Najväčšie povstanie otrokov v Amerike trvalo iba pár dní, malo však významnú dohru

Tomu výjavu nemohol otrokár Manuel Andry uveriť. Naskytol sa mu v noci 8. januára 1811. Do jeho honosného domu na ľavom brehu Mississippi, v oblasti nazývanej Nemecké pobrežie, vtedy vtrhlo asi dvadsaťpäť zúfalých ľudských bytostí. Zízal teraz na ich vodcu, týčil sa pred ním s obrovskou sekerou v ruke. Poznal ho, bol to Charles, jeho najlojálnejší a najposlušnejší otrok. Otrok s výsadami.

Onej daždivej noci však do jeho domu vrazil „iný“ Charles, oči mu svietili odhodlaním zmeniť život svoj i svojich druhov. Narušitelia, na čele ktorých stál, boli ozbrojení palicami, sekerami, poľnohospodárskym náradím. Hneď ako vybehli po veľkom drevenom schodisku, si našli cestu do spální majiteľa plantáží Manuela Andryho a jeho syna Gilberta.

Pán domu mal šťastie, zranenému sa mu podarilo ujsť, Gilbert však nočnú raziu neprežil. „Môj nebohý syn bol zúrivo zavraždený hordou banditov,“ písal neskôr úradom Manuel Andry.

Mýlil sa však. Útok bol nepochybne zúrivý, bolo v ňom predsa nahromadené dlhoročné ponižovanie, týranie a vraždenie zaživa, ktorého sa otrokom dostávalo, ale banditmi povstalci neboli.

Dlhé prípravy a veľké ciele

To, ako sa na vzburu otrokov pozeral Andry a ďalší poškodení otrokárski pozemkoví vlastníci, sa však hlboko vtislo do dominantných historických interpretácií povstania, ktoré sa útokom u Andryovcov začalo. Historici, plní vlastných rasových predsudkov, ho opisovali ako spontánny výron banditizmu otrokov, udalosť lokálneho významu, ako by nakoniec o nič nešlo a veľa sa nestalo. Novšie štúdie však dokazujú, že dejepiscom ich elitárske čítanie dejín nedovolilo charakter, ambície a význam povstania doceniť.

Dražba otrokov v Južnej Karolíne v roku 1856.
Dražba otrokov v Južnej Karolíne v roku 1856.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Povstanie nebolo obyčajný vypustením ventilu parného kotla neľudského zaobchádzania. Vodcovia vzbúrencov ho s rozvahou a starostlivo plánovali dlhé mesiace. Vytvorili informačnú sieť, organizovali tajné porady. Využívali komunity maroonov, čo boli otroci, ktorí ušli pánom, usídlili sa v nehostinných močiaroch, ponúkali tam útočisko ďalším, svojou nezávislosťou podvracali autoritu otrokárov a poskytovali základňu vzbúrencom.

Vzbura bola navyše pokusom o politický projekt, vlastne o až neuveriteľne progresívny projekt. Cieľom povstalcov bolo obsadiť New Orleans ako centrum oblasti a vyhlásiť tam černošskú republiku. Napokon, v mnohých černošských komunitách ako kompas pre budúcnosť, ako povzbudenie, že „iný svet je možný“, kolovali výtlačky francúzskej Deklarácie práv človeka a občana.

Ako sa zo Starého sveta do otrockých chatrčí a ubikácií v Louisiane revolučné myšlienky dostali? Cez Saint-Domingue, ako sa vtedy nazývalo dnešné Haiti.

Odvážali si otrokov, priviezli si rebelov

Áno, v Saint-Domingue, najbohatšej francúzskej kolónii, dokument vydaný v roku 1789 francúzskym Ústavodarným národným zhromaždením zarezonoval nahlas. „Narodil som sa ako otrok, ale príroda mi dala dušu slobodného človeka,“ vyhlásil Toussaint Louverture, vodca povstanie, ktoré v kolónii vypuklo v roku 1791. Bolo to jasné prihlásenie sa k duchu Deklarácie, ku ktorej sa potom prakticky prihlásilo aj povstanie, ktoré odštartovalo proces vedúci až k zrušeniu otroctva, nezávislosti od Francúzska a vyhláseniu Haiti.

„Narodil som sa ako otrok, ale príroda mi dala dušu slobodného človeka,“ vyhlásil Toussaint Louverture, vodca povstania, ktoré vypuklo v dnešnom Haiti v roku 1791.
„Narodil som sa ako otrok, ale príroda mi dala dušu slobodného človeka,“ vyhlásil Toussaint Louverture, vodca povstania, ktoré vypuklo v dnešnom Haiti v roku 1791.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Nestabilné pomery a predovšetkým smer, ktorým sa tamojšia spoločnosť vydávala, samozrejme nenechával tamojších otrokárov pokojných. Mnohí, ak to stihli, utekali z krajiny. Najprv na Kubu, odtiaľ potom vo veľkej migračnej vlne po roku 1809 ďalej, na územie Louisiany, ktoré v roku 1803 kúpili od Francúzov Spojené štáty.

Svojich otrokov si plantážnické rodiny viezli so sebou. Lenže zabudli, že si tak spolu so svojím bohatstvom vezú aj boje za emancipáciu, pred ktorými utekajú. Ich živý majetok totiž na idey, ktoré sa stali na Haiti spoločenskou silou, nezabudol. Odvlečenie otrokov otrokármi len pripravilo pôdu pre cirkuláciu boja. Louisianskej revolte sa teda dá rozumieť aj ako pokračovaniu haitského povstania.

