Po víťaznej bitke zavládol smútok: Pri Trafalgare prišli Briti o najslávnejšieho námorného veliteľa

Obaja si veľmi dobre uvedomujú, čo je v hre. Bitka, ku ktorej sa práve schyľuje, môže mať zásadný vplyv na budúcnosť Európy. Francúzsky viceadmirál Pierre-Charles Villeneuve má so svojou flotilou, posilnenou o španielske plavidlá, za úlohu jednak preniknúť do Stredozemného mora, no predovšetkým eliminovať anglické loďstvo, aby tak Napoleonovi umožnil inváziu na Ostrovy. Ženie ho však aj osobná pohnútka. Vie, že ho chce cisár nahradiť viceadmirálom Rosilym, a víťazstvom by si mohol svoju pozíciu udržať.

Protivníkom, ktorý sa mu snaží plány zmariť, je admirál Horatio Nelson. Muž ovenčený mnohými víťazstvami, muž, ktorého meno vyslovujú všetci protivníci s obavou, muž, ktorému leží Británia doslova pri nohách. Uvedomuje si, že jeho flotila je početne menšia, verí však, že s odvážnou taktikou, ktorú pripravil, bude sláviť úspech.

Je 21. októbra 1805, krátko pred poludním. Mohutné vlnobitie komplikuje lodiam plavbu a aj boj bude v takejto situácii oveľa ťažší. Vyhnúť sa mu však už nedá, obe flotily delí pri myse Trafalgar južne od Cádizu od seba len pár míľ. Po chvíli padajú prvé výstrely a vzápätí aj prví mŕtvi a zranení.

Kapitán Nelsonovej vlajkovej lode HMS Victory Thomas Hardy zdúpnie, keď zbadá admirála, ako stojí na palube, oblečený vo svojej parádnej, vyznamenaniami vyzdobenej a zlatom lemovanej uniforme. Spolu s lodným lekárom Williamom Beattym sa ho snažia dostať do bezpečia.

„Pane, tu ste priveľmi na očiach, môžu vás kedykoľvek zabiť,“ opakujú, no 47-ročný Nelson trvá na svojom: „Nikam nepôjdem, moje miesto je práve tu.“

Dôstojníkom aj proti predpisom

Posledných 35 rokov života strávil predovšetkým na mori. Tak nejako si to kedysi aj vysníval. Horatio Nelson, rodák z dedinky Burnham Thorpe v grófstve Norfolk, odmalička túžil po dobrodružstve a šanca prišla, keď mal dvanásť. Jeho strýko, námorný kapitán, ho zobral do služby na svoju loď.

„Nebyť tejto lekcie, asi by som sa stal obyčajným námorníkom bez ambícií, ktorý prenecháva slávu iným,“ napísal o tri desaťročia neskôr vo svojej knihe Sketch of my life.

Chlapec na lodi drel doslova do roztrhania tela. Jednak preto, že ho to bavilo, a navyše nechcel strýkovi spôsobiť problémy. Ten ho totiž do posádky zapísal ako podporučíka, pričom takáto hodnosť sa dala získať najskôr v pätnástich a navyše po piatich rokoch služby na mori. Nelson akoby sa inšpiroval a aj poručíkom sa v apríli 1777 stal vďaka porušeniu predpisov. Komisiu oklamal, že už mal 20 rokov, čo bola predpísaná veková hranica, v skutočnosti pritom nemal ani devätnásť.

Horatio Nelson na portréte John Francisa Rigauda z roku 1781. V pozadí je pevnosť San Juan. Do bojov o ňu zasiahol ako kapitán fregaty Hinchinbroke.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Vek bol však v jeho prípade iba formalitou. Na každej z lodí, kde slúžil, sa totiž Horatio prejavoval ako odvážny a mimoriadne schopný dôstojník. Padol do oka aj kontradmirálovi Petrovi Parkerovi, ktorý ho už po roku pôsobenia na svojej vlajkovej lodi Bristol vymenoval za kapitána fregaty Hinchinbroke. A neoľutoval to. Hneď pri prvej plavbe v Karibiku zajal Nelson nepriateľskú loď aj s celým nákladom, neskôr sa zapojil, i keď nie veľmi úspešne, do bojov v rámci americkej vojny za nezávislosť. Pochopiteľne na strane Británie.  

V nasledujúcich rokoch velil plavidlám, ktoré sprevádzali obchodné konvoje, začal však tiež špekulovať, že by námornícku kariéru ukončil. Nie preto, že by ho takýto život nebavil. Zamiloval sa však do dcéry veliteľa posádky v Québecu, chcel sa s ňou oženiť a usadiť sa. Ktovie, ako by to dopadlo, keby jeho city opätovala, no keďže ho odmietla, zostal verný loďstvu.

