Na začiatku jeho úspechu bol jednoduchý nápad – nahradiť tradičné ťažkopádne vyrezávané stoličky ľahšími, lacnejšími a elegantnejšími. Dlhoročné snaženie napokon prinieslo ovocie v podobe revolúcie vo výrobe nábytku. Mužom, ktorý ju spôsobil, bol syn garbiara z provinčného nemeckého mestečka Boppard a volal sa Michael Thonet. Od jeho úmrtia uplynulo 150 rokov.
Vo svojej stolárskej dielni začal v 30. rokoch 19. storočia experimentovať s technológiou ohýbania dreva v horúcom kúpeli. Nebolo to nič nové, Thonetovi sa ju však postupne podarilo zdokonaliť tak, že dokázal z dreva vykúzliť prakticky akýkoľvek tvar. Jeho výrobky mali všetko, čo si moderná doba vyžadovala. Boli stabilné, pružné, pri ich produkcii vznikal minimálny odpad a dali sa vyrábať sériovo. Zostávalo iba preraziť s nimi na trhu.
Šťastie sa na Thoneta usmialo v roku 1841. Na výstave nábytku v Koblenzi zaujali jeho výrobky Klemensa von Metternicha. A nielen to. Mocného rakúskeho kancelára nadchol ohýbaný nábytok do takej miery, že jeho autora uviedol na viedenský cisársky dvor, aby tam svoje výrobky predstavil. V nasledujúcom roku sa Michael Thonet aj s rodinou do Viedne presťahoval.
Svoju technológiu naďalej vylepšoval a v roku 1849 v rakúskej metropole otvoril továreň na výrobu ohýbaného nábytku. O odbyt nemal núdzu a medzi jeho zákazníkov patrili aj prominenti, cisársky dvor či známe šľachtické rodiny nevynímajúc.
Thonet chcel však osloviť čo najširší okruh spotrebiteľov, a tak neustále rozširoval sortiment o nové modely stoličiek, kresiel, lavíc, postelí, ale aj vešiakov či kolísok. Napokon sa mu s nimi podarilo preraziť aj na zahraničných trhoch, k čomu prispeli ocenenia, ktoré získal, či už na londýnskej priemyselnej výstave v roku 1851, alebo o štyri roky neskôr na svetovej výstave v Paríži.
Firma, ktorú prepísal na svojich piatich synov a premenoval na Gebrüder Thonet, expandovala a otvárala nové pobočky. Prvá vznikla v roku 1856 na Morave v Koryčanoch. Bola tam jednak lacná pracovná sila, no najmä ľahko dostupné bukové drevo v okolitých lesoch, čo významne znižovalo náklady na prepravu materiálu. Na túto skutočnosť kládla firma dôraz aj pri výstavbe ďalších závodov – v neďalekej Bystřici pod Hostýnom, v roku 1865 vznikla pobočka aj na území dnešného Slovenska vo Veľkých Uherciach, nasledovali fabriky v moravskom Halenkove, poľskom Radomsku a nemeckom Frankenbergu.
Spokojný robotník pracuje lepšie a s chuťou. Takúto zásadu Thonet nielen hlásal, ale aj uvádzal do praxe. Pre svojich zamestnancov postavil robotnícke domy, k dispozícii mali zdravotnú starostlivosť, s jeho podporou vznikali napríklad aj takzvané kampeličky, čiže sporiteľné a úverové družstvá, či podporné fondy pre robotníkov, vdovy a siroty.
Dá sa povedať, že Thonetove výrobky dobyli v priebehu niekoľkých rokov reštaurácie, súdne siene, kostoly, divadlá, nemocnice a domácnosti po celom svete. Boli veľmi obľúbené, jeden z produktov však popularitou všetky ostatné výrazne prekonal.
Stolička označená jednoducho číslom 14, alebo nazývaná aj viedenská kaviarenská stolička, uzrela svetlo sveta v roku 1859 v továrni v Koryčanoch a Michael Thonet za ňu dostal na svetovej výstave v Paríži v roku 1867 zlatú medailu. Takzvaná „štrnástka“ sa stala jedným z najúspešnejších priemyselných produktov svojej doby. Len do roku 1930 sa jej na celom svete predalo asi 50 miliónov kusov a do dnešných čias je to podľa odhadov až 80 miliónov kusov.
Mimoriadnu obľubu si získala vďaka jednoduchému dizajnu, prijateľnej cene i praktickosti. Svet však zaplavila aj vďaka tomu, že ju firma mohla ľahko distribuovať. K predajcom ju totiž vozili rozloženú, čo bol tiež Thonetov nápad. Poskladať stoličku, ktorú tvorilo šesť kusov dreva, desať skrutiek a dve matice, bolo jednoduché a netrvalo to dlho. Šetrili sa tým aj náklady, najmä pri exporte do zámoria, do jedného kubického metra sa totiž zmestilo 36 rozobraných kusov.
„Štrnástka“ sa tiež významne podpísala pod expanziu firmy, ktorá pokračovala aj po smrti otca-zakladateľa. Michael Thonet skonal ako 74-ročný vo Viedni 3. marca 1871, a vedenie spoločnosti definitívne prevzali jeho synovia. Do konca 19. storočia zamestnávalo ich impérium v siedmich továrňach šesťtisíc ľudí a produkovalo denne asi štyritisíc hotových kusov sedacieho nábytku.
Živelný rozvoj rodinnej firmy, ktorej sláva v tom čase siahala od Petrohradu cez Budapešť, Miláno a Paríž až po New York, zastavila napokon prvá svetová vojna a rozpad habsburskej monarchie. V nasledujúcom období viac-menej prežívala a výrobu sa podarilo zachrániť vďaka fúzii s konkurenciou. Definitívne thonetovská nábytkárska ríša zanikla po druhej svetovej vojne.