Mýtus o slovenskom vynálezcovi Baničovi. Muž, ktorý nevymyslel padák

Nie je veľa Slovákov, nad rodnou dedinou ktorých si robia hromadný zoskok zástupcovia dvadsiatich šiestich krajín. Štefanovi Baničovi sa tejto pocty dostalo. Napriek tomu, že 147 rokov od jeho narodenia si odborníci kladú otázky, či bol jeho vynález naozaj letuschopný. Banič sa narodil 23. novembra 1870 v Neštichu (časť dnešných Smoleníc).

Bol jedným zo 650-tisíc Slovákov, ktorí sa podľa demografa Jána Svetoňa na prelome 19. a 20. storočia vysťahovali za veľkým snom do Ameriky. Ťažká doba, nedostatok práce a vidina lepšej budúcnosti viedli za prácou tisícky emigrantov. Štefan Banič tu pracoval ako baník, kamenár a tiež ako zamestnanec železiarskej spoločnosti Chicago Bridge. A práve tu si aj nechal patentovať svoj vynález. Čo sa však muselo stať, aby sa murár z Rakúsko-Uhorska dostal do školských osnov súčasníkov pod nálepkou vynálezca padáka?

Štefan Banič ako 26-ročný. Snímka
Zdroj: Archív obce Smolenice

Štefan Banič ako 26-ročný.

Za všetkým hľadaj haváriu
Súhra zaujímavých okolností. Tak vidí Baničov úspech Miroslav Tibor Morovics z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. „V prvom rade je za tým technické nadanie, ktoré sa uňho prejavovalo už od detstva, a nepochybne aj zručnosť. V spojení s inšpiratívnym americkým prostredím zohrali asi najväčšiu úlohu. Toto prostredie mu zjavne dopomohlo a upozornilo ho aj na fakt, že takéto, vtedy ešte len myšlienky, je možné v budúcnosti aj patentovať.“

Zlomovým momentom sa však zrejme stala havária lietadla na leteckom dni roku v roku 1912, ktorej bol Banič svedkom. Podľa jeho denníkových záznamov to bol moment, keď mu skrsla myšlienka vymyslieť, ako by bolo možné zachrániť posádku v podobných prípadoch. O rok neskôr skonštruoval prototyp padáka a predložil svoj vynález na patentovom úrade. „Nech je známe, že ja, Stephan Banič, pôvodom z rakúsko-uhorského cisárstva, usadený v Greenville, okres Mercer, štát Pennsylvánia, vynašiel som isté nové, účelné zlepšenie padákov, o čom podávam v nasledujúcom podrobné vysvetlenie,“ písalo sa v patentovej listine číslo 1 108 484.

Banič ako mýtus
Patent na tento vynález mu úrad vo Washingtone síce udelil a Spojené štáty americké ho od Slováka dokonca za symbolickú sumu odkúpili, no nikdy ho nepoužili. Viacerí odborníci v súčasnosti pochybujú o tom, že padák Štefana Baniča bol prakticky použiteľný. „Zápasíme s problémom nedostatku spoľahlivých zdrojov. Baničov vynález bol prvýkrát spomenutý v slovenskej literatúre v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia počas vojnovej slovenskej republiky. Vtedy vznikol prvý článok, ktorý najmä pre názov Slovák, vynálezca padáka, zaviedol istý mýtus,“ uvádza fakty na pravú mieru Morovics. Nie je pochýb, že tento vynález treba považovať za mimoriadne originálne riešenie, veď koniec koncov to bolo postačujúce na udelenie patentu.

Štefan Banič vo svojich záznamoch síce spomína aj vlastné zoskoky z budov či dokonca z lietadla. Podľa Morovicsa je však prekvapujúci fakt, že doteraz nemáme údaje o ich mediálnom ohlase. Ak by sme sa pozreli na konštrukciu tohto padáku očami súčasnosti, bola mimoriadne problematická. „Celkom zákonite mala problém so stabilitou letu. Keby nastala situácia, že letec sa prevráti, je prakticky nemožné, aby sa ešte zachránil,“ pokračuje odborník. Banič si uvedomoval tento problém a snažil sa ho odstrániť konštrukčným riešením. Čo by však mohlo byť výhodou, takáto konštrukcia by teoreticky mohla byť užitočná pri zoskokoch z menších výšok.

