Zaviedol vládu teroru, sám sa stal jej obeťou. Robespierre považoval zhovievavosť za vlastizradu

„Nech v tomto zhromaždení panuje šťastná zhoda a nech sa táto doba stane pamätnou pre blaho a prospech kráľovstva,“ vyhlásil francúzsky kráľ Ľudovít XVI. v máji 1789 na úvod zasadnutia generálnych stavov. Zvolal ich ako prvý panovník po 175 rokoch pre mimoriadne zlú hospodársku situáciu krajiny, ktorú bolo treba riešiť. Jedným z delegovaných príslušníkov tretieho stavu (čiže meštianstva, prvé dva stavy tvorili zástupcovia šľachty a cirkvi) bol aj 31-ročný Maximilien Robespierre.

Rodák z Arrasu si ešte počas štúdia práva na parížskom Lycée Louis-le-Grand osvojil ideály rímskej republiky, no najmä myšlienky filozofa Jeana-Jacqua Rousseaua. Bol nadaný, usilovný, bezúhonný a keď v roku 1775, krátko po svojej korunovácii, navštívil školu kráľ Ľudovít XVI., práve Robespierra vybrali, aby ho v mene študentov privítal a vzdal mu hold. Nikto vtedy nemohol tušiť, že ich cesty sa o niekoľko rokov opäť pretnú, no už za úplne iných okolností.

Ten človek to dotiahne ďaleko

Po absolvovaní práva si Robespierre v rodnom meste otvoril advokátsku prax. Rýchlo si vybudoval dobré meno a dotiahol to až na post trestného sudcu. V tejto funkcii sa ale necítil dobre. Chcel ľuďom pomáhať, obhajovať ich, nie trestať, a tak sa po čase úradu vzdal. Nedokázal sa vraj zmieriť s predstavou, že by mal niekoho odsúdiť na trest smrti.

​Vrátil sa k advokácii. Zastupoval najchudobnejších, zväčša zadarmo, a zvesti o jeho skromnosti, zmysle pre spravodlivosť a čestnosť sa šírili ďaleko za hranicami mesta. Možno by takto pokračoval naďalej, keby neprišlo v úvode spomínané zasadnutie generálnych stavov.

To od prvej chvíle sprevádzali búrlivé diskusie, a práve tretí stav, ktorý zastupoval aj Robespierre, presadzoval, aby sa rokovalo aj o reformách v spoločnosti a vytvorení zákonodarného orgánu, ktorý vypracuje a prijme ústavu. K dohode však nedošlo, a tak sa 9. júla 1789 tretí stav, s podporou časti šľachty, vyhlásil za Ústavodarné národné zhromaždenie.

​„Ten človek to dotiahne veľmi ďaleko,“ poznamenal počas rokovaní na adresu advokáta z Arrasu gróf Honoré Gabriel Riqueti de Mirabeau, jeden zo stúpencov konštitučnej monarchie. Robespierre bol na zasadnutiach stavov skutočne od začiatku veľmi aktívny, často sa zapájal do debaty a s veľkým zápalom rečnil.

Na jar 1789 zvolal panovník zasadnutie generálnych stavov. Práve tam budúci dikátor odštartoval svoju politickú kariéru.
Zdroj: Gallica / Bibliothèque nationale de France

​Aj keď 14. júla 1789 vypukla revolúcia, bol od prvého momentu v centre jej diania. Podieľal sa na formulovaní Deklarácie práv človeka a občana, neskôr aj na príprave ústavy, predkladal a presadzoval prijímanie nových zákonov. Patril k hlavným predstaviteľom takzvaných jakobínov, pôvodne politického klubu, ktorý združoval vyznávačov ideí Rousseaua a prívržencov republiky. On sám pritom dlho inklinoval skôr k monarchistom a politické presvedčenie v tejto otázke zmenil až dva roky po revolúcii.

Jakobínom, ktorí neobmedzovali svoje aktivity iba na Paríž, sa letákmi, novinovými článkami a častými verejnými vystúpeniami, v ktorých vyslovovali radikálne požiadavky (napríklad rozdelenie majetku zhabaného cirkvi medzi ľud) podarilo získať nielen širokú podporu u ľudí, ale aj vplyv.

Kráľ musí zomrieť!

V júni 1791 sa Ľudovít XVI. aj s rodinou pokúsil ujsť z Francúzska, neďaleko hraníc ich však zadržali a priviedli späť do Paríža. Francúzi jeho krok vnímali ako zradu a mnohí sa vtedy od kráľa definitívne odvrátili.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.