Vynález telefónu zmenil svet, no vyvolal aj vášne a potvrdil, že rýchlejší vyhráva

Písal sa rok 1876, pondelok 14. februára. Na patentovom úrade vo Washingtone bolo po víkende celkom rušno, a keď sa na stole ocitla patentová prihláška od pôvodom škótskeho učiteľa hluchonemých Alexandra Grahama Bella, bola v ten deň piatou v poradí.

O pár hodín neskôr, s poradovým číslom tridsaťdeväť, na rovnakom mieste a možno aj na rovnakom stole predložil právny zástupca chicagského technika a vynálezcu Elisha Graya tzv. patentovú výhradu s názvom „Telegraficky vysielajúce hlasové zvuky“. Išlo o predbežnú prihlášku na patent, ktorá by vynálezcovi poskytla ďalších 90 dní na podanie bežnej patentovej prihlášky a zabránila tak, aby ktokoľvek iný za ten čas prihlásil rovnaký alebo podobný vynález. Prišiel však neskoro...

O niekoľko dní, keďže bol podaný ako prvý, získal patent USA s číslom 174465 na telefón práve Alexander Graham Bell, mimochodom vraj najvýnosnejší patent, aký bol kedy podaný v americkej histórii.

V prvom rade treba povedať, že keby nebol známy princíp elektromagnetizmu, neprišla by na rad ani elektroakustika, teda snímanie, reprodukcia, záznam a šírenie zvuku pomocou transformácie zvukových signálov na elektrické signály a naopak. Skrátka nebolo by možné prenášať ľudský hlas.

Patent číslo 174465, ktorý dostal v marci 1876 na vynález telefónu Alexander Graham Bell.
Zdroj: Wikimedia Commons

​V druhej polovici 19. storočia bol však jav elektromagnetizmu už všeobecne známy, a tak sa pokusy s prenosom zvuku objavovali čoraz častejšie. A možno aj preto sa nedá úplne jednoznačne povedať, že telefón má jediného vynálezcu.

Svojej šance sa nechytil

Kongres Spojených štátov pridelil v roku 2002 prvenstvo talianskemu vynálezcovi Antoniovi Santi Giuseppe Meuccimu, ktorého „telefón“ z roku 1871 fungoval vďaka elektromagnetickému mikrofónu.

V princípe zvuk rozkmital membránu, následne magnet v cievke pohyb previedol na elektrický prúd a drôtom vyslal do rovnakého zariadenia, ktoré ho opäť zmenilo na zvuk. Výsledný zvuk bol síce realistický, no veľmi tichý a zariadenie fungovalo len na krátku vzdialenosť.

Talian Antonio Meucci podal svoju patentovú výhradu na vynález telefónu už decembri 1871, potom ju však neobnovil, a tak svoju šancu prepásol. V roku 2002 mu však americký Kongres napriek tomu pridelil ako vynálezcovi prvenstvo.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Aj Antonio Meucci podal v decembri 1871 tzv. patentovú výhradu, čo bolo menej nákladné ako patentová prihláška a stačil v nej menej podrobný opis vynálezu. Námietka trvala jeden rok, čo znamenalo, že ak by počas toho roka niekto iný podal patentovú prihlášku na podobný vynález, držiteľ námietky by mal potom tri mesiace na podanie formálnej žiadosti. Po uplynutí roka sa dala námietka obnoviť, to však Meucci už po roku 1874 neurobil a tak o šancu byť prvým vynálezcom telefónu oficiálne prišiel.

Medzi prvými pravdepodobnými vynálezcami telefónu, sa spomína aj Johann Philipp Reis, učiteľ a vynálezca - samouk. Už ako osemnásťročný robil pokusy, pri ktorých vychádzal z Morseovho telegrafu a myšlienky, že prenos slov sa dá docieliť nielen pomocou morzeovky, ale aj hlasom.

V roku 1861 predviedol vynález na princípe veľmi jemného kontaktu. Použil rezonančnú skrinku, mikrofón vyrobil z pivného vedra a prasacieho črievka a pripomínal ľudské ucho, reproduktor bol z pletacej ihlice a korpusu z huslí. Zvuk, ktorý toto „zariadenie“ prenieslo, však znel veľmi skreslene a telefonujúci musel hovoriť primerane nahlas, aby vynález fungoval. Prvé slová, ktoré týmto spôsobom odzneli, vraj boli: „Kôň nemá rád uhorkový šalát.“

Nemecký učiteľ Johann Philipp Reis sa konštruovaním zariadenia na prenos hlasu zaoberal už v 60. rokoch 19. storočia. Svoj vynález si však patentovať nedal.
Zdroj: Wikimedia Commons, Koláž-HN History

​Aparát, známy ako Reisov telefón, neskôr zdokonalil, a hoci v roku 1864 získal uznanie nemeckých prírodovedcov, to bolo tak všetko, keďže si ho nedal patentovať. Prakticky až o dvanásť rokov neskôr sa oficiálne zrodil prístroj, ktorý zarezonoval, uspel a rozšíril sa do celého sveta.

