Najprv symbol kráľovskej moci, potom revolúcie. V Bastile väznili aj Voltaira, či markíza de Sade

Viac než päť rokov si odpykáva trest v ponurej cele Bastily, väznice, o ktorej sa traduje, že koho do nej zatvoria, ten sa už von nedostane. Predstava, že by mal dožiť za týmito múrmi ho privádza k šialenstvu. Markíz de Sade, v lete 1789 jeden z mála obyvateľov tohto žalára, sa chce dostať za každú cenu na slobodu.

Druhého júla onoho roku stojí pod oknom svojej cely a kričí o pomoc, dúfajúc, že tam vonku ho niekto vypočuje. „Vraždia tu väzňov, robte niečo! Ide nám o život, zaútočte na Bastilu a dostaňte nás odtiaľto!“ volá do prázdna.

O dvanásť dní rozvášnený dav Parížanov na Bastilu skutočne zaútočí a dobyje ju. Nie však preto, aby z väzenia s hrôzostrašnou povesťou vyslobodil známeho zvrhlíka, ale aby sa zmocnil munície, ktorá je v pevnosti uložená. Pritom sa pravdaže dostanú na slobodu aj trestanci.

Markíz de Sade ale medzi nimi nebude. Deň po spomínanom extempore ho totiž previezli do blázinca, a z toho sa dostane až o ďalších deväť mesiacov. Nuž, irónia môže sprevádzať aj zlomové dejinné udalosti a francúzska revolúcia, za symbolický začiatok ktorej je považovaný práve pád Bastily, takou udalosťou nepochybne je.

Symbol moci a útlaku kráľovského dvora dobyl francúzsky ľud pred 230 rokmi, 14. júla 1789. Tým sa začala Veľká francúzska revolúcia, ktorá ukončila vládu kráľa Ľudovíta XVI. a priniesla koniec takzvaného starého režimu. Tento deň je vo Francúzsku od roku 1880 štátnym sviatkom a vláda Ľudovíta XVI. je historicky vnímaná ako prelomový bod dejín, prechod od absolutizmu k občianstvu.

Bastilu postavili ešte počas storočnej vojny ako strategický obranný bod, neskôr sa stala štátnym väzením. Takto vyzerala niekoľko rokov pred francúzskou revolúciou, počas ktorej ju dobyli a potom zbúrali.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Bastille Saint-Antoine, v preklade Pevnosť svätého Antona, znel pôvodný názov objektu, postaveného v roku 1369, počas storočnej vojny s Anglickom. Vznikol tak, že k pôvodným dvom vežiam vo východnej časti mestského opevnenia pristavili ďalších šesť a spojili ich vysokou pevnou hradbou.

Neskôr pevnosť obohnali aj vonkajším múrom a hlbokou priekopou. Bastila bola dlho vnímaná ako citadela, teda strategický bod, od dobytia ktorého záviselo ovládnutie hlavného mesta. Už v roku 1417 sa však stala aj štátnym väzením, no a za vlády Ľudovíta XIV. bola už iba ním.

„Koho raz zatvoria do Bastily, nikdy viac sa nedostane na slobodu,“ tradovalo sa vo Francúzsku nielen v ére tohto panovníka, ale aj jeho nástupcov. Nebola to síce úplne pravda, faktom však je, že v celách opradených hrôzostrašnými legendami často končili nielen kriminálnici, ale aj ľudia, ktorí sa stali iba obeťami intríg či osobnej pomsty. Pri vtedajšej korupcii nebol totiž problém kúpiť si bianko zatykač a príkaz na uväznenie v Bastile, do ktorého sa potom už len dopísalo potrebné meno. Takýmto spôsobom sa získavali napríklad aj majetky obetí, ich úrady, a tým aj väčší vplyv.

Inokedy si dotyčný takýto osud sám vykoledoval. Minister financií Nicolas Fouquet si za vlády Ľudovíta XIV. napríklad postavil honosný zámok, čo využil jeho rival Jean-Baptiste Colbert. Kráľovi dodal dôkazy o Fouquetových podvodoch a sprenevere štátnych peňazí a ten putoval do Bastily. Neskôr sa z nej síce dostal, no „iba“ do iného väzenia.

Pomery v najslávnejšej francúzskej väznici spoznal na vlastnej koži aj básnik a filozof Voltaire, ktorého tam posadili za písanie posmešných pamfletov až dvakrát, či v úvode spomínaný markíz de Sade, odsúdený za nemravné správanie.

