O výzore Svätopluka toho veľa nevieme. Ale to, že nebol kráľom, je takmer isté. Snímka: archív
1. Vytiahli ho národovci.
Nebyť slovenských vzdelancov, zaujatých už od 18. storočia hľadaním „veľkého“ panovníka (najlepšie kráľa a pokiaľ možno slovenského), ktorý by už vo veľmi dávnych časoch preslávil slovenský národ, zrejme by sa Svätopluk v našej krajine netešil takej úcte. Predsa len, bol Moravan, nie Slovák a navyše mal na svedomí vyhnanie Metodových žiakov.
No keďže neexistoval nik, kto by ambície vzdelancov naplnil, uspokojili sa aj so Svätoplukom. Dosiahol totiž veľké vojenské víťazstvá a vybudoval ríšu úctyhodných rozmerov. A v takom prípade sme ochotní privrieť nad jeho nedostatkami obe oči.
Tento muž však fascinoval ľudí už dávno predtým. Silný a bolestný kontrast medzi Svätoplukovými víťazstvami a strmým pádom ríše, čo nastal po jeho smrti, ostal jeho súčasníkom v pamäti a stal sa základom povestí o jeho osobe, ktoré vo veľmi stručnej a skreslenej podobe zaznamenali neskorší uhorskí a českí kronikári.
2. Vypichnuté oči nie sú legenda.
Isté je, že už počiatky moci Svätopluka, synovca veľkomoravského kniežaťa Rastislava, ktorý sa ešte za vlády svojho strýka stal nitrianskym kniežaťom, sa niesli v znamení kontroverzie. A zrád.
Píše sa rok 869 a Veľká Morava čelí dvojitému pustošivému útoku zo susednej Východofranskej ríše: jedno vojsko tiahne proti Rastislavovej Morave a druhé vpadne do Svätoplukovho Nitrianska. Keď rok nato hrozí ďalší útok, Rastislav je odhodlaný pokračovať v odpore. Svätopluk však kuje vlastné plány: začiatkom roka 870 začne poza Rastislavov chrbát vyjednávať separátny mier so svojím nepriateľom – synom východofranského kráľa Ľudovíta Nemca, Karolmanom. Rastislav sa o tom dopočuje a rozhodne sa, že sa Svätopluka, ktorý ho začal zrádzať, rýchlo zbaví. Pozve ho na hostinu, na ktorej majú jeho synovca zahrdúsiť. Lenže Svätopluk sa o tom včas dozvedá, a tak pasci uniká. Rastislav ho začne prenasledovať, a popritom sám padá do pripravenej pasce. Svätopluk Rastislava zajme, vydá ho Karolmanovi, a jeho otec Ľudovít Nemec ho postaví pred súd. Svätoplukovmu strýkovi vypichnú oči a uvrhnú ho do väzenia.
3. Tvorca slovanskej ríše.
Dôvod, pre ktorý Svätoplukovi dokážeme odpustiť aj mnohé „neprístojnosti“, je jasný: za jeho vlády dosiahla Veľká Morava najväčšiu rozlohu. (A to napriek tomu, že imperátorské sklony sa aj v prípade panovníka dajú považovať skôr za kontroverznú ako pozitívnu črtu.) Slovanská ríša, ktorú vytvoril, zasahovala územie dnešného Česka, Rakúska, Poľska, Maďarska a Rumunska. Cesta k ovládnutiu okolitých slovanských krajín však ani v jeho prípade nebola úplne priamočiara.
Vráťme sa opäť k pretrhnutej niti príbehu Svätoplukovho strýka.
Po tom, čo sa Rastislav ocitne vo väzení, ovládnu Moravské kniežatstvo Bavori a do zajatia sa dostáva aj samotný Svätopluk. No keďže v oboch veľkomoravských kniežatstvách vypukne povstanie, ktoré ich panovník Karolman nedokáže potlačiť, Bavori sa rozhodnú, že Svätopluka využijú a spolu s ním vyšlú proti Moravanom veľkú armádu. Sľúbia mu, že ak im pomôže, dostane slobodu a môže sa pod Karolmanovou zvrchovanosťou ujať vlády na Veľkej Morave. Svätopluk však koná neočakávane. Keď príde k Rastislavovmu kniežaciemu hradu (pravdepodobne v dnešných Mikulčiciach), prejde na stranu Moravanov, nečakane zaútočí na bavorský vojenský tábor, zničí nepriateľskú armádu a ujme sa vlády na Veľkej Morave. A keď v roku 874 uzavrie mier s kráľom Ľudovítom Nemcom, uvoľní si ruky k spomínaným výbojom do okolitých slovanských krajín.
