Peklo s potkaňou príchuťou. Prusi chceli Parížanov obliehaním mesta vyhladovať, tí sa vynašli

Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Zdanlivo bezstarostný život, ktorý ešte pred niekoľkými týždňami pulzoval na parížskych bulvároch, vystriedal chaos a neistota. Preč je aj nadšenie, s ktorým značná časť spoločnosti vítala vyhlásenie vojny Prusku. Armáda po zdrvujúcej porážke kapitulovala, cisár skončil v zajatí a metropola na Seine je odrezaná od sveta. Obkľúčili ju pruské vojská.

Mesto je zaplavené tisíckami ľudí z vidieka, ktorých sem zo strachu pred postupom nepriateľa nahnal inštinkt, našepkávajúci im, že práve v Paríži budú v bezpečí. Mýlili sa, v uliciach začnú už onedlho vybuchovať granáty vypálené z pruských kanónov. Budú pribúdať mŕtvi i zranení. Tých nebude kam umiestňovať, a tak sa Odéon, Comédie-Française, Théâtre des Variétés, ale aj múzeá, zábavné podniky či chýrny Worthov módny dom postupne premenia na provizórne nemocnice.

Napriek tomu sa na konci septembra 1870 mesto ešte snaží naďalej žiť relatívne normálnym životom. Situácia je síce vážna, no viera ľudí, že národná garda Paríž ubráni a že armáda sa opäť sformuje a zvonka obkľúčenie prerazí, je stále silná. A hoci budú musieť už čoskoro čeliť zime, hladu a chorobám, sú odhodlaní vytrvať.

„Akékoľvek utrpenie je znesiteľnejšie než predstava, že by sme mali mesto vydať nepriateľovi,“ píše v liste istý Charles Mesnier svojej mame do Normandie.

Ako rozpútať vojnu

Píše sa rok 1866. Prusko sa po víťaznej vojne s Rakúskom pomaly stáva hegemónom kontinentálnej Európy a jeho kancelár Otto von Bismarck chce zjednotiť nemecké štáty do jednej ríše. Najväčšiu prekážku na tejto ceste predstavuje Francúzsko nárokujúce si niektoré územia na ľavej strane Rýna. Bismarck tak rozohráva vskutku majstrovskú hru, v rámci ktorej sa intrigami snaží konkurenta medzinárodne-politicky izolovať a napokon ho vyprovokovať do vojny.

​A darí sa mu to. O štyri roky neskôr je Paríž naozaj bez spojencov, čo však cisárovi Napoleonovi III. nebráni, aby trval na svojom. Francúzsko-pruské vzťahy sa ešte viac vyhrotia, keď sa kandidátom na uprázdnený španielsky trón stane hohenzollernský princ Leopold.

„Napoleon III. sa rozhodol, že údajnému nebezpečenstvu – ktoré sa opieralo o dosť sporný predpoklad, že Leopold podriadi španielsku zahraničnú politiku Bismarckovým cieľom – bude čeliť konfrontáciou,“ píše v knihe Zápas o európsku nadvládu britský historik Brendan Simms.

Začiatkom júla 1870 navštevuje pruského kráľa Wilhelma, zotavujúceho sa v kúpeľoch Ems, francúzsky veľvyslanec gróf Benedetti. Tlmočí mu cisárovu žiadosť, aby kandidatúru svojho príbuzného na španielsku korunu stiahol.

Wilhelm na rozdiel od Bismarcka po konflikte s Francúzskom netúži a s požiadavkou súhlasí. O pár dní však veľvyslanec prichádza s ďalšou. Pruský kráľ sa má zaviazať, že ani v budúcnosti sa žiadny

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 78% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.