Víťazstvo, po ktorom prišiel zlatý vek. V bitke pri Maratóne sa nerozhodlo iba o osude Atén

Už niekoľko dní táboria na planine pri Maratóne a s napätím čakajú, čo sa bude diať. Prídu ešte nejaké posily alebo nie? Viac než 10-tisíc gréckych bojovníkov s Aténami za chrbtom je odhodlaných zastaviť nepriateľskú inváziu. Proti nim stojí možno až štvornásobná presila Peržanov, ktorá zatiaľ táborí na pobreží. Dôjde však vôbec k boju? To nevedia v tejto chvíli ani sami velitelia.

„Aténski vojvodcovia sa v názore rozchádzali. Jedni nechceli dopustiť, aby sa bojovalo, pretože ich vraj bolo na zrážku s perzským vojskom príliš málo, druhí zasa boj žiadali,“ približuje vo svojom diele Dejiny tieto okamihy antický historik Hérodotos.

Je ráno 12. septembra roku 490 pred naším letopočtom. Grécki bojovníci sa napokon predsa len zoraďujú do šíkov. Miltiades, jeden z aténskych stratégov, sa totiž rozhodol, že zaútočia. Väčšiu bojovú silu už dohromady nedajú a čakať dlhšie nemá zmysel. Čas nahráva protivníkovi, ktorý môže svoju armádu rozdeliť a poslať časť z nej k nechráneným Aténam, prípadne jeho vojsko obísť a zovrieť do klieští. To by preňho znamenalo porážku, a tú si nik z Grékov ani len v myšlienkach nepripúšťa.

Pokoríme spurné Atény!

Perzská ríša, ktorej vládol Dareios I., bola v tom čase mocnosťou číslo jeden. Dobyvačnými vojnami sa z pôvodne malého teritória v priebehu storočia rozšírila tak, že siahala od Egejského mora k dnešnej Indii a od Kaukazu k Nílu.

Roku 500 pred naším letopočtom povstali proti Dareiovi maloázijskí Gréci v meste Milétos, čím sa začalo obdobie grécko-perzských vojen. Vzbúrencom sa síce s podporou Atén a Eretrie darilo perzskej presile odolávať, roku 494 pred naším letopočtom však boli definitívne porazení. Trest za revoltu bol tvrdý. Milétos Peržania zničili, jeho obyvateľov povraždili alebo vzali do otroctva a znovu si podmanili mestá a oblasti, ktorým sa na krátky čas podarilo získať samostatnosť.

Dva roky nato sa Dareios rozhodol zaútočiť na grécke mestské štáty. Na čele veľkej armády stál jeho zať Mardonios, ktorého úlohou nebolo iba rozšíriť územie ríše ďalej na západ, ale aj potrestať Atény za pomoc, ktorú poskytli povstalcom. Výprava sa však skončila nezdarom. Perzskú flotilu rozmetala pri Athose silná búrka a o život prišli tisíce mužov.

Elitní perzskí bojovníci, ako sú vyobrazení na mozaike, objavenej v ruinách niekdajšieho Dareiovho paláca.
Zdroj: study.com

​Perzský vládca sa však svojho plánu na získanie balkánskeho Grécka nemienil vzdať a vedel, že to dosiahne iba silou. Niektoré mestá sa mu síce podriadili dobrovoľne a na znak poddanstva mu poslali zem a vodu, nie všade však jeho emisári uspeli. V Aténach ich zabili a v Sparte hodili do studne s tým, že si môžu vodu a zem nabrať sami. V roku 490 pred naším letopočtom preto Dareios vyslal proti nim svoju armádu.

Na jej čele stáli dvaja muži. Dátis bol skúsený vojvodca na mori, Dáreiov synovec Artafernes sa zase ako rozhodný veliteľ prejavil pri potlačení vzbury maloázijských Grékov. Kým sa Peržania vylodili na pobreží Atiky, vyplienili ostrov Naxos a za pomoc povstalcom chceli potrestať aj Eretriu. Tam však narazili na odpor, šesť dní mesto obliehali a napokon ho obsadili len vďaka tomu, že sa medzi obyvateľmi našli zradcovia, ktorí im otvorili brány.

Dôsledky boli pre Eretrijčanov katastrofálne. Väčšinu z nich Peržania zmasakrovali, zvyšných zajali a mesto skončilo v ruinách. Povzbudení víťazstvami Peržania nepochybovali, že onedlho pokoria aj spurné Atény.

