Negramotný mních Rasputin sa stal jedným z najvplyvnejších mužov cárskeho Ruska

Divoký pohľad, dlhá brada a vlasy a schopnosť hypnózy a sugescie. Nie príliš vhodné vlastnosti na to, stať sa jednou z najmocnejších postáv cárskeho Ruska. Samozvanému svätému mužovi Grigorijovi Rasputinovi, od narodenia ktorého uplynulo 150 rokov, sa to ale podarilo.

V malej ruskej dedinke síce začínal ako negramotný povozník a zlodej koní, neskôr však dokonale ovládol posledného ruského cára Mikuláša II. a najmä jeho manželku. K jeho životu patrili divoké orgie plné sexu a alkoholu a veľa nepriateľov. Dramatický bol aj jeho koniec, v roku 1916 ho zavraždili.

Muž, zaraďovaný k najbizarnejším postavám prelomu 19. a 20. storočia sa narodil podľa jednej z cirkevných matrík 21. januára 1869 v sibírskej dedinke Pokrovskoje. Ďalšie údaje o roku jeho narodenia sa pohybujú v intervale 1864 až 1872.

Nejasnosti vládnu aj okolo jeho mena. Podľa niektorých historikov bolo Rasputin jeho pravé meno, podľa niektorých údajov sa volal alebo sa chcel volať Novych. Pri pôvode mena Rasputin sa historici prikláňajú buď k verzii, že pochádza z ruského slova „rasputnik“ (zhýralec, samopašník), alebo že pochádza z ruského výrazu „rasputije“ (rázcestie).

Tak či onak, Grigorij Jefimovič Rasputin vyrastal v prostých pomeroch ruského vidieka, kde ľudia nemali prakticky nijakú možnosť získať vzdelanie a dá sa povedať, že ani takmer žiadne informácie o dianí v okolitom svete. Verili v autoritu cára sídliaceho v ďalekom Petrohrade a cirkvi, zosobnenej miestnym kňazom. Boli hlboko veriaci, negramotní a rovnako ako generácie ich predkov sa venovali poľnohospodárstvu.

Rasputin sa z vekmi zaužívaného stereotypu do istej miery vymykal. Podľa väčšiny zdrojov síce ako ostatní pil a chodil za dievčatami, objavil však v sebe aj liečiteľské nadanie a schopnosť uhrančivým pohľadom skrotiť dobytok. Z dediny vraj často na dlhší čas odchádzal a vydával sa na cesty. No a práve v rámci putovania za poznaním, ako tomu sám vravel, malo uňho dôjsť k zásadnému zlomu. Otvoril sa vraj Bohu a dospel k svojskej interpretácii biblie, ktorou pobúril miestneho popa a ten mu odporučil aby odišiel do kláštora.

Rasputin so svojimi deťmi v rodnej dedine Pokrovskoje.
Rasputin so svojimi deťmi v rodnej dedine Pokrovskoje.
Zdroj: repro z knihy Der heilige Teufel – Rasputin und die Frauen

​Po niekoľkých mesiacoch sa ale vrátil domov a oženil sa. Zobral si Praskovju Dubrovninovú z vedľajšej dediny, ktorá mu postupne porodila tri deti. Potomkov ale splodil aj s inými ženami mimo manželského zväzku. Jedna z jeho dcér, Marija, po boľševickej revolúcii ušla do Francúzska a neskôr do USA, kde v roku 1977 zomrela.

Niekedy na prelome storočí Rasputin odišiel od rodiny a pod vplyvom svojho predošlého pobytu v kláštore, a údajne aj kvôli zjaveniu, začal po celej Rusi hlásať božie slovo. Tak sa pozvoľna začala šíriť jeho povesť. Stal sa tzv. starcom, božím mužom, ktorého si vidiečania predchádzali. Do školy síce nechodil, napriek tomu sa vraj dobre vyznal v biblických textoch. Občas dokázal niekoho vyliečiť, mal totiž údajne schopnosť sugescie a hypnózy a ovládal základy liečiteľstva. Počas svojho putovania navštívil aj Grécko a Jeruzalem.