4. Vyhnal Metodových žiakov.
Za zrejme najkontroverznejší Svätoplukov čin možno považovať vyhnanie Metodových žiakov za hranice Veľkej Moravy. Jeho váhu pochopíme lepšie, keď si uvedomíme, že Veľká Morava kvôli nemu prišla o jeden z najväčších výdobytkov misie Konštantína a Metoda – slovanskú liturgiu, čo bolo na tie časy málo rozšírené a pre našich predkov veľmi podstatné privilégium. Najmä, keď vezmeme do úvahy, že sme sa k tejto liturgii opäť vrátili až po 2. vatikánskom koncile.
Ako k tomu došlo? Pomerne pikantne. Spomínaný mier, čo Svätopluk uzatvoril s východofranským kráľom, totiž umožnil návrat franských kňazov, ktorých Moravania predtým vyhnali. Jeden z nich, Viching, sa stane Svätoplukovým obľúbencom. A tento muž, ktorého pápež Ján VIII. na Svätoplukovo prianie vysvätí za nitrianskeho biskupa, uprednostňuje – rovnako ako Svätopluk – liturgiu latinskú. A ako sa píše v Živote Metodovom (jeden zo základných prameňov pre históriu strednej Európy druhej polovice 9. storočia – pozn. red.), títo latinskí a franskí duchovní boli, na rozdiel od Metoda, v tom čase arcibiskupa a zástancu slovanskej liturgie, povoľnejší k pohanským zvykom: „A nebránili obetu konať podľa dávnej obyčaje, ani nezákonité manželstvá uzavierať nebránili.“
Viching toto tvrdenie dokonale naplní, keď sa ožení so svojou kmotrou, čo cirkev považuje za neprípustné. Dostane sa za to do sporu s Metodom, no Vichingovo postavenie je vďaka Svätoplukovi natoľko významné, že iní kňazi, len aby nestratili jeho priazeň, radšej spochybňujú Metodovu snahu toto manželstvo rozviesť. A Viching začne svojho arcibiskupa ohovárať nielen u Svätopluka, ale aj pred pápežom. Jeho opovážlivosť ide tak ďaleko, že Metod naňho dokonca uvrhne kliatbu. Ten však v apríli 885 zomiera a pápež Štefan V. kliatbu sníma a podľa Svätoplukovho želania Vichinga poveruje správou veľkomoravskej cirkvi. A zakáže slovanskú liturgiu. A keďže sa jej Metodovi žiaci nechcú vzdať, Viching, ktorý tento zákaz v Ríme vybavil, proti nim tvrdo zakročí, a tak sú v roku 886 predaní do otroctva alebo vyhnaní.
5. Knieža alebo kráľ?
Najväčší mýtus, ktorý sa spája s postavou Svätopluka, však súvisí s dilemou, či bol, alebo nebol kráľom. Hoci by ho v pozícii kráľa radi videli (nielen) naši súčasníci, história tejto hypotéze príliš nepritakáva, a to napriek tomu, že franský kronikár Regino, ale aj pápež v liste z roku 885 označujú Svätopluka titulom „rex“, ktorý dnes bežne prekladáme ako „kráľ“.
Problém je, že pápež mu dal titul „rex“ presne tak, ako ho dal vo viacerých listoch aj bulharskému kniežaťu Borisovi-Michalovi, ktorý kráľom nikdy nebol. Rovnako ako viacerí vtedajší kronikári titul „rex“ pripísali mnohým slovanským kniežatám. Preto tieto zmienky nič nedokazujú. V Živote Metodovom, ktorý bol napísaný na Veľkej Morave ešte za čias Svätopluka, sa titul kráľ nachádza až na troch miestach, no ani raz nepatrí Svätoplukovi, ale označuje výlučne franských kráľov. Svätopluka pritom tituluje ako knieža. Najvýznamnejší prameň k dejinám Veľkej Moravy, Fuldské anály, Svätopluka označuje „dux“, čo je takisto knieža. Zdá sa, že sa musíme zmieriť s tým, že Svätopluk ako kráľ zostane iba postavou z povestí.
Život Svätopluka v kocke
Žil v 9. storočí, dátum jeho narodenia nie je známy.
Pochádzal z roku Mojmírovcov.
Od 50. rokov 9. storočia bol kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva a Rastislavovým spoluvládcom.
