Odporný kovový stĺp: Eiffelovu vežu pred 130 rokmi v Paríži nechceli, dnes je jeho symbolom

Spisovateľ Léon Bloy ju označil za „tragickú pouličnú lampu“, básnik Paul Verlaine sa o nej vyjadril ako o „kostre zvonice“ a Guy de Maupassant nevedel, či mu pripomína „nevzhľadnú pyramídu zo železných rebríkov“, alebo „smiešny továrenský komín“.

Námietky proti veži, ktorá sa po dokončení mala stať najvyššou stavbou sveta, zaznievali od chvíle, keď francúzske ministerstvo priemyslu a obchodu zverejnilo výsledky súťaže na budúcu dominantu Svetovej výstavy 1889 v Paríži a predstavilo víťazný projekt Gustava Eiffela. V ďalších mesiacoch naberali na intenzite, a keď na Marsových poliach začali robotníci kopať jej základy, zdvihol sa proti „Babelskej veži“, ako ju kritici označovali, vôbec najsilnejší protest.

„Na širokých bulvároch a veľkolepých promenádach Paríža stoja najušľachtilejšie pamiatky, aké kedy človek vytvoril. Necháme ich znesvätiť? Má sa pre budúcnosť spojiť barok s obchodnými záujmami nejakého konštruktéra, aby toto mesto zostalo nenávratne zohavené a zhanobené? Kto chce pochopiť, pred čím varujeme, nech si predstaví túto smiešnu vežu ako dominantu Paríža, ktorej barbarstvo znevažuje Notre-Dame, Invalidovňu, Víťazný oblúk a ďalšie klenoty architektúry. O dvadsať rokov uvidíme len odporný tieň toho hnusného kovového stĺpa, ktorý sa rozleje ako atramentová škvrna,“ stálo okrem iného vo vyhlásení, ktoré 14. februára 1887 uverejnili noviny Le Temps.

Boli pod ním podpísané desiatky významných osobností, ako napríklad hudobní skladatelia Charles Gounod a Jules Massenet, uznávaný architekt Charles Garnier, spisovatelia Alexandre Dumas mladší, Emile Zola alebo už spomínaný Maupassant.

Amerika to nedokáže, my áno!

Tento ani ďalšie protesty, ba ani súdna žaloba, ktorú proti stavbe Eiffelovej veže podali majitelia domov v okolí Marsových polí, však nakoniec nepadli na úrodnú pôdu. Aj preto, že organizátori každej svetovej výstavy chceli návštevníkov niečím ohúriť a ani Francúzi neboli výnimkou.

S neskrývanou závisťou totiž na konci 19. storočia sledovali mohutný rozvoj, ktorý zachvátil Spojené štáty americké, a s hrdosťou sebe vlastnou túžili dokázať, že práve Paríž je nielen centrom umenia, ale aj technického pokroku. Využiť na to chceli práve svetovú výstavu, ktorú mala v roku 1889 hostiť metropola na Seine. Bol to rok, v ktorom si krajina pripomínala storočnicu revolúcie a organizátori chceli demonštrovať veľkosť francúzskeho ducha i ducha republiky. A inšpiráciu našli priamo v USA.

​​V roku 1876 hostila Svetovú výstavu Filadelfia a Američania naprojektovali 300-metrovú kužeľovú vežu z oceľovej konštrukcie, ktorá sa mala stať nielen symbolom podujatia, ale aj najvyššou stavbou sveta. Centennial Tower, ako ju nazvali, však napokon pre nedostatok financií nepostavili. Amerika to nedokáže, my áno, povedali si Francúzi.
K najzanietenejším zástancom myšlienky gigantickej stavby patril minister priemyslu a obchodu Edouard Lockroy. Čelil pre to síce tvrdej opozícii i posmešným hlasom, svoju víziu však presadil a v máji 1886 vypísal verejnú súťaž na projekt dominanty budúcej výstavy. Prišlo 107 návrhov a z nich porota posunula do finále dva.

Eiffel si projekt kúpil

Autorom prvého bol architekt Jules Bourdais, ktorý už pri parížskej Svetovej výstave 1878 uspel s projektom Paláca Trocadéro. Tentoraz „oprášil“ a prepracoval svoj dávnejší návrh Slnečnej veže. Malo ísť o 300 metrov vysokú štíhlu žulovú stavbu s majákom na vrchole.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.