Také spoločenské vrenie ruská metropola vari ešte nezažila. Už niekoľko dní v meste nepracuje ani jeden závod, desaťtisíce robotníkov štrajkujú a stretávajú sa na zhromaždeniach, kde priam so zbožnou úctou počúvajú každé slovo, vychádzajúce z úst mladého kňaza. Ani keby v ňom videli proroka, ktorého poslal sám Boh, aby ich oslobodil spod ich ťažkého údelu.
Tým kňazom je Georgij Gapon. Nepovažuje sa za revolucionára, je presvedčený, že ľud a panovníka spája nerozdeliteľné puto, že cár je ochrancom chudobných, jeho svätou povinnosťou je postarať sa o nich a splniť žiadosti, s ktorými sa ľudia na neho obracajú. To vláda, úradníci a majitelia podnikov sú tí zlí a cára na to treba upozorniť.
„Gosudar náš, neodmietaj pomoc svojmu ľudu, vyber ho z tohto hrobu bezprávia a chudoby a zbav ho neznesiteľného útlaku. Dostali sme sa do desivého stavu, keď je pre nás smrť lepšia než ďalší život v našom utrpení,“ číta Gapon 20. januára 1905 na jednom zo zhromaždení text petície, ktorú spísal a v ktorej okrem požiadaviek opisuje aj ťažkú situáciu ľudí.
Verí, že Spolok petrohradských robotníkov, ktorý založil a vedie, môže takýmto spôsobom dosiahnuť jej zlepšenie.
„V nedeľu pôjdeme všetci spolu do Zimného paláca a odovzdáme cárovi petíciu s našimi prosbami,“ hovorí Georgij Gapon a ľudia súhlasia. „Ale čo keď nás neprijme?“ ozve sa ktosi. „V takom prípade pre nás cár prestane existovať,“ vyhlasuje v zápale reči kňaz.
Zaostalá krajina, živoriaci ľud
Začiatok roku 1905 sa v Rusku niesol v znamení stupňujúceho sa napätia. Krajina bola vo vojne s Japonskom, ktorá sa vôbec nevyvíjala dobre, nehovoriac o tom, že ju čoraz viac sužovali vnútorné problémy. A tých nebolo málo.
„Všeobecne sa usudzuje, a určite právom, že Rusko oproti Európe zaostávalo najmenej o jedno storočie,“ napísal v knihe Dejiny Ruska český historik Milan Švankmajer, s tým, že pre krajinu bola na prelome 19. a 20. storočia príznačná najmä neobyčajná bieda života i...
Zostáva vám 85% na dočítanie.