Prišiel o oko aj o ruku

Nebolo to naposledy, čo vzťah k žene ohrozil jeho kariéru, k tomu sa však ešte dostaneme. Nelson sa napokon v marci 1787 ako 28-ročný oženil s mladou vdovou Frances „Fanny“ Nisbetovou, ktorú spoznal na ostrove Nevis. Lenže o niekoľko mesiacov sa jeho misia v Karibiku skončila a musel sa vrátiť do Anglicka.

Ocitol sa mimo aktívnej služby a na žiadosti, aby mu pridelili velenie na niektorej z lodí, dostával zamietavé odpovede. Musel sa teda usadiť a naučiť žiť skromnejšie, keďže dostával iba polovičný plat.

Frances „Fanny“ Nisbetová. Nelson ju spoznal na ostrove Nevis, kde sa s ňou aj oženil.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Trvalo to päť rokov a zmenila to až vojna, ktorá vypukla medzi Anglickom a Francúzskom. Nelsona povolala admiralita do služby a v máji 1793 odplával ako veliteľ s loďou Agamemnon do oblasti Stredozemného mora. Nemalou mierou tam prispel k dobytiu pevností Bastia a Calvi, pri tej druhej však utrpel vážne zranenie a prišiel o pravé oko.

Koncom roku 1796 zamierila anglická flotila do Atlantiku. Situácia sa totiž zmenila a do vojnového konfliktu sa na strane Francúzska zapojilo aj Španielsko. S jeho silnou flotilou sa Angličania stretli v bitke neďaleko mysu sv. Vincenta a práve vďaka riskantnému manévru Horatia Nelsona v nej triumfovali.

Víťazstvo, pri ktorom zajal dve nepriateľské plavidlá a dokonca aj španielskeho admirála, mu prinieslo veľké uznanie. Ako 39-ročný bol Nelson mimoriadne povýšený do hodnosti kontradmirála a vyznamenaný rytierskym krížom, čo znamenalo aj právo nosiť šľachtický titul.

Už zakrátko viedol výpravu, ktorá sa mala zmocniť španielskych lodí, prevážajúcich z Mexika zlato. Objavil ich zakotvené na ostrove Tenerife a napriek nevýhodným podmienkam sa na ne rozhodol zaútočiť. Španieli útok odrazili a spôsobili Angličanom veľké straty. Ťažko zranený bol aj admirál Nelson, ktorému výstrel z dela rozdrvil pravú ruku. Lekár mu ju musel amputovať.

Na tomto obraze Nicholasa Pococka sú lode, na ktorých Horatio Nelson velil. Úplne vľavo je Agamemnon, jeho najobľúbenejšia, priečne plávajú Elephant a Captain a v popredí obrazu dominujú Vangurad (vľavo) a najväčšia loď – Victory (vpravo).
Zdroj: Wikimedia Commons

Zásluhy prevážili nad prehreškami

„Stal som sa bremenom pre svojich priateľov a neužitočným pre svoju vlasť,“ napísal v liste manželke. Najväčší strach mal z toho, že v takomto stave ho už admiralita na more a do boja nepošle. Obavy však po návrate do Anglicka vystriedalo prekvapenie. V uliciach čakali tisíce ľudí, ktorí ho vítali ako hrdinu. Dozvedel sa tiež, že admiralita s ním stále počíta.

Na konci marca 1798 tak vztýčil svoju admirálsku vlajku na lodi Vanguard a opäť vyplával. Mal už za sebou mnoho námorných bitiek, tie najslávnejšie ho však iba čakali. Najprv začal stíhať francúzsku flotilu a zistil, že Napoleonove lode zamierili do Egypta. Na začiatku augusta, po celonočnom boji, ktorý je známy ako bitka pri Abú Kíre, uštedril protivníkovi zdrvujúcu porážku a prakticky celú francúzsku flotilu zničil.

Nelson sa presunul so svojimi loďami do Neapola, aby tam onedlho opäť ohrozil svoju kariéru. Jednak milostným pomerom s manželkou anglického veľvyslanca lady Emmou Hamiltonovou, z ktorého dokonca neskôr prišlo na svet dieťa. Nemanželská dcéra dostala po otcovi meno Horatia a bola jeho jediným vlastným potomkom, i keď v dokumentoch, napríklad v závete, ju označoval ako adoptívne dieťa. V nemanželskom vzťahu, na rozdiel od toho zákonného, bol šťastný. Admiralita mu však pohrozila. Vnímala to totiž ako poškvrnenie cti kráľovského dôstojníka.

