Najväčšia stavba od čias faraónov. Suezský prieplav mal symbolizovať víťazstvo techniky nad prírodou

Zásadný význam pre obchod i cestovanie medzi Európou a Áziou malo vybudovanie Suezského prieplavu v Egypte. Kanál dlhý 193 kilometrov totiž umožňuje lodiam cestovať zo Stredozemného do Červeného mora (a naopak) bez toho, aby museli oboplávať Afriku, čím skracuje cestu asi o 8 900 kilometrov (napríklad cesta z Perzského zálivu do Rotterdamu sa skrátila o 42 percent, do New Yorku o 30 percent). Včera od jeho slávnostného otvorenia uplynulo 150 rokov.

Pri oslavách otvorenia v roku 1869 kotvilo v Port Saide 48 lodí a táto flotila sa vydala cez prieplav. Prvou loďou cestovala ako čestný hosť francúzska cisárovná Eugénia, osláv sa zúčastnil aj rakúsky cisár, pruský a anglický následník trónu a viacero ďalších hláv štátov a šéfov vlád.

Po celej Európe sa vtedy s uznaním hovorilo o geniálnom mužovi, francúzskom inžinierovi Ferdinandovi Lessepsovi, ktorý dokončil najväčšiu stavbu, akú človek uskutočnil od čias faraónov. Stavba vtedy symbolizovala víťazstvo techniky nad prírodou.

S otvorením prieplavu sa často zvykne spájať opera Aida talianskeho skladateľa Giuseppe Verdiho. Ten však túto drámu lásky egyptského vojvodcu Radamesa a otrokyne Aidy, ktorá je v skutočnosti dcérou etiópskeho kráľa Amonasra, začal písať až po otvorení Suezu a premiéra sa konala v roku 1871 pri príležitosti otvorenia talianskeho divadla v Káhire.

Hoci sa myšlienkou spojiť prieplavom obe moria zaoberali už egyptskí faraóni, zrealizovaný bol až v 19. storočí. V súčasnosti prieplavom, ktorý bol niekoľkokrát v ohnisku izraelsko-arabských konfliktov, prepláva ročne asi 18-tisíc lodí. V porovnaní s tromi loďami denne pred 150 rokmi, dnes denne prepláva kanálom asi 50 námorných korábov.

Francúzsky inžinier a diplomat Ferdinand Lesseps získal v roku 1856 koncesiu na stavbu prieplavu od egyptského miestokráľa.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Význam prieplavu časom klesal (bol príliš úzky a plytký pre moderné supertankery), začal ale rásť po otvorení novej vetvy 6. augusta 2015 v dĺžke 72 kilometrov. Tá umožnila prevádzku v oboch smeroch zároveň a skrátila cestu prieplavom na približne polovicu – z 22 asi na 11 hodín. Kapacita prieplavu sa zvýšila z 40-45 na 60-65 lodí denne. Prieplav je od roku 2015 hlboký 23 až 24 metrov a široký 205 až 225 metrov.

Prieplav nemá žiadne vzdúvadlá, pretože tam nie je rozdiel medzi hladinami morí. Rozdeľuje na severnú a južnú časť slané Veľké horké jazero, pričom morská voda zo Stredozemného i Červeného more tečie voľne do jazera, kde nahrádza vodu, ktorá sa odparila. Jazero tiež funguje ako vyrovnávacia nádrž redukujúca následky prílivových prúdov v oboch moriach.

Stavba Suezského prieplavu trvala viac než desať rokov.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Podľa súčasných kritérií môžu do prieplavu vplávať lode s maximálnym užitočným nákladom až 240-tisíc ton. Dĺžka lode nie je obmedzená, maximálny ponor môže byť 20,1 metra pri maximálnej šírke 50 metrov. Pre porovnanie: v roku 1869 do asi len osem metrov hlbokého prieplavu mohli vplávať lode s maximálnym užitočným nákladom 5 000 ton s maximálnym ponorom 6,7 metra.

Na sever prúdi prieplavom najmä ropa z arabských štátov, na juh priemyselné výrobky z Európy a Severnej Ameriky. Suezský prieplav patrí Egyptu a je dôležitým zdrojom financií pre jeho štátnu pokladnicu.

Predchodca súčasného prieplavu vznikol už v 13. storočí pred naším letopočtom, keď Egypťania prepojili Červené more a deltu rieky Níl. Nebolo to však dobré riešenie, pretože delta Nílu bola zanášaná sedimentmi. Prieplav časom zanikol, neskôr ho niekoľkokrát obnovili.

Stavba Suezského prieplavu trvala viac než desať rokov.
Zdroj: Wikimedia Commons

​O prekopanie kanála sa zaujímal aj francúzsky cisár Napoleon Bonaparte pri svojom egyptskom ťažení. Nechal vypracovať štúdiu, tá však (v rozpore so skutočnosťou) ukázala, že hladiny oboch morí sa líšia o desať metrov. Preto od zámeru ustúpil.

Neskôr projekt zaujal francúzskeho inžiniera a diplomata Ferdinanda Lessepsa. V roku 1856 sa stal konzulom v Káhire, kde ešte v tom istom roku získal koncesiu na stavbu prieplavu od egyptského miestokráľa Saída Pašu. Nadšený Francúz, ktorý medzitým presvedčil všetkých investorov okrem Britov, sa dal do práce. Prvý projekt inžinierov Linanta a Mougela Beyovcov bol v roku 1856 predložený kolégiu odborníkov.

Satelitná snímka Suezského prieplavu.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Slávnostný výkop v Sueze urobil 25. apríla 1859 sám Lesseps s krompáčom v ruke. Väčšinu stavebných prác vykonávali egyptskí vidiečania. A o vyše desať rokov neskôr, po zvládnutí mnohých komplikácií (rozpočet bol viac než dvojnásobne prekročený), bola stavba dokončená.

Po britskej vojenskej okupácii Egypta v roku 1882 sa prieplav dostal pod faktickú kontrolu Londýna. Podľa medzinárodnej konvencie podpísanej v roku 1888 v Istanbule, bol Suezský prieplav vyhlásený za „slobodný a otvorený“ pre lode všetkých štátov počas mieru i vojny, zakazujúci militarizáciu celého priľahlého pásma.

Briti prieplavu v podstate vládli až do roku 1951, keď im Egypt vypovedal zmluvu o správe kanála. V júli 1956 egyptský prezident Džamál Abdan Násir prieplav, ktorého akcie sa nachádzali v rukách britských a francúzskych investorov, znárodnil. To viedlo na jeseň 1956 k niekoľko týždňov trvajúcej Suezskej kríze, keď Británia, Francúzsko a Izrael zaútočili na Egypt. Kríza sa skončila v novembri 1956 a v apríli nasledujúceho roka bol prieplav znovu otvorený za asistencie OSN. V roku 1962 boli všetci pôvodní majitelia akcií prieplavu vyplatení Egyptom.

Luxusná osobná dopravná loď Queen Mary 2 pri plavbe Suezským prieplavom v roku 2009.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Ešte raz bol potom kanál zatvorený, a to na celých osem rokov, po takzvanej šesťdňovej arabsko-izraelskej vojne v júni 1967. Vtedy zostalo v prieplave uväznených 14 lodí vo Veľkom horkom jazere až do jeho opätovného otvorenia v júni 1975. Tieto lode sú známe ako Žltá flotila, pretože ich paluby zakrátko pokryl púštny piesok.