Chorých zamurovali v dome, kým sa nevyliečili alebo nezomreli. Morová epidémia robila z ľudí beštie

Rodičia zabíjali svoje deti, tisíce ľudí utekali z miest na vidiek a rozšírila sa kriminalita. Aj takto vyzerala morová epidémia, ktorú vnímajú historici zo Slovenskej akadémie vied ako najzávažnejšiu pandémiu v dejinách ľudstva.

V časoch morovej epidémie nastala depopulácia celých regiónov, ktorá v 14. storočí zmenšila populáciu niektorých európskych miest o tretinu, niekedy až o polovicu.

„Smrť blízkych zmenila niektorých ľudí na beštie. Zdraví opustili chorých, takže mnohí skôr pomreli hladom než na chorobu. Služobníctvo si za starostlivosť o svojich pánov nechávalo platiť aj niekoľkonásobok svojej pôvodnej mzdy,“ hovorí Diana Duchoňová z Historického ústavu SAV.

V tých časoch sa výrazne posilnilo aj náboženské cítenie. Mnohí veriaci považovali chorobu za trest boží, čo vyústilo do väčšej popularizácie náboženských pútí.

Tak ako dnes, tak aj vtedy platili obmedzenia pohybu ľudí. „Stredoveká a aj novoveká spoločnosť nebola vôbec statická, ako si to predstavujeme dnes. Stovky ľudí boli na cestách – cirkevní hodnostári, šľachtici, kupci, vandrujúci tovariši, študenti, ale aj žobráci a tuláci. Všetci títo 'putujúci' ľudia sa stali v prípade vypuknutia morovej nákazy potenciálnymi rozširovateľmi choroby,“ vysvetlil Michal Duchoň z Archívu mesta Bratislavy.

Mor vo Florencii v roku 1348, ako bol vyobrazený v jednom z vydaní Boccacciovho Dekamerona.
Zdroj: Wikimedia Commons

​„Vzhľadom na to sa v ohrozených lokalitách posilnili stráže pri mestských bránach, prípadne sa nasadilo vojsko na izoláciu celého územia. Vytvoril sa takzvaný sanitný kordón, ktorý dodnes ako pojem slúži pre nárazníkové pásmo, ochrannú zónu nielen pred ľuďmi, ale aj myšlienkami,“ dodáva Duchoň.

Prítomná bola aj karanténa, ktorá pôvodne platila v prístavoch, avšak používala sa aj vo vnútrozemskom styku. Karanténa v časoch moru trvala pôvodne 40 dní a neskôr sa znížila na praktickejších 16.

Dôležitým prvkom ochrany pred nákazou boli aj mestské špitály. Tie pôvodne slúžili ako útulok pre starých či chudobných obyvateľov miest a dedín a podľa spoločenskej vrstvy, ktorá sa v nej zdržiavala, aj vyzerali.

„Niektoré boli špinavými dierami, plné žobrákov, chudobných starcov a sirôt, niektoré zase pripomínali luxusné apartmány dnešných sanatórií dôchodcov, kde sa o zostarnutých bohatých mešťanov staralo služobníctvo,“ popisuje Duchoňová.

Počas morovej epidémie v 17. storočí sa lekári pred nákazou chránili takýmto odevom. Vtáčí zobák mal pôvod jednak v poverách, okrem toho bol naplnený vlnou napustenou s octom alebo zmesami vonných olejov, čo malo prebiť všadeprítomný zápach smrti.
Zdroj: Wikimedia Commons

​V časoch epidémie však v špitáloch mestské orgány izolovali chorých. Tí boli aj vo vlastných príbytkoch, ktoré sa zvykli označovať znamením kríža. Tieto príbytky sa zvykli aj zamurovať, kým sa nakazení nevyliečili alebo nezomreli.

Tak ako dnes sa aj v čase morovej epidémie zastavil počas nákazy spoločenský život. „Obmedzili sa trhy a jarmoky, verejné kázne, niekedy aj omše, ale aj zasadnutia verejných orgánov – mestských rád, snemov. Nesmeli sa vykonávať pohreby, svadby a ani zábavy, pri ktorých by došlo k zhluku ľudí,“ vysvetľuje historik Duchoň.

Problémové boli aj cintoríny, na ktorých boli v tých časoch mŕtvi zahrabávaní len malou vrstvou zeme a medzi hrobmi sa bežne žilo. Časom sa tak zaviedla prax masových hrobov, do ktorých sa pochovávalo anonymne a bez ceremónii. Šatstvo po mŕtvych sa muselo spáliť alebo dobre oprať. Po mŕtvych starých rodičoch ich napríklad nosili deti tak, ako aj po chorých zdraví.

„Lekári ako prevenciu zostavovali príručky dietetického charakteru, kde sa odporúčalo zdravým vhodné jedlo ako prevencia. Odporúčala sa konzumácia ľahšie stráviteľného mäsa a vyhýbať sa malo nadmernej konzumácii alkoholu. Obľúbené bolo aj známe púšťanie žilou, poprípade obmedzenie sexuálneho života. Väčšina lekárov však aj tak radila, aby v prípade hrozby morovej nákazy ľudia opustili takéto miesto a ušli čo najďalej,“ dodala Duchoňová.