Malý veľký muž: Napoleonovým veľmocenským ambíciám padli za obeť státisíce ľudí

Preslávil sa ako geniálny stratég a jeden z najväčších vojvodcov v histórii. Francúzsky generál a cisár Napoleon I. Bonaparte, ktorý sa narodil 15. augusta 1769 v Ajacciu, svojho času ovládal polovicu Európy a jeho veľmocenským ambíciám padli za obeť státisíce ľudí.

Francúzsku ale zanechal tiež občiansky zákonník, vzor pre podobné kódexy v iných krajinách, ktorého polovica paragrafov platí v krajine dodnes. Zaviedol aj systém prefektov či číslovania ulíc párnymi číslami na jednej a nepárnymi na druhej strane, ktoré sa rozšírilo aj do Európy.

Napoleona I. Bonaparta dnes mnohí Francúzi považujú za najväčšieho z nich, pritom tento nevysoký, o to však ambicióznejší muž bol synom talianskych rodičov. Keď prišiel z rodnej Korziky do Paríža študovať na vojenskú školu, nevedel ani poriadne po francúzsky.

Už ako 24-ročný sa však stal brigádnym generálom. Vojakov si získal svojím zápalom, odvahou a inteligenciou, s akou vymýšľal ľstivé manévre, ktorými napríklad v Taliansku po roku bojov donútil početne silnejších Rakúšanov k mieru.

Napoleon ako mladý dôstojník na obraze Antoina-Jeana Grosa z roku 1796.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Menej úspešná z hľadiska dobyvateľského bola jeho výprava do Egypta za prítomnosti asi stovky vedcov, v rámci ktorej sa usiloval prehradiť Britom cestu do Indie. Francúzski vojaci sa nakoniec museli stiahnuť, ale ešte predtým pri kopaní zákopov objavili pri Rosette dosku, vďaka ktorej boli neskôr rozlúštené egyptské hieroglyfy. Aj neskoršie Napoleonove výpravy získali ako korisť množstvo artefaktov, ktoré dnes tvoria časť exponátov múzea v Louvri.

​Do najvyššieho úradu vyniesla Napoleona účasť v prevrate (v novembri 1799) proti vláde, ktorá sa nedokázala vysporiadať s revolučným chaosom a zlou hospodárskou situáciou. Krátko po ňom sa Napoleon postavil na čelo Francúzska ako prvý konzul, potom doživotný konzul a od decembra 1804 ako cisár. Na svoju korunováciu síce pozval pápeža Pia VII., ale korunu si na hlavu položil sám. „Čokoľvek, čo môže viac posvätiť vládny úrad, je veľké dobro,“ napísal s typickým pragmatizmom.

Po prevrate v novembri 1799 (známom ako prevrat 18. brumaira) sa Napoleon postavil na čelo Francúzska ako prvý konzul.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Rovnako autoritársky postupoval aj pri svojich ťaženiach, keď dobýjal jedno územie za druhým. V niektorých z nich dosádzal na čelo svojich príbuzných – napríklad brat Jerome zasadol na trón nového vestfálskeho kráľovstva, brat Jozef bol kráľom neapolským, sicílskym a španielským a brat Ľudovít kráľom holandským.

Jedno z najslávnejších Napoleonových víťazstiev sa odohralo neďaleko Slavkova pri Brne, kde 2. decembra 1805 v bitke troch cisárov porazil početne silnejšie vojská ruského cára Alexandra I. a rakúskeho cisára Františka I. Následný Bratislavský mier z decembra 1805, okrem iného, pripravil Rakúsko o 63-tisíc štvorcových kilometrov územia a v konečnom dôsledku znamenal zánik Svätej ríše rímskej národa nemeckého.

Za francúzskeho cisára sa v roku 1804 Napoleon korunoval sám.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Osudným sa Napoleonovi stalo ťaženie do Ruska v roku 1812, odkiaľ sa z polmiliónového vojska, zdecimovaného silnými mrazmi a ruskou vytrvalosťou, vrátilo iba 30-tisíc mužov. Ďalších vojakov potom musel Napoleon sťahovať z území jeho bábkových režimov, čo tam viedlo k povstaniam.

Koniec Napoleonovej vlády v Európe predznamenala porážka v bitke národov pri Lipsku v októbri 1813. O pol roka neskôr musel abdikovať a bol vykázaný na ostrov Elba.

Jedno z najslávnejších víťazstiev dosiahol Napoleon neďaleko Slavkova pri Brne, kde 2. decembra 1805 v bitke troch cisárov porazil početne silnejšie vojská ruského cára Alexandra I. a rakúskeho cisára Františka I.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Na francúzsky trón zasadol Ľudovít XVIII., ktorého nepopularitu Napoleon využil na jar 1815, keď sa opäť chopil moci. Jeho vládu však po sto dňoch ukončila bitka pri Waterloo, po ktorej bol deportovaný ako zajatec Britov na Ostrov sv. Heleny.

Odtiaľ napísal svojmu pobočníkovi grófovi Charlesovi-Tristanovi de Montholon: „Impérium, ako som ho videl ja, bolo iba oficiálnym ustanovením republikánskej doktríny; konsolidovalo reformy a prácu Ústavodarného zhromaždenia; starú francúzsku monarchiu premenilo na novú, ktorá bola veľkolepá a ktorá mala budúcnosť.“

Karikatúra z roku 1815 zobrazujúca Napoleona na Ostrove sv. Heleny ako novodobého Robinsona.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Na ostrove 5. mája 1821 zomrel, zrejme na rakovinu žalúdka. Objavili sa aj teórie o otrave arzénom, ten sa však podľa nových analýz do jeho tela dostával po dlhý čas, takže by cisár musel zomrieť oveľa skôr. Podľa niektorých mu bol arzén podávaný ako liek na syfilis.

Napoleon se prvýkrát oženil v roku 1796 s o šesť rokov staršou kreolkou z Martiniku, z ktorej sa stala cisárovná Jozefína. Jej dcéra z prvého manželstva sa vydala za Napoleonovho brata Ľudovíta a mala s ním syna, neskoršieho cisára Napoleona III. S Jozefínou, s ktorou nemal potomkov, sa Napoleon rozviedol a v roku 1810 sa oženil s Máriou Lujzou Habsbursko-Lotrinskou, ktorá mu porodila syna Františka. Priznal sa aj k dvom nemanželským synom.

Napoleonova posmrtná maska.
Zdroj: Wikimedia Commons