Horatio Nelson a lady Emma Hamiltonová na štylizovanom obraze neznámeho autora z prvej polovice 19. storočia.. Námorný dôstojník sa s manželkou anglického veľvyslanca zoznámil v Neapole a plodom ich mileneckého vzťahu bolo admirálovo jediné dieťa – nemanželská dcéra Horatia (na malom portréte vloženom vpravo hore).
Zdroj: Wikimedia Commons, Koláž-HN History

​Minimálne rovnakou škvrnou na jeho cti bola udalosť, ku ktorej došlo ešte v roku 1799, keď bola v Neapole vyhlásená republika. Do krvavého potlačenia revolúcie, sprevádzaného hromadným vraždením, lúpením a brutálnymi popravami bez súdov, sa totiž aktívne zapojil aj Nelson so svojimi mužmi. „V Neapoli sa prejavil z tej najhoršej stránky,“ skonštatoval vo svojej knihe Nelson britský vojenský historik David Walder.

Jeho bojové zásluhy však boli výraznejšie než prehrešky, a tak ho povýšili na viceadmirála. Krátko na to vyplával s flotilou do Dánska. Ešte predtým si však stihol vyriešiť osobný život, keď sa definitívne rozišiel s manželkou, ktorej nechal polovicu majetku, a rozhodol sa žiť s lady Emmou.

Bitka pri Kodani sa odohrala v apríli 1801 a hoci sa skončila nerozhodne, Anglicko ňou prinútilo Dánsko vystúpiť z koalície, ktorá ohrozovala jeho záujmy. Horatio Nelson sa po tomto neslávnom ťažení vrátil domov a rozhodol sa venovať predovšetkým súkromným záležitostiam, najmä lady Emme a malej Horatii.

Zaútočiť musíme my!

Amienský mier, podpísaný medzi Francúzskom a Britániou v marci 1802, vydržal len niečo vyše roka. V máji 1803 boli obe krajiny opäť vo vojne a Horatio Nelson, už ako hlavný veliteľ britských námorných síl v Stredozemnom mori, vztýčil svoju admirálsku vlajku na lodi HMS Victory a znovu zamieril do šírych vôd.

Jeden z najznámejších portrétov Horatia Nelsona, už ako viceadmirála. Namaľoval ho Lemuel Francis Abbott.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Takmer dva roky úspešne blokoval celú oblasť a bránil francúzskym lodiam v pohybe. Na jar 1805 sa mu navyše podarilo veľmi rýchlo dostať do západnej Indie, keď prenasledoval flotilu admirála Villeneuva, čím jednak zabránil francúzskej okupácii britských kolónií a zároveň ochránil konvoje anglických obchodných lodí.

Vo vzduchu však viselo ďalšie, oveľa väčšie nebezpečenstvo. Napoleon Bonaparte si podmaňoval Európu a bolo jasné, že sa pokúsi aj o inváziu na Britské ostrovy. Na to však potreboval získať kontrolu nad Lamanšským prielivom. Na to však musel najprv prelomiť britskú blokádu francúzskych a spojeneckých španielskych prístavov, sústrediť koaličné loďstvo a eliminovať protivníkovu flotilu brániacu Lamanšský prieliv. Iná možnosť v podstate nebola, čo vedela aj britská admiralita, a v tejto situácii sa rozhodla staviť práve na Horatia Nelsona.

Ten v septembri 1805 zamieril ku Cádizu, kde bolo sústredených 33 francúzskych a španielskych lodí. Na nich mal nepriateľ k dispozícii viac než 2 500 diel a asi 30-tisíc mužov. Britskú flotilu tvorilo 27 plavidiel s bezmála 2 200 delami a približne 17-tisíc mužmi.

Vedomý si protivníkovej prevahy začal teda admirál pripravovať stratégiu bitky. Jedno mu bolo od začiatku jasné – zaútočiť musí on a za každú cenu musí protivníka prinútiť k boju na otvorenom mori.

Bitka pri Trafalgare, ako ju na plátne stvárnil Clarkson Stanfield. Británia v nej dosiahla svoje najslávnejšie víťazstvo na mori a upevnila si postavenie námornej veľmoci.
Zdroj: Wikimedia Commons

Taktický plán, ktorý napokon predstavil svojim kapitánom, bol mimoriadne odvážny, ba až riskantný, a úplne popieral všetky dovtedy známe teórie námorných bitiek. Nelson sa rozhodol, že zaútočí v dvoch kolónach kolmo na nepriateľské rady.

Najväčšie víťazstvo

Napätie na palubách britských, francúzskych a španielskych lodí, pohybujúcich sa 21. októbra 1805 pri myse Trafalgar, sa dá doslova krájať. Kedy príde povel na útok, kedy sa to začne, kladú si všetci jedinú otázku.

Krátko po pol dvanástej napokon vydáva Horatio Nelson svojej eskadre signál, ktorého znenie sa zapíše do dejín. „Anglicko očakáva, že si každý muž splní svoju povinnosť!“

Peklo, v ktorom sa vzápätí ocitá šesť desiatok plavidiel na rozbúrenom mori, napokon potrvá asi štyri hodiny. Už po viac než hodine sa však na palube britskej vlajkovej lode HMS Victory ocitá v kaluži vlastnej krvi admirál Nelson. Osudná strela prišla z francúzskej lode Redoutable, zasiahla mu hrudník a chrbticu.

