Až do konca septembra 1971 trvala patová situácia, keď sa Maďarsko, Sovietsky zväz, Spojené štáty americké a Vatikán nedokázali dohodnúť, ako citlivý problém vyriešiť. Kardinál Mindszenty, ktorý žil v budove americkej ambasády nepretržite od 4. novembra 1956 a nemohol dokonca ani len vyjsť na ulicu, odmietal totiž pristúpiť na akýkoľvek kompromis, kým budú v krajine pri moci komunisti. Mal s nimi už totiž svoje skúsenosti.
Život prenasledovaného človeka poznal na vlastnej koži viac než dobre. Prvýkrát ho, to bol ešte mladý kňaz, zatkli a uväznili komunisti počas pokusu o nastolenie Maďarskej republiky rád v roku 1919. Vtedy sa volal József Pehm (pochádzal z maďarskej rodiny švábskeho pôvodu), bol však už zarytým antikomunistom a vo svojej činnosti, najmä politickej a publicistickej, sa tým vôbec netajil. Meno si zmenil v roku 1941, po tom, ako väčšina Nemcov žijúcich v Maďarsku podporila pronacistický Volksbund. Zvolil si priezvisko Mindszenty, podľa svojej rodnej obce Csehimindszent.
O tri roky neskôr bol vymenovaný za biskupa vo Veszpréme. Pomáhal ukrývať prenasledovaných a keď sa otvorene postavil proti deportáciám Židov, fašistický režim Ferenca Szálasiho ho nechal uväzniť. Von sa dostal až po oslobodení Maďarska
Návrh, aby sa oficiálne poďakoval Stalinovi za oslobodenie krajiny rezolútne odmietol. Tvrdil, že ruské vojská boli len náhodou nástrojom božím a nikto nevie, čo okrem slobody prinášajú. Tento názor opieral jednak o osobnú skúsenosť s komunistami z roku 1919 a navyše, vo väzení študoval spisy materialistických filozofov. Bol teda presvedčený, že jedno zlo strieda druhé.
Predvídal, čo urobia
V roku 1945 vymenoval pápež Pius XII. Józsefa Mindszentyho za ostrihomského arcibiskupa a maďarského prímasa po zomrelom Györgyovi Serédim a o necelý rok na to sa stal aj kardinálom. Ďalej tvrdo vystupoval proti komunistom, upozorňoval na nebezpečenstvo, ktoré z ich strany hrozí a tí mu to po prevzatí moci spočítali. Na Vianoce 1948 ho zatkli, obvinili zo špionáže, vlastizrady a protivládneho sprisahania a o niekoľko týždňov vo vykonštruovanom procese odsúdili na doživotie.
Mindszenty tušil, že sa také niečo môže stať a ešte predtým ako si poňho tajní policajti prišli, uložil do kostolného archívu svoje vyhlásenie, že akékoľvek priznanie viny, ktoré by mu mohlo byť pripisované, treba považovať za neplatné a nepravdivé.
A opäť sa ukázalo, že predvídal správne. Počas procesu sa totiž priznal k všetkým bodom obžaloby, teda k provatikánskej špionáži i k špekulácii s cudzou menou. Keď však rozprával, bolo jasné, že ide o vynútené priznanie. Kardinálova tvár bola skrivená, mal neprítomný pohľad a jeho slová v súdnej sieni vyznievali zvláštne. Rozprával zmätene a jeho krátke odpovede častokrát vôbec nesúviseli s otázkami, ktoré mu sudca kládol.
Keď sa po páde komunistického režimu otvorili archívy, podozrenie z manipulácie sa potvrdilo. Józsefa Mindszentyho počas výsluchov mučili a pred samotným procesom ho nadopovali narkotikami.
