Zaviedol vládu teroru, sám sa stal jej obeťou. Robespierre považoval zhovievavosť za vlastizradu

„Nech v tomto zhromaždení panuje šťastná zhoda a nech sa táto doba stane pamätnou pre blaho a prospech kráľovstva,“ vyhlásil francúzsky kráľ Ľudovít XVI. v máji 1789 na úvod zasadnutia generálnych stavov. Zvolal ich ako prvý panovník po 175 rokoch pre mimoriadne zlú hospodársku situáciu krajiny, ktorú bolo treba riešiť. Jedným z delegovaných príslušníkov tretieho stavu (čiže meštianstva, prvé dva stavy tvorili zástupcovia šľachty a cirkvi) bol aj 31-ročný Maximilien Robespierre.

Rodák z Arrasu si ešte počas štúdia práva na parížskom Lycée Louis-le-Grand osvojil ideály rímskej republiky, no najmä myšlienky filozofa Jeana-Jacqua Rousseaua. Bol nadaný, usilovný, bezúhonný a keď v roku 1775, krátko po svojej korunovácii, navštívil školu kráľ Ľudovít XVI., práve Robespierra vybrali, aby ho v mene študentov privítal a vzdal mu hold. Nikto vtedy nemohol tušiť, že ich cesty sa o niekoľko rokov opäť pretnú, no už za úplne iných okolností.

Ten človek to dotiahne ďaleko

Po absolvovaní práva si Robespierre v rodnom meste otvoril advokátsku prax. Rýchlo si vybudoval dobré meno a dotiahol to až na post trestného sudcu. V tejto funkcii sa ale necítil dobre. Chcel ľuďom pomáhať, obhajovať ich, nie trestať, a tak sa po čase úradu vzdal. Nedokázal sa vraj zmieriť s predstavou, že by mal niekoho odsúdiť na trest smrti.

​Vrátil sa k advokácii. Zastupoval najchudobnejších, zväčša zadarmo, a zvesti o jeho skromnosti, zmysle pre spravodlivosť a čestnosť sa šírili ďaleko za hranicami mesta. Možno by takto pokračoval naďalej, keby neprišlo v úvode spomínané zasadnutie generálnych stavov.

To od prvej chvíle sprevádzali búrlivé diskusie, a práve tretí stav, ktorý zastupoval aj Robespierre, presadzoval, aby sa rokovalo aj o reformách v spoločnosti a vytvorení zákonodarného orgánu, ktorý vypracuje a prijme ústavu. K dohode však nedošlo, a tak sa 9. júla 1789 tretí stav, s podporou časti šľachty, vyhlásil za Ústavodarné národné zhromaždenie.

​„Ten človek to dotiahne veľmi ďaleko,“ poznamenal počas rokovaní na adresu advokáta z Arrasu gróf Honoré Gabriel Riqueti de Mirabeau, jeden zo stúpencov konštitučnej monarchie. Robespierre bol na zasadnutiach stavov skutočne od začiatku veľmi aktívny, často sa zapájal do debaty a s veľkým zápalom rečnil.

Na jar 1789 zvolal panovník zasadnutie generálnych stavov. Práve tam budúci dikátor odštartoval svoju politickú kariéru.
Zdroj: Gallica / Bibliothèque nationale de France

​Aj keď 14. júla 1789 vypukla revolúcia, bol od prvého momentu v centre jej diania. Podieľal sa na formulovaní Deklarácie práv človeka a občana, neskôr aj na príprave ústavy, predkladal a presadzoval prijímanie nových zákonov. Patril k hlavným predstaviteľom takzvaných jakobínov, pôvodne politického klubu, ktorý združoval vyznávačov ideí Rousseaua a prívržencov republiky. On sám pritom dlho inklinoval skôr k monarchistom a politické presvedčenie v tejto otázke zmenil až dva roky po revolúcii.

Jakobínom, ktorí neobmedzovali svoje aktivity iba na Paríž, sa letákmi, novinovými článkami a častými verejnými vystúpeniami, v ktorých vyslovovali radikálne požiadavky (napríklad rozdelenie majetku zhabaného cirkvi medzi ľud) podarilo získať nielen širokú podporu u ľudí, ale aj vplyv.

Kráľ musí zomrieť!

V júni 1791 sa Ľudovít XVI. aj s rodinou pokúsil ujsť z Francúzska, neďaleko hraníc ich však zadržali a priviedli späť do Paríža. Francúzi jeho krok vnímali ako zradu a mnohí sa vtedy od kráľa definitívne odvrátili.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 69% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.