Keď v prvej kapitole románu Pes baskervilský navštívi Sherlocka Holmesa doktor Mortimer, slávny detektív sa s prekvapením dozvedá, že tento ho považuje až za druhého najlepšieho experta v Európe. Na uštipačnú otázku, kto má teda česť byť tým prvým, mu vzápätí Mortimer odpovedá, že „človeku presného vedeckého myslenia musí vždy veľmi imponovať spôsob, akým pracuje pán Bertillon.“
Spomínaný muž, ktorého Sir Arthur Conan Doyle v tej chvíli vyzdvihol nad úroveň svojho slávneho románového detektíva, nebol na rozdiel od Holmesa fiktívnou postavou. Práve naopak, Alphonse Bertillon bol v oblasti kriminalistiky v tom čase uznávanou kapacitou.
Aký to paradox. Ešte niekoľko rokov predtým čelil pre svoje počínanie posmeškom a mnohí ho nepovažovali za normálneho. Nielen kolegovia či nadriadení, ale aj zločinci, na ktorých sa zameral. Veď čo už je to len za nezmysel, merať a zaznamenávať si, aký je kto vysoký keď stojí a keď sedí, akú má veľkú hlavu či chodidlá, koľko merajú jeho rozpažené ruky, aké má dotyčný uši, farbu očí a vlasov, či rôzne telesné anomálie. Bertillon však dobre vedel, čo robí.
Vytvárať zbytočnú databázu ho nebavilo
Na ústrky bol však zvyknutý, k takpovediac outsiderom patril odmalička. Vrstovníci ho medzi seba neprijali, takže bol samotár, nevynikal ani v škole, ktorú zvládal iba s problémami a koniec koncov, aj zamestnanie si našiel len vďaka otcovi. Vybavil mu miesto pomocného pisára na parížskej policajnej prefektúre, kam na jar 1879 dvadsaťšesťročný Alphonse Bertillon aj nastúpil. A práve tam tento mladý muž zasiahol do dejín.
Náplňou jeho práce bolo vypĺňanie a zakladanie identifikačných kariet s opismi zadržaných zločincov. Bola to jednak monotónna robota a okrem toho, pedantnému Bertillonovi sa nepáčilo, že robí de facto niečo úplne zbytočné. Prečo? Polícia totiž kartotéku takmer nevyužívala. A niet divu, systém evidencie bol taký nedokonalý, že v praxi bol v podstate nepoužiteľný.
Dôvodom bola nepresnosť samotných údajov na identifikačných kartách. Obsahovali zväčša iba všeobecný popis osoby na základe fyzických rysov. Napríklad – muž stredne vysokej postavy, tmavé vlasy, veľký nos, fúzy, ošarpaný odev. Takémuto opisu mohol jednak zodpovedať každý druhý-tretí človek, a potom, dotyčnému stačilo, aby zmenil výzor alebo tvrdil, že sa volá inak (čo v tom čase zadržaní zločinci bežne robili) a polícia nemala ako dokázať, ž...
Zostáva vám 85% na dočítanie.