Svet naňho nezabudol
Štefan Banič sa do rodnej dediny vrátil v roku 1921. Odchádzal z Rakúsko-Uhorska, vrátil sa do Československej republiky. Po návrate sa zamestnal ako strelmajster v miestnom kameňolome. O letectvo sa už nezaujímal, priťahoval ho Karpatský kras a jaskyniarstvo, spolupodieľal sa na objavení jaskyne Driny. Zomrel v rodnom Neštichu ako sedemdesiatjedenročný.

V Smolenickom múzeu Molpír bola neskôr zriadená jeho pamätná izba. „Každoročne si tiež začiatkom roka pripomíname výročie jeho úmrtia položením kytice na hrob,“ približuje starosta obce Anton Chrvala. Nadšenci lietania po celom svete napriek všetkým otáznikom ohľadne tohto vynálezu na Baniča nezabudli. Veľkou slávnosťou boli majstrovstvá sveta v parašutizme, ktoré sa konali pri príležitosti 80. výročia udelenia patentovej listiny. Zástupcovia dvadsiatich šiestich štátov vtedy uskutočnili nad Smolenicami hromadný zoskok. Vrátane Fína, Belgičana či Japonca.

Vynález Štefana Baniča – oficiálne patentovaný padák – pripomínal skôr dáždnik. Jeho roztvorenie zabezpečovali teleskopické rebrá vystreľované pružinovými mechanizmami. Úplne nezvyčajné bolo, že letec nevisel na lanách pod plochou takéhoto dáždnika, ako to bolo pri všetkých ostatných konštrukciách padákov, ale bol do dáždnika vkliesnený. Nie je jasné, prečo sa vynálezca vybral touto úplne neštandardnou, od jestvujúcich natoľko odlišnou cestou. Ako tvrdí Miroslav T. Morovics, na základe tvaru tejto konštrukcie Američania považujú Štefana Baniča za priekopníka B.A.S.E. jumpingu (pozn. red.: ide o skákanie zo skál alebo z mrakodrapov v kombinézach s „krídlami“ medzi rukami a nohami). Treba uznať, že tento postreh celkom dobre vystihuje možnú použiteľnosť Baničovho originálneho padáka. 

Konštrukcia bola na telo letca pripevnená popruhmi v hrudnej časti pod ramenami a jednotlivé kovové, pružinové rebrá viseli okolo tela. „Neexistujú síce žiadne porovnávacie štatistiky, ale dobové padáky boli zrejme spoľahlivejšie ako Baničova zaujímavá, originálna, ale predsa len problematická konštrukcia. Padák v zatvorenom, pohotovostnom výrazne stave obmedzoval pohyb a pri použití musel mať závažný problém so stabilitou letu,“ pokračuje Morovics. „Je potrebné uvedomiť si aj nepraktickosť celej konštrukcie. Letec alebo parašutista bol doslova obalený padákovou konštrukciou,  ktorú tvorili nielen textilné, ale aj kovové časti, systém teleskopických rebier, otvárajúcich padák. Je prakticky nemysliteľné, aby mal letec pri svojej práci toto na sebe,“ uzatvára odborník. Úplne môžeme vyvrátiť aj mýtus, že tento padák použili letci americkej armády, ako sa spomína v niektorých nepodložených tvrdeniach. Podľa oficiálnych dokumentov americké letectvo zaviedlo do svojho výstroja padáky až po prvej svetovej vojne, a určite neboli Baničovho typu, ale aj dnes používané  „závesné“ typy balené do obalu, ktoré sa pripevňovali na telo ako plecniak.

Stvoril aj hračku či sane
Patent číslo 1 108 484 (teda onen padák) nie je jediným vynálezom Štefana Baniča. Miroslav T. Morovics z Historického ústavu SAV upozorňuje, že ešte pred padákom získal osvedčenie na drevenú skladačku, inými slovami 3D hlavolam. „Je zaujímavé, že v registri patentov nachádzame tisícky podobných hračiek,“ komentuje Morovics. Serióznejší je podľa jeho slov ďalší vynález, na ktorý získal patent v roku 1917 – motorové (mechanizované) sane. Ide o odpruženú, volantom ovládateľnú konštrukciu saní, ktorých pohyb je zabezpečený pomocou špeciálnych, lúčovito usporiadaných ramien. „Patentový spis to nerieši, ale pohon saní je mysliteľný prostredníctvom pedálov, ale aj použitím vhodného motora.“

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.