No išlo skutočne o Bellov vynález?

Počul som vás, funguje to

Nemožno mu uprieť, že hoci nemal vzdelanie vo fyzike, bol v tomto smere cieľavedomý a húževnatý. Túžil vymyslieť niečo, čím by uľahčil komunikáciu hluchonemých, keďže rovnakým hendikepom trpela Bellova matka i jeho neskoršia manželka, dcéra jeho mecenáša Gardinera Hubbarda.

Už Bellov otec, profesor Alexander Melville Bell, sa profesionálne venoval metódam, ako správne naučiť hluchonemých artikulovať a odčítať slová z pohybov pier iných ľudí. Alexander sa o túto problematiku zaujímal tiež a v snahe zostrojiť nejakú elektrickú pomôcku na pomoc hluchonemým pri konverzácii, študoval dielo fyzika Hermanna von Helmholtza.

Alexander Graham Bell a jeden z jeho prvých telefonických aparátov. Prvý úspešný hovor uskutočnil tri dni po tom, ako dostal na svoje zariadenie patent.
Zdroj: ids.si.edu, Wikimedia Commons, Koláž-HN History

​Inšpiroval sa jeho úspešným pokusom rozkmitať ladičkovú vidlicu pomocou elektromagnetu a robil podobné pokusy, až kým sa mu 2. júna 1875 nepodarilo preniesť zvukom vyvolané elektrické signály medzi dvoma prístrojmi v dvoch rôznych miestnostiach po drôte.

Keď 14. februára 1876 podával už spomínanú patentovú prihlášku, popisoval v nej zariadenie schopné prenášať zvuky, nie hlas, jeho zámerom bolo zvýšiť výkonnosť telegrafného prenosu. No neskôr svoj prístroj dostatočne vylepšil a v marci 1876 mohol uskutočniť vtedy dvadsaťdeväťročný Alexander Graham Bell prvý telefonický hovor so svojím asistentom Thomasom Augustusom Watsonom.

Prvá oficiálna veta, ktorá odznela prostredníctvom telefónu z Bellových úst, znela: „Pán Watson, príďte sem, potrebujem vás.“ Asistent, ktorý sa nachádzal v rovnakej budove, sa vraj prirútil po schodoch dole na prízemie k Bellovi a zakričal: „Počul som vás, funguje to!“

Táto udalosť sa uskutočnila 10. marca 1876, tri dni po tom, ako dostal patent.

Dlhoročné súdne ťahanice

Telefón, s ktorým prišiel Elisha Gray na patentový úrad, sa od Bellovho odlišoval v konštrukčnom prevedení mikrofónu a slúchadla, funkčnosťou však oba prístroje boli totožné. Grayov prototyp bol vylepšením jeho vlastného nápadu, ktorý spísal v dvoch už udelených patentoch z 27. júla 1875.

Elisha Gray a jeden z nákresov jeho „elektroharmonického telegrafu“, ktorý použil vo svojej patentovej výhrade. Podal ju v rovnaký deň ako Bell svoju žiadosť o patent a keď napokon úrad rozhodol v prospech Grayovho konkurenta, rozpútali sa súdne ťahanice o prvenstvo.
Zdroj: Wikimedia Commons, Koláž-HN History

​„Na dosiahnutie cieľov môjho vynálezu som navrhol nástroj schopný vibrovať citlivo na všetky tóny ľudského hlasu a pomocou ktorého sa stávajú počuteľnými,“ uvádza v patentovej výhrade podanej 14. februára 1876 a ďalšie podrobnosti, ako by malo jeho zariadenie s názvom „elektroharmonický telegraf“ vyzerať a fungovať, opisuje a dokladá aj na priložených výkresoch.

Keď patentový úrad o tri týždne neskôr rozhodol v prospech Bella, Gray so svojím právnikom rozpútali súdne ťahanice, ktoré, napriek tomu, že v roku 1893 rozhodol Najvyšší súd USA v Bellov prospech, definitívne ukončila až Grayova náhla smrť v roku 1901. A hoci súd vo svojom verdikte tvrdí, že „Bell je samostatným a prvým vynálezcom každého druhu elektrického prenosu zvuku“, špekulácie neutíchajú dodnes.

V roku 2008 vyšla dokonca kniha The Telephone Gambit, ktorej autor Seth Shulman obviňuje Bella, že získal neoprávnene prístup k dokumentom podaného patentu Elisha Graya a že jeho patent bol nesprávne označený ako prvý, ktorý bol podaný. Jedno je však isté, hoci na vynáleze funkčného telefónneho zariadenia pracovali nezávisle viacerí vynálezcovia, Alexander Graham Bell bol prvý, ktorý ho úspešne patentoval, a čo mu už uprieť nemožno, bol pri uvedení telefónu na trh najúspešnejší.

Zariadenie navrhnuté Alexandrom Grahamom Bellom získalo nielen ako prvé patent, ale ujalo sa aj v praxi. Na snímke je vynálezca počas prvého hovoru prenášaného káblom medzi New Yorkom a Chicagom v roku 1892.
Zdroj: Wikimedia Commons