Od roku 871 do 894 bol tretím a najvýznamnejším panovníkom Veľkej Moravy.
Pripojil k nej rozsiahle územia – Čechy a Lužice, Sliezsko, Vislansko, Panóniu.
Za jeho vlády dosiahla Veľká Morava najväčší rozsah.
Historici sa prú o to, či získal titul kráľ, alebo bol len kniežaťom.
V roku 894 na vrchole svojej moci zomrel. Jeho telo sa nikdy nenašlo.
Dve najznámejšie povesti o Svätoplukovi.
Tri prúty. Povesť o Svätoplukových prútoch sa dostala aj do rozsiahleho encyklopedického diela „O spravovaní ríše“, ktoré dal asi v polovici 10. storočia spísať vzdelaný byzantský cisár Konštantín Porfyrogenet. Podľa nej mal Svätopluk troch synov, ktorí zdedili jeho ríšu. Pred smrťou si ich zavolal a prikázal im, aby zlomili zväzok troch prútov. Keď to ani jeden nedokázal, podal každému jeden prút, ktorí ľahko zlomili. Tým príkladom ich napomenul, aby vládli svorne a bez rozbrojov. Či Svätopluk dal synom skutočne také poučenie, nevedno. A nevieme ani to, či Svätopluk mal naozaj troch synov. Fuldské anály spomínajú len dvoch – Mojmíra II. a mladšieho Svätopluka II.
Biely kôň. Dva roky nato, čo Svätopluk v roku 894 na vrchole svojej moci zomrel, uzavreli Moravania dohodu s Maďarmi, ktorí krátko predtým utrpeli porážku v Bulharsku a ustupovali pred Pečenehmi. Časť Maďarov vtedy prekročila Karpaty a vstúpila do Potisia. Pamiatkou na zmluvu medzi Maďarmi a Moravanmi môže byť práve povesť o bielom koňovi s pozláteným sedlom a pozlátenou uzdou, ktorého vraj hlavný maďarský knieža Arpád poslal Svätoplukovi, aby od neho získal územie. Svätopluk bol v čase príchodu Maďarov už dva roky mŕtvy, žiadnu takúto dohodu s Arpádom určite neuzatváral a do maďarskej povesti o výmene krajiny za bieleho koňa sa mohol dostať až neskôr. Až neskoršia tradícia alebo azda až uhorský kronikár, ktorý koncom 11. storočia zapísal toto rozprávanie, potreboval ku kniežaťu Arpádovi priradiť významný panovnícky protipól, od ktorého by Arpád nové územie získal s najväčšou právoplatnosťou.
Svätopluk a politika.
Kým v 18. a 19. storočí patrili k hlavným „propagátorom“ Svätopluka národovci ako Kollár či Hollý, na úsvite 21. storočia sa na túto úlohu podujal najmä premiér Robert Fico – za občasnej asistencie šéfa Matice slovenskej Mariána Tkáča či Drahomíra Machalu, premiérovho exporadcu. (Na ambiciózny filmový projekt Juraja Jakubiska si musíme ešte počkať.)
Na rozdiel od národovcov však Fico a spol. túžili (a túžia) hrať na hlboko zakorenenú vlasteneckú nôtu prevažne zo zištných dôvodov. Najslávnejšia akcia, osádzanie kontroverznej Svätoplukovej sochy od Jána Kulicha na nádvorie Bratislavského hradu, bola napríklad súčasťou kampane Smeru k blížiacim sa parlamentným voľbám v roku 2010.
K postave Svätopluka sa premiér vracia pravidelne: slovanský údajne-kráľ je preňho zjavne vhodným symbolom na preukazovanie svojho hlbokého vlastenectva a rozdúchavanie sentimentálnych emócií. Na druhej strane, nie je ťažké uveriť, že mocný imperátor Svätoplukovho kalibru musí byť Ficovi aj ľudsky blízky. Spomenul ho aj pri ohlasovaní kandidatúry na prezidenta, rovnako ako vlani pri oslavách 1150. výročia príchodu Cyrila a Metoda na Slovensko. Akurát, že pri tejto príležitosti zabudol spomenúť jeden podstatný detail: že Svätopluk jeden z najhlavnejších odkazov slovanských vierozvestcov doslova podupal, keď dal vyhnať Metodových žiakov z ríše. A práve z tohto dôvodu sa dá považovať tento typ „oháňania sa Svätoplukom“ za zavádzajúci a tendenčný. Lebo viac ako o našej histórii vypovedá o tom, ako by sme ju chceli vidieť. A to zaváňa populizmom.