Španielsky šľachtic a conquistador Hernán Cortés získal dobyvateľské skúsenosti už na začiatku 16. storočia na Kube. Smutne sa však preslávil až neskôr na území dnešného Mexika, kde prvýkrát pristál pred 500 rokmi, 4. marca 1519.
Jeho dva roky trvajúce dobýjanie aztéckej ríše, počas ktorého okrem zbraní hubili domorodcov po miliónoch aj kiahne, sa skončilo v auguste 1521 pádom hlavného mesta Tenochtitlánu. Výsledky Cortésovho ťaženia proti Aztékom položili základy koloniálnej moci Španielov v strednej Amerike na ďalších tristo rokov.
Storočie veľkých zámorských objavov otvorili z pohľadu Európy Portugalčania, najmä princ Henrich Moreplavec, ktorý neúnavne vysielal koráby pozdĺž Afriky. V roku 1418 najprv Portugalčania objavili Madeiru, o dvanásť rokov neskôr Azory a následne sa im podarilo pristáť aj pri ostrovoch Zeleného mysu (Kapverdy).
Po tom, ako janovský moreplavec v službách španielskych kráľov Krištof Kolumbus v roku 1492 objavil takzvaný Nový svet (teda Ameriku), odštartovala rozsiahla európska kolonizácia kontinentu s cieľom dosiahnuť ekonomický a politický vplyvu na novoobjavených územiach. Španielskych conquistadorov lákalo rozprávkové bohatstvo, najmä zlato Aztékov, ktorí do stredu dnešného Mexika prišli v 12. storočí.
Hernán Cortés sa narodil v roku 1485 (presný dátum nie je známy) v španielskom Medellíne. Vyštudoval právo a už od roku 1504 žil na ostrove Hispaniola, prvej európskej kolónii v Novom svete, kde sa zúčastnil niekoľkých výprav proti domorodcom. V roku 1511 pomohol guvernérovi Diegovi Velázquezovi s obsadzovaním Kuby a za odmenu bol vymenovaný za starostu mesta Santiago de Cuba.
Po tom, ako bol objavený polostrov Yucatán, vydal sa Cortés na toto územie. S výpravou 11 lodí pristál 4. marca 1519 pri mexických brehoch a dobyl územie Tabasca. Od miestnych obyvateľov sa dozvedel o Montezumovi II., vládcovi veľkej ríše Aztékov rozprestierajúcej sa od Atlantiku až k Pacifiku.
Do jej centra sa Cortésovo vojsko vydalo v auguste 1519 a po šarvátkach s Aztékmi dobylo územie Tlaxcaly a mesto Cholula. V novembri už stáli Španieli spolu s tlaskalskými indiánmi pred bránami hlavného mesta Tenochtitlán, v ktorom žilo viac než 300-tisíc ľudí.
Montezuma II. privítal Cortésa bohatými darmi, ale dopustil sa fatálnej chyby, keď ho pustil do mesta a ubytoval vo svojom paláci. Španieli boli fascinovaní veľkosťou mesta, jeho výstavnosťou a čistotou, čo povzbudilo ich túžbu po moci a bohatstve.
„Neprišiel som do Ameriky, aby som ryl zem ako nejaký sedliak. Prišiel som, aby som získal zlato,“ tvrdil muž, ktorého Aztékovia sprvu považovali za boha Quetzalcoatla a hostili ho vtedy exkluzívnym nápojom – čokoládou.
Cortésovi sa podarilo ľsťou zajať Montezumu II. a jeho najbližších spolupracovníkov upáliť. Porazený aztécky vládca bol potom donútený uznať nadvládu Španielska a prisahať vernosť španielskemu kráľovi Karolovi V.
Lenže na jar 1520 sa Cortés musel čeliť trestnej výprave, ktorú proti nemu vyslal jeho niekdajší spojenec Velázquez. V čase jeho neprítomnosti vypuklo v Tenochtitláne povstanie, pri ktorom bol v júni 1520 Montezuma II. zabitý. Španielsky vojvodca stratil veľkú časť svojho vojska, výzbroje aj získaného majetku a musel z hlavného mesta ujsť. V Tlaxcale sa mu však podarilo doplniť a znova sformovať bojaschopnú armádu, takže v auguste 1521 Tenochtitlán opäť dobyl a zvrhol nového panovníka Cuauhtémoca.
Pôvodné obyvateľstvo na území ríše v čase jej dobýjania španielskymi vojskami decimovala aj epidémia kiahní. Na ňu zomrelo podľa odhadov asi osem miliónov z približne 22 miliónov domorodcov. Následne udrela ďalšia krvácavá choroba domorodého pôvodu, podľa vedcov zrejme druh salmonely.
Na mieste sídla aztéckeho vládcu dal Cortés postaviť palác, z ktorého prakticky neobmedzene vládol. Španielsky kráľ Karol V. ho totiž vymenoval za guvernéra Nového Španielska. „Svoje“ územie Hernán Cortés natrvalo opustil v roku 1541.
Zomrel v Španielsku 2. decembra 1547 na zápal pohrudnice, prakticky bez prostriedkov. Jeho pozostatky previezli do Mexika a pochovali v chráme Ježiša Nazaretského v Mexico City, v roku 1823 sa ale stratili.