Jedine otvorený boj

Šesťsto perzských vojnových trojveslíc, najväčšia armáda tých čias, napokon priplávalo ku gréckemu pobrežiu. Miestom invázie sa stala oblasť pri dedine Maratón. Na breh tu vystúpil aj muž, ktorému mala porážka Atén vrátiť moc.

Volal sa Hippias a k Peržanom ušiel, keď ho v roku 510 pred naším letopočtom Aténčania zvrhli a vyhnali ako tyrana. (Pojem tyrania mal vtedy iný význam, znamenal vládu jednotlivca.)

Dátis a Artafernes sa s vojskom utáborili v údolí pri Maratóne. Na rozdiel od Grékov, ktorí disponovali iba pechotou, mali aj jazdecké oddiely, čo ich šance na úspech znásobovalo. Nemenej dôležitou súčasťou perzského vojska boli oddiely lukostrelcov, vďaka ktorým mohli sily protivníka paralyzovať ešte predtým, ako došlo k boju muža proti mužovi.

Grécke jednotky, zvané falangy, tvorili hopliti (pešiaci, ktorí sa regrutovali zo slobodných občanov podliehajúcich brannej povinnosti), vyzbrojení dlhými kopijami a štítmi. Bojovníka pred poranením chránila helma, prsný štít a chrániče predkolenia.

Hopliti obliekajúci sa do svojich brnení na výjave z gréckej vázovej maľby pochádzajúcej z 5. storočia pred naším letopočtom.
Zdroj: Profimedia

​Bez akejkoľvek ochrany a vyzbrojení iba prakmi boli v gréckom vojsku pripravení bojovať aj otroci, ktorí sa mohli statočnosťou vykúpiť zo svojho postavenia a stať sa slobodnými občanmi.

Na čele aténskej obrany stáli desiati stratégovia, ktorí sa podľa zvyklostí striedali každý deň vo velení. Nevedeli sa však rozhodnúť, čo je v situácii, keď sa neďaleko ich mesta vyloďuje silná nepriateľská armáda, najlepšie urobiť.

„Jedenásty rovnoprávny hlas s vojvodcami mal oddávna u Aténčanov žrebom vybraný polemarchos a tým bol tentoraz Kallimachos z Afidnai. Keď sa nemohli dohodnúť a prevažoval horší názor, prehovoril k nemu Miltiades: ‚Na tebe teraz, Kallimachos, záleží, či dopustíš, aby boli Atény zotročené, alebo či ich oslobodíš, a tak na seba zanecháš pamiatku pre všetky ľudské pokolenia. Pre Atény teraz nastáva najväčšie nebezpečenstvo od čias, keď vznikli.‘ Polemarchos teda rozhodol, že sa bude bojovať a vojvodcovia odovzdali velenie Miltiadovi,“ opisuje Hérodotos jeden z kľúčových momentov predchádzajúcich bitke.

Skúsenému, v tom čase už 60-ročnému Miltiadovi sa dôležitú vec podarilo presadiť už aj skôr. Niektorí stratégovia totiž chceli, aby sa bránili tak, že sa opevnia v meste. Lenže v Aténach žilo stále dosť prívržencov niekdajšieho tyrana Hippiasa, ktorí by nepriateľovi mohli otvoriť brány. Miltiades preto trval na tom, že s Peržanmi treba zviesť otvorenú bitku mimo mesta.

Problémom však bolo, že Atény nemohli postaviť viac než 10-tisíc bojovníkov. Vyslal preto rýchleho posla do Sparty s prosbou o pomoc. Feidippides, ako sa posol volal, zvládol misiu za neuveriteľne krátky čas. Z Atén do Sparty a odtiaľ k Maratónu, čo bolo dohromady takmer 500 kilometrov, prebehol za štyri dni!

Dobré správy však nepriniesol. Sparťania práve oslavovali svoj sviatok, a preto odmietli pred splnom Mesiaca vyslať vojsko. Aténčanov tak napokon posilnila iba tisícka mužov z mestečka Platea, ktorí sa k nim pridali aj bez výzvy.

Strojcom aténskeho víťazstva pri maratóne bol Miltiades. Na snímke vľavo je jeho socha, ktorú na niekdajšom bojisku po stáročiach postavili, vpravo je údajne jeho prilba.
Zdroj: Flickr

Útok ich zaskočil

Koľko Peržanov priplávalo na lodiach ku gréckym brehom, nie je presne známe. Neuvádza to ani Hérodotos, ktorý inak bitku pomerne podrobne opísal. V každom prípade boli v presile a ich armáda mohla mať asi 25- až 40-tisíc mužov.