Domov sa vracal sporadicky a napokon v roku 1903 zamieril do Petrohradu. Jeho cestu do ruskej metropoly využil diecézny vikár, ktorý po ňom poslal rektorovi tamojšej duchovnej akadémie list so žiadosťou o prostriedky na stavbu kostola. Dá sa povedať, že aj tento moment Rasputinovi pomohol, minimálne v tom, že sa prostredníctvom adresáta listu dostal do kontaktu s vyššími cirkevnými hodnostármi. Chudobný, no mimoriadne charizmatický potulný mních, odvolávajúci sa vo svojich slovách často na Sväté písmo, totiž rektora akadémie veľmi zaujal a práve on ho medzi nich uviedol.

Grigorij Rasputin v kruhu svojich petrohradských obdivovateliek počas jednej zo seáns.
Grigorij Rasputin v kruhu svojich petrohradských obdivovateliek počas jednej zo seáns.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Ambiciózny a vnímavý Rasputin sa v hlavnom meste nielen veľmi rýchlo udomácnil, ale zakrátko sa dostal aj medzi petrohradskú smotánku. Jej príslušníci ho pozývali na svoje večierky a on pochopil, že sa mu otvárajú veľké možnosti. Časom začal usporadúvať súkromné seansy, ktoré navštevovalo čoraz viac ľudí. Začínali sa modlitbami, pokračovali výkladmi biblie a končili sa zväčša bujarou zábavou a neraz aj sexuálnymi orgiami.

Prostredníctvom dvornej dámy Anny Vyrubovovej, ktorá bola najlepšou priateľkou a dôverníčkou cárovnej, sa napokon v roku 1905 Rasputin dostal aj na panovnícky dvor. Aj v tomto prípade mu okolnosti hrali do karát. V živote manželky slabého cára Mikuláša II., panovačnej Alexandry Fjodorovny, totiž hrali náboženstvo a mystika významnú úlohu. Táto pôvodne nemecká princezná videla v potulnom mníchovi a liečiteľovi nádej na uzdravenie svojho syna Alexeja, trpiaceho hemofíliou.

Rasputinovi sa skutočne podarilo niekoľkokrát zastaviť krvácanie a utlmiť bolesti následníka trónu, čím si získal plnú dôveru cárovnej. Ba čo viac, dôverovať mu časom začal aj Mikuláš II., ktorý sa stretnutiu s ním dlho bránil. Cár si dokonca do svojho denníka zapísal, že konečne našiel človeka, ktorý mu dokáže porozumieť a pomôcť s jeho ťažkým údelom.

Cárovná Alexandra Fjodorovna (stojaca vpravo) videla v Rasputinovi nádej na uzdravenie svojho syna Alexeja, trpiaceho hemofíliou.
Cárovná Alexandra Fjodorovna (stojaca vpravo) videla v Rasputinovi nádej na uzdravenie svojho syna Alexeja, trpiaceho hemofíliou.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Mníšky divotvorca panovnícky pár úplne ovládol a dvere na cársky dvor mal prakticky stále otvorené. A rástol aj jeho vplyv. Za peniaze sprostredkúval audiencie a prostredníctvom svojej manželky sa vraj začal cár na Rasputinove rady spoliehať aj v štátnych záležitostiach. Postupne mal tento „svätý čert“ alebo „šialený mních“, ako sa mu tiež skryto hovorilo, zasahovať aj do vymenúvania cirkevných hodnostárov a nakoniec aj do politických a vojenských rozhodnutí.

Ďalšou stránkou jeho prepychového života sa stali bujaré pitky a búrlivé noci s významnými ženami. Orgiami vraj zaháňal diabla v sebe i v ženách. Cárovnej sa síce správy o týchto orgiách dostali do uší, na Rasputina však nedala dopustiť.