Dobytie Bastily 14. júla 1789 na obraze Jeana-Pierra Houëla.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Revolučná propaganda po dobytí Bastily farbisto vykresľovala, ako sa vzbúrenci okamžite ponáhľali oslobodiť „neľudsky týraných“ politických väzňov. Noviny Revolutions de Paris tri dni po páde pevnosti opisovali, ako z tmavých väzenských kobiek vychádzalo mnoho vyziabnutých nevinných obetí, ktorých opätovný pobyt na dennom svetle privádzal do úžasu a od dojatia ani nedýchali.

Nebola to celkom tak. Parížania onoho 14. júla 1789 zaútočili na pevnosť preto, aby získali strelný prach, ktorý im chýbal do zbraní ukoristených predtým v zbrojnici v Invalidovni. Bitka o Bastilu trvala približne päť hodín. Pri streľbe zomrelo 83 ľudí z radov útočníkov, medzi obrancami boli traja mŕtvi, pretože väčšina z nich sa vzdala, keď guvernér pevnosti markíz de Launay vydal Bastilu vzbúrencom. Ústretový krok mu však nepomohol, rozvášnený dav ho zlynčoval.

S prepúšťaním trestancov sa revolucionári tiež veľmi neponáhľali, ešte dlho oslavovali a užívali si dobytie pevnosti. Keď konečne otvorili cely, našli v nich iba siedmich mužov. Z nich boli štyria drobní falšovatelia, dvaja psychicky narušení šialenci a posledný, gróf de Solages, bol odsúdený za incest.

Ľudovít XVI. zostal kráľom aj po revolúcii, keď sa ale pokúsil o útek z krajiny, stratil sympatie Francúzov.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Bastilu napokon Parížania vydrancovali a celý jej archív vyhádzali do priekopy. Časť z neho sa ale podarilo pozbierať a zachrániť a od roku 1798 je uložený vo Francúzskej národnej knižnici. Už dva dni po dobytí začali revolucionári pevnosť rozoberať, až ju celkom zbúrali a na jej mieste neskôr vzniklo Námestie Bastily.

​Dobytie Bastily, je síce považované za symbolický začiatok francúzskej revolúcie, spúšťačom radikálnych zmien, ktoré ukončili obdobie nazývané starý režim, však bolo zasadnutie generálnych stavov, o zvolaní ktorého rozhodol Ľudovít XVI. už v roku 1788. Naposledy sa uskutočnilo ešte za vlády Ľudovíta XIII. v roku 1614, malo teda zasadnúť po dlhých 175 rokoch.

Panovník ho slávnostne otvoril vo Versailles 5. mája 1789 a chcel, aby sa generálne stavy obmedzili pri rokovaní na riešenie finančnej krízy. Zástupcovia tretieho stavu (čiže meštianstva, prvé dva stavy tvorili zástupcovia šľachty a cirkvi), ale žiadali uskutočnenie zásadných politických reforiem.

​V spore, ktorý sa vliekol niekoľko týždňov napokon uspeli a 17. júna sa vyhlásili za Národné zhromaždenie, ktoré podľa ustanovujúceho dekrétu malo ako jediné právo reprezentovať vôľu ľudu a na jeho uznesenia sa nevzťahovalo kráľovské veto. O tri týždne neskôr sa Národné zhromaždenie vyhlásilo za ústavodarné.

Dobová karikatúra znázorňujúca tretí stav, ktorý na svojom chrbte nesia cirkev a šľachtu, čiže ďalšie dva stavy.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Po tom, ako Ľudovít XVI. následne odvolal obľúbeného ministra financií Jacquesa Neckera a povolal do Versailles vojenské oddiely, sa iniciatívy chopila ulica. Parížske obyvateľstvo sa začalo organizovať a narastajúce napätie vyústilo v ďalších dňoch do revolučnej situácie, ktorá vyvrcholila dobytím Bastily.

Po revolúcii sa násilie rozšírilo po celej krajine, mocenské orgány boli rozpustené a začali sa ustanovovať nové mestské rady. Postupne boli do života uvádzané nové zákony a predovšetkým v roku 1791 nová ústava, vychádzajúca z Deklarácie práv človeka a občana, prijatej v auguste 1789, ktorá zaručovala rovnosť občanov, slobodu slova či právo na vlastníctvo.

Revolúcia bola neskôr poznamenaná násilníckou vládou jakobínov (popravený bol aj Ľudovít XVI. a niekoľko mesiacov a niekoľko mesiacov po ňom aj jeho manželka Mária Antoinetta) a ďalším terorom. V situácii všeobecnej nestability sa napokon v roku 1799 prevratom chopil moci bývalý delostrelec Napoleon Bonaparte, ktorý sa v roku 1804 vyhlásil za cisára.