Niekoľko dní sa pri Maratóne nič nedialo. Peržania boli vo svojom tábore na pobreží, Gréci čakali rozostavení na pahorku. Miltiades však vedel, že protivník je vo výhode. Vďaka početnej presile mohol svoje vojsko rozdeliť, jednu časť nechať tu a druhú poslať na Atény. Rozhodol sa preto, že zaútočí.

Ráno 12. septembra sa tak aténski hopliti rozbehli proti nepriateľovi, od ktorého ich podľa Hérodota delila vzdialenosť asi osem štadiónov, čiže približne jeden a pol kilometra. Peržanov útok zaskočil. Ich lukostrelcom sa síce podarilo stred protivníkovej formácie nakrátko zastaviť, na krajoch však Aténčania prerazili a hnali nepriateľa na útek. V strede, kde prebiehal nemilosrdný boj muža proti mužovi, malo perzské vojsko prevahu. Keď to videli grécki bojovníci prenasledujúci na krídlach vojakov protivníka, nechali ich tak a zaútočili z druhej strany. Peržania sa tak ocitli v obkľúčení a mnohí sa z neho snažili uniknúť. Hopliti ich však nemienili nechať tak.

„Bili utekajúcich Peržanov, až za nimi dobehli k moru, kde sa snažili zmocniť lodí a zapáliť ich,“ píše Hérodotos, podľa ktorého „v bitke padlo 6 400 barbarov a 192 Aténčanov“. A medzi nimi aj „veľa mužov slávnych mien. Aj Kallimachos, ktorý sa vyznamenal ako statočný muž. Z vojvodcov padli Stesileos a Kynegeiros“.

Jeden z najstarších známych výjavov zachytávajúcich bitku pri Maratóne je stvárnený na lékythose, pochádzajúcom približne z rokov 490 až 480 pred naším letopočtom.
Zdroj: archaeology.wiki

​Aténčania sa napokon zmocnili siedmich nepriateľských lodí, s ostatnými Peržania odplávali. Miltiades však neveril, že úplne. Predpokladal, že budú chcieť od mora zaútočiť priamo na mesto. Doprial teda vojakom krátky odpočinok a potom zamierili čo najrýchlejšie späť do Atén.

Jeho tušenie sa potvrdilo. Podvečer sa neďaleko prístavu skutočne objavili perzské triéry. Keď však Dareiovi vojaci uvideli na brehu tisíce hoplitov pripravených na boj, svoje lode otočili. Aténčania sa tak mohli definitívne tešiť z víťazstva.

Bežal posol do Atén?

Bitka pri Maratóne sa dodnes spomína nielen v súvislosti s prekvapujúcim víťazstvom početne slabšieho gréckeho vojska, ale najmä v spojitosti s rýchlym poslom, ktorý po boji bežal do Atén, aby tam zvestoval radostnú správu. Podľa niektorých prameňov ním bol Feidippides, podľa iných sa volal Thersippos, ďalší autori uvádzali meno Eukles. Otázne však nie je iba jeho meno, ale aj samotná epizóda.

Hérodotos, ktorý bitku ako prvý podrobne opísal, nič také nespomína. Prišiel síce na svet asi v roku 484 pred naším letopočtom, čiže po nej, pri písaní svojho diela Dejiny však vychádzal z výpovedí pamätníkov a priamych aktérov boja. O Feidippidovi píše, no iba v súvislosti s už spomínanou misiou do Sparty, kde žiadal o pomoc. Legenda o poslovi, ktorý po bitke dobehol do Atén, zakričal: „Radujte sa, zvíťazili sme!“ a vzápätí padol mŕtvy, vznikla oveľa neskôr.

Romantický výjav zachytávajúci posla, ktorý dobehol Aténčanom oznámiť, že ich vojsko pri Maratóne zvíťazilo.
Zdroj: Flickr

​Prvý ju vo svojich historických spisoch spomína grécky filozof Plútarchos, ktorý žil na prelome prvého a druhého storočia nášho letopočtu. Odvoláva sa pritom na stratené dielo Hérakleidesa Pontského. Tento filozof a žiak Platóna, ktorý žil v rokoch 387 až 312 pred naším letopočtom, bol vraj v Aténach známy tým, že sa rád predvádzal a mnohí jeho diela označovali viac za zábavné než filozofické. Cicero sa na jeho adresu napríklad vyjadril, že svoje spisy naplnil „detinskými rozprávkami“ a napokon aj sám Plútarchos ho charakterizoval ako autora bájok.