Jeho škandalózny spôsob života však prispieval k diskreditácii cárskej rodiny a jeho vplyv vyvolával nevôľu ruských politikov a predstaviteľov šľachty. Rasputin si tak vytvoril veľké množstvo nepriateľov. Každý jeho krok sledovala tajná polícia a počas prvej svetovej vojny dokonca čelil obviňovaniu zo spojenia s Nemeckom.

Na konci roka 1915 odvolal cár hlavného veliteľa armády a sám sa postavil na jej čelo. Väčšinu času bol preto v Mogileve a vedenie ríše prenechal manželke. Fakticky ale o všetkom rozhodoval a tým pádom aj vládol Rasputin, ktorý mal Alexandru Fjodorovnu v tom čase už úplne omotanú okolo prsta. Pohár trpezlivosti jeho nepriateľov začal pretekať a rozhodli sa konať.

Grigorij Rasputin na fotografii z roku 1916.
Grigorij Rasputin na fotografii z roku 1916.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Po niekoľkých neúspešných pokusoch zabiť ho sa úlohy „zachrániť monarchiu“ nakoniec ujala skupina konzervatívcov na čele s bohatým kniežaťom Felixom Jusupovom, ktorý Rasputina nenávidel, ale opačný vzťah bol vraj vrelý.

Jusupov usporiadal spolu s poslancom Dumy Vladimirom Puriškevičom, doktorom Sergejom Lazavertom a členom cárskej rodiny veľkokniežaťom Dmitrijom Pavlovičom vo svojom dome 30. decembra 1916 večierok. V jeho priebehu podali Rasputinovi v jedle a vo víne jed, ktorý však neúčinkoval. Sprisahanci preto na mnícha niekoľkokrát vystrelili a spolu s ostatnými jeho telo ešte dobili palicou. Na vražde sa podľa niektorých zdrojov podieľal aj agent britskej tajnej služby MI6 Oswald Rayner.

Rasputinovo telo potom odviezli k rieke Neve a hodili do diery vysekanej v ľade. Napriek mrazom sa ale o niekoľko dní mŕtvola objavila na brehu. Pitva ukázala, že skutočnou príčinou Rasputinovej smrti nebol ani jed, ani strelné rany, ale utopenie.

Na príkaz cárovnej pochovali Rasputina v Carskom Sele, v búrlivom roku 1917 ale miestni ľudia telo spálili. Felix Jusupov, ktorý za legendami opradenú vraždu nebol potrestaný, neskôr opustiť krajinu a zomrel v roku 1967 vo Francúzsku. Puriškeviča po boľševickej revolúcii krátko väznili a zomrel v roku 1920. Dmitrij Pavlovič z Ruska ušiel a skonal v roku 1941 v pľúcnom sanatóriu vo Švajčiarsku.

Mŕtve telo Grigorija Rasputina vytiahnuté z Nevy.
Mŕtve telo Grigorija Rasputina vytiahnuté z Nevy.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Traduje sa, že Rasputin vo svojom závete okrem iného uviedol (podľa iných zdrojov išlo o jedno z proroctiev, ktoré verejne vyslovil), že keď zomrie rukou príslušníka cárskej rodiny, monarchia neprežije dva roky. Vláda Romanovcov sa skutočne skončila necelé tri mesiace po jeho smrti a o necelé dva roky cársku rodinu zastrelilo boľševické komando.

„Takmer všetko, čo sa o ňom hovorí, nie je pravda. Nikdy nebol mníchom, nikdy neorganizoval bláznivé orgie. Áno, pochádzal z dediny, prišiel do Petrohradu so špinou za nechtami, až do svojich 40 rokov nevedel ani čítať ani písať a po vypuknutí vojny v roku 1914 prepadol alkoholu. Usúdil, že Rusko zomrelo, že je zničené, a tak išiel k Jusupovovi, aby ho zabili,“ vyhlásila pred dvoma rokmi Rasputinova pravnučka.