Ani okamžitá pomoc nedokázala odvrátiť koniec. Vo svojej kajute zomrel o tri hodiny neskôr a krátko po tom, ako mu oznámili, že jeho flotila v bitke zvíťazila. „Ďakujem, Bože, splnil som svoju povinnosť,“ zneli vraj jeho posledné slová.

Smrteľne zranený admirál Nelson na palube HMS Victory, obklopený členmi posádky. Výjav je fragmentom z veľkoplošnej nástennej maľby, ktorú v roku 1864 vytvoril Daniel Maclise a zdobí Kráľovskú galériu vo Westminsterskom paláci v Londýne.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Okrem jeho života zaplatili Briti za najväčšie víťazstvo, aké na mori dosiahli, ďalšími 457 obeťami a viac než 1 200 zranenými. Na opačnej strane boli straty oveľa väčšie – podľa odhadov takmer 4 400 mŕtvych, viac než 2 500 zranených. Briti sa tiež zmocnili dvoch desiatok nepriateľských lodí a jednu zničili. Napoleonove sny o invázii na Ostrovy sa tak pri Trafalgare definitívne rozplynuli a hrdý Albión sa na ďalšie storočie stal neohrozenou námornou veľmocou.

Horatiovi Nelsonovi dal panovník vystrojiť pompézny pohreb. Pochovali ho v januári 1806 a do hrobky v katedrále St. Paul ho uložili v rakve, vyrobenej zo sťažňa ukoristenej francúzskej lode. Medzi prítomnými bol aj admirál Villeneuve. Nie ako čestný hosť, ale ako zajatec. Traduje sa, že túto potupu neuniesol a aj kvôli nej si po prepustení na slobodu o tri mesiace neskôr siahol na život. Je to však len jedna z verzií.

__________________________________________________________________

NAJSLÁVNEJŠIA LOĎ KRÁĽOVSKÉHO NÁMONÍCTVA

Zasiahla do piatich bitiek, a práve pri Trafalgare to bolo naposledy. Loď HMS Victory, z paluby ktorej velil a kde aj utŕžil osudný zásah admirál Nelson, „kotví“ síce už dávno na suchu, stále je však vedená ako aktívne vojnové plavidlo.

Loď HMS Victory je vystavená v suchom doku v prístave Portsmouth.
Zdroj: Wikimedia Commons

Jej stavba trvala sedem rokov a použili na ňu asi šesťtisíc stromov. Lodenicu Chatham opustila v máji 1765 a v tom čase išlo o jednu z najsilnejších britských lodí. Victory, dlhá 69 metrov a široká 16 metrov, s výtlakom 3 500 ton a maximálnou rýchlosťou deväť uzlov, bola vybavená 104 delami a jej posádku mohlo tvoriť viac než 800 mužov. Dlhé roky však najprv kotvila nevyužitá na rieke Medway. Do prevádzky ju oficiálne uviedli až v roku 1778, keď sa počas americkej vojny za nezávislosť zapojila do bojov proti francúzskemu loďstvu podporujúcemu povstalcov. O štyri roky nechýbala pri obliehaní Gibraltáru a ani v roku 1797 v bitke proti Španielom pri Myse svätého Vincenta.

Keď ju po trafalgarskej bitke museli ťažko poškodenú odtiahnuť do prístavu, admiralita zvažovala jej vyradenie. Napokon z toho zišlo, opravili ju a slúžila ďalej, najprv na mori a potom v prístave ako plávajúci sklad a väzenská loď. V roku 1831 jej opäť hrozil zánik. Lenže nariadenie admirality, aby bola Victory rozobratá a materiál z nej použitý na stavbu a opravy iných lodí, vyvolalo verejné protesty. Ako pripomienku slávneho víťazstva a veľkého admirála ju teda nechali kotviť v Portsmouthe, pomaly tam však chátrala. Rozsiahla kampaň na jej záchranu sa rozbehla po prvej svetovej vojne. Loď bola totiž vo veľmi zlom technickom stave a hrozilo, že sa potopí. V januári 1922 ju preto premiestnili do suchého doku a po rozsiahlej rekonštrukcii, počas ktorej jej vrátili podobu z roku 1805, sa z nej stalo múzeum. Tým je doteraz, zároveň sa však môže pýšiť titulom najstaršej funkčnej vojnovej lode na svete. I keď si jej nasadenie do boja možno iba veľmi ťažko predstaviť, britské Kráľovské námorníctvo dodnes eviduje HMS Victory ako aktívne plavidlo a od októbra 2012 aj ako vlajkovú loď Prvého námorného lorda.