O poslovi, ktorý Aténčanom zvestoval správu o víťaznej bitke, písal vo svojich historických spisoch aj Lukianos zo Samosaty, ktorý žil krátko po Plútarchovi, v druhom storočí nášho letopočtu. Bežca pomenoval Filippides, problém však nie je ani tak v odlišnosti mena, ako v samotnom diele, kde o ňom píše. Spis sa totiž síce volá Pravdivá história, Lukianos ho však štylizoval ako satiru o autoroch prinášajúcich v tom čase rôzne neuveriteľné príbehy a je dokonca aj považovaný za jedno najstarších sci-fi diel.

Nie je teda vylúčené, ba naopak, je to dokonca celkom pravdepodobné, že keď prišiel barón Pierre de Coubertin na sklonku 19. storočia s myšlienkou znovuzrodenia olympijských hier a v rámci nich aj s behom na trase Maratón – Atény (z ktorého následne vznikla nová športová disciplína), inšpiroval sa príbehom, ktorý sa zrejme vôbec nestal.

Viac než iba víťazstvo

Kto Aténčanom radostnú zvesť oznámil, akým spôsobom a za aký dlhý čas sa k mestu premiestnil, nie je napokon podstatné a význam maratónskej bitky to nijakým spôsobom neznižuje. A ten bol, dá sa povedať, mimoriadny a najmä pre Grékov dokonca zásadný.

Perzská ríša bola v tom čase považovaná za neporaziteľnú veľmoc a práve toto grécke víťazstvo pri Maratóne ukázalo, že má tiež slabiny. Aténčania navyše získali sebavedomie, ktoré sa prejavilo aj v neskorších bitkách, a zvýšili svoje renomé v celom helénskom svete. Viaceré mestečká a obce, ktoré si Peržania predtým podmanili, postupne vypovedali Dareiovi poslušnosť a pridali sa na stranu Atén.

Mohyla pri Maratóne. Navŕšili ju nad miestom, kde pochovali gréckych bojovníkov, ktorí v bitke padli.
Zdroj: Flickr

​Toto i ďalšie víťazstvá vo vojne s Perzskou ríšou však mali širší dosah. Ako napísal britský filozof 19. storočia John Stuart Mill, išlo o „určujúci moment pre mladú aténsku demokraciu. Ukázalo sa, čo sa dá dosiahnuť pomocou jednoty a viery v seba samého. Nebol to však len začiatok zlatého veku Atén. Ich víťazstvo obdarilo Grékov vierou vo vlastný osud, ktorý mal pretrvať ďalšie tri storočia a práve počas nich sa zrodila západná kultúra“.

Pre samotné Atény sa po skončení hlavnej fázy grécko-perzských vojen začalo obdobie politického a kultúrneho rozmachu. Stali sa na desaťročia najmocnejším gréckym mestským štátom, došlo k reforme aténskej ústavy, výraznému obmedzeniu právomocí aeropagu, čiže aristokratmi ovládanej rady starších, a v čase pôsobenia Perikla aj k posilňovaniu ďalších demokratických prvkov.

Odpoveď na otázku, či by k tomu došlo aj v prípade, že by v roku 490 pred naším letopočtom pri Maratóne zvíťazili Peržania a následne by Atény ovládli, zrejme nebude ťažká.

 

__________________________________________________________

DRAMATIK V BRNENÍ

V radoch hoplitov bojoval pri Maratóne aj Aischylos (525 – 456 pred naším letopočtom), neskorší veľký grécky dramatik, označovaný za „otca antickej tragédie“. O desať rokov sa potom aktívne zúčastnil aj rozhodujúcej bitky grécko-perzských vojen, pri Salamíne. Kým o prvom víťazstve sa vo svojich dielach nezmieňuje, druhé ho inšpirovalo k napísaniu tragédie Peržania, ktorá bola prvýkrát uvedená v roku 472 pred naším letopočtom.

Víťazný boj na maratónskom poli mal však pre Aischyla trpkú príchuť rodinnej tragédie. V bitke totiž padol jeho brat Kynegeiros, ktorý bol jedným z desiatich aténskych stratégov. O život prišiel v poslednej fáze bitky, pri snahe zastaviť jedno z nepriateľských plavidiel, čo vo svojom diele opísal aj Hérodotos.