Hrozil aj sovietsko-americký ozbrojený konflikt
Dvere na slobodu sa kardinálovi otvorili až na jeseň 1956. V Maďarsku vtedy vypukla dovtedy najväčšia protikomunistická revolúcia vo východnej Európe a on sa vzápätí stal nielen nielen jej výraznou osobnosťou, ale aj symbolom. Moskva sa však nemienila svojho satelitu vzdať a proti povstaniu zasiahla silou. Keď do Maďarska vtrhli sovietske tanky, Mindszenty mal na výber. Buď sa nechá opäť zatknúť a skončí (v lepšom prípade) vo väzení, alebo krajinu opustí.
Rozhodol sa pre druhú možnosť a ráno 4. novembra 1956 zamieril na veľvyslanectvo USA v Budapešti. Jeho dramatický príchod opísal pred časom v dokumente BBC člen vtedajšej ochranky ambasády Gerald Bolick. Spozoroval, ako sa k budove blížia štyria ľudia – dvaja boli v uniforme, dvaja mali na sebe kleriku a v jednom z nich spoznal práve kardinála Mindszentyho.
„Oznámil som nadriadenému, že kardinál mieri na naše veľvyslanectvo a opýtal som sa, čo mám robiť. Odpovedal mi, aby som si konal svoju povinnosť. Vrátil som sa teda ku vchodu a otvoril som im dvere,“ spomínal Bolick. V tom istom čase prišla na veľvyslanectvo aj kódovaná depeša z Washingtonu, podľa ktorej mali kardinálovi, prípade, že o to požiada, poskytnúť útočisko.
Z maďarského štátneho rozhlasu, ktorý už bol v rukách okupantov, o niekoľko minút zaznelo ultimátum. Ak Američania kardinála do poludnia nevydajú, sovietski vojaci si poňho na ambasádu prídu. Jednotka, ktorá mala na starosti ochranu veľvyslanectva sa teda začala pripravovať. „Boli sme napätí, ale odhodlaní, že kardinála nevydáme, ani keby sme mali bojovať,“ opísal kritické hodiny seržant Bolick. K žiadnemu boju ale napokon nedošlo, aj sovietske velenie si zrejme uvedomilo, aké dôsledky by takýto ozbrojený konflikt mohol mať.
Nemohol vyjsť ani na ulicu
V obmedzenom priestore amerického veľvyslanectva napokon strávil József Mindszenty nedobrovoľne dlhých 15 rokov. Na ulicu vyjsť nesmel, tam by ho hneď zatkli, a tak jediným miestom, kde sa mohol nadýchať čerstvého vzduchu, bol po celý ten čas malý dvor ambasády. Aj tam bol ale pod drobnohľadom maďarskej tajnej polície ÁVH, ktorej budovy s veľvyslanectvom susedili. Kardinál sa preto väčšinou zdržiaval vo vnútri.
Keď sa v krajine situácia upokojila, rozbehli sa diplomatické rokovania o jeho ďalšom osude. Patovú situáciu sa po dlhom vyjednávaní podarilo vyriešiť až v roku 1971. Maďarská vláda napokon súhlasila s Mindszentyho odchodom z krajiny, dala si však podmienku, že pri tom nebudú médiá, ani verejnosť. Tak to 28. septembra 1971, keď József Mindszenty konečne vykročil z brány veľvyslanectva na ulicu, kde ho čakalo auto, skutočne aj bolo. Zamieril najprv do Ríma a neskôr do Rakúska, kde strávil zvyšok života.
Do Maďarska sa už nesmel vrátiť, to bola ďalšia podmienka, na ktorú musel pristúpiť. Nie však posledná. Jedným z jeho najväčších sklamaní bolo, že musel rezignovať na post ostrihomského arcibiskupa a maďarského prímasa, do čoho ho tlačil aj Vatikán. Ten si chcel totiž uchovať dobré vzťahy s Kádárovým režimom v Maďarskom. Mindszenty dlho odmietal, napokon ho ale „z pastoračných dôvodov“ odvolali.
Zatrpknutý kardinál zomrel začiatkom mája 1975, vo veku 83 rokov, v rakúskom Mariazelli. Jeho pozostatky previezli do Maďarska až v roku 1991 a uložili ich v ostrihomskej bazilike.