Rovnaké to bolo aj pre Borchardta. Školu a univerzitu nahradilo každodenné násilie a tvrdá fyzická práca. Umiestnili ho na výrobnú linku a zostavoval plynové spotrebiče. Nik z väzňov v skutočnosti nevedel, ako stroje fungujú. Mal vraj šťastie, že sa mu nič nestalo, pretože mnohí jeho spoluväzni utrpeli vážne úrazy.

Zdroj: Flickr/CIA

​Ku koncu trestu mu ponúkli „zlatý lístok“ do západného Nemecka. Organizácii Amnesty International sa podarilo preňho vybaviť cestu do SRN, ponuku ale odmietol. Zúfalo sa chcel vrátiť k svojej rodine a priateľom. Paradoxne teda držal hladovku, aby mohol zostať v NDR.

Po páde múru konečne akademik

„Boli chvíle, keď som to ľutoval,“ hovorí dnes. „Precenil som mnohých svojich priateľov. Keď som okolo nich prechádzal, tvárili sa, že ma nevidia. Báli sa o svoju budúcnosť, väčšina z nich v tom čase bola na univerzite,“ spomína Borchardt. Napriek tomu ho rodina privítala späť a on sa znovu započúval do západných staníc. Stasi v ňom rebela nepotlačila.

V roku 1974 náhle Listy bez podpisov na BBC utíchli. Podľa bývalého producenta Güntera Burkarta sa počet listov znížil. Možno preto, že ich štátna bezpečnosť Stasi zachytávala, ale naznačil aj možnosť, že v tom mohlo mať prsty ministerstvo zahraničia, kvôli diplomatickým vzťahom s NDR. Pre mnohých poslucháčov to bolo trpké sklamanie.

S koncom programu prestal Borchardt počúvať BBC úplne. Nakoniec sa mu podarilo doštudovať a získať doktorát v odbore východonemecká literatúra. Napriek tomu nemohol získať prestížnejšie moesto na univerzite. Až po páde komunizmu a zjednotení Nemecka začal pracovať ako akademik na univerzite v Greifswalde.