A jej vodca Charles Deslonde bol personifikáciou vzťahu oboch revolt.

Trpezliví a bystrí

Bol vysoký, mal vraj zelené oči a bol to mulat. Počas svojich otrockých rokov u vdovy Deslondovej nadobudol isté privilégiá, na druhú stranu spoločenskej barikády však neprešiel. Keď ho majiteľka prenajala Manuelovi Andrymu ako pohoniča, pochopil, že má jedinečnú príležitosť. Ako spoľahlivý pracovník, ktorému otrokári verili, bol perfektnou spiacou bunkou. Mobilita jeho pracovnej náplne mu navyše umožňovala dostať sa do kontaktu s otrokmi na iných plantážach, odhadovať, na koho sa dá spoľahnúť, a tipovať, kto by ako mohol prispieť k povstaniu, o ktorom sníval.

Revolta v americkej Louisiane sa inšpirovala povstaním otrokov v Saint-Domingue, dnešnom Haiti.
Revolta v americkej Louisiane sa inšpirovala povstaním otrokov v Saint-Domingue, dnešnom Haiti.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Bol opatrný, svojich „dôstojníkov“ si starostlivo vyberal, bolo ich len jedenásť. A nebol amatér, mohol sa rovnako ako iní oprieť o znalosti techniky boja zo Saint-Domingue. Dvaja ďalší pobočníci Kook a Quamana, ašantskí bojovníci, si zasa priviezli bojové skúsenosti z Ghany, odkiaľ boli odvlečení iba päť rokov pred povstaním.

Vzburu naplánovali do dvoch útokov. Prvý mal viesť po ľavom brehu Mississippi od farnosti Saint John až po New Orleans a mala v rámci neho vzniknúť armáda otrokov. K druhému, simultánnemu, malo dôjsť v samotnom New Orleanse, tam sa otroci mali zmocniť zbraní v pevnosti St. Charles, spojiť sa so spomínanou armádou a obsadiť strategické body v meste.

Vzbúrenci boli navyše trpezliví. Vedeli, že správne zvolený začiatok boja vo veľkej miere rozhoduje o jeho priebehu. Počkali si na január, obdobie po zbere cukrovej trstiny. O ostražitosť pripravili bielych otrokárov večierky a stretnutia v rámci slávností Mardi Gras. Otrokom zase poskytli tolerované posezónne trhy a zhromaždenia šancu na výmenu inštrukcií a informácií.

Charles Deslonde vzburu otrokov v Lousiane dlhodobo a starostlivo pripravoval. Ako spoľahlivý pracovník, ktorému otrokári verili, bol perfektnou spiacou bunkou.
Charles Deslonde vzburu otrokov v Lousiane dlhodobo a starostlivo pripravoval. Ako spoľahlivý pracovník, ktorému otrokári verili, bol perfektnou spiacou bunkou.
Zdroj: blackusa.com

​Okrem určitej znalosti vojenských otázok, výrobného cyklu na plantážach a spoločenského života však konšpirátorom nechýbal ani politický rozhľad. Bystro vnímali, že louisianská oblasť je veľmi nesúrodým spoločenstvom, v ktorom proti sebe stáli nielen otrokári, otroci a slobodní farební, ale aj francúzska komunita, španielske obyvateľstvo, americké úrady a novšie aj otrokárski migranti z juhu. A neuniklo im ani to, že poriadkové sily sú oslabené nasadením pri americkom výboji v západnej Španielskej Floride.

Piateho januára sa Charles na Andryho plantážach stretol so svojimi pobočníkmi a padlo rozhodnutie o začatí povstania.

Novodobí Spartakovia a biely teror

V Andryho dome sa vyzbrojili mušketami a nábojmi a obliekli sa do uniforiem milície, ku ktorej otec aj syn patrili. „Charles vedel, že uniforma prepožičiava revolte autoritu, svoj boj tak spojil s haitskou revolúciou, ktorej vodcovia prijali európsky vojenský odev,“ poznamenáva americký historik Daniel Rassmussen. Povstaleckí velitelia postupovali na koňoch a za každým pochodovala skupina štyroch pešiakov. „Na New Orleans!“, „Slobodu, alebo smrť!“ kričal zástup.

Povstalci putovali od plantáže k plantáži, vypaľovali, zabavovali zbrane a muníciu a ich rady sa rozrastali o ďalších a ďalších otrokov. Navštívili plantáž Deslondovcov, Trouardovcv i usadlosť Francoisa Trépagniera, kde sa dopustili druhej a poslednej vraždy. Čím ďalej išli, tým viac ich bolo, a čím početnejší dav bol, tým ochotnejšie sa k nemu pridávali ďalší. Povstaleckú armádu posilnili otroci z plantáží Labranchovcov, Bernoudiovcov, Charbonnetovcov, Butlerovcov, Livaudaisovcov a Arnouldovcov. Otroci na pochode spustošili najbohatšiu plantáž v kraji, patriacu rodine Meuillionovcov.

Niekde majiteľov ani nenašli. Ich lojálni otroci ich pred povstaním varovali, alebo sa k nim už dostali zvesti od utekajúcich plantážnikov. Teraz to boli pre zmenu otrokárske rodiny, kto sa utekal ukryť do močiarov.

​Počet hláv povstaleckej armády sa vyšplhal na dve stovky, podľa najvyšších odhadov až na päťsto, a boli v nej aj ženy. Hoci bola väčšina povstalcov vyzbrojená iba bodcami, motykami, sekerkami a strelných zbraní mali málo, legitimitu si dodávali usporiadaným disciplinovaným maršom za zvukov bubnov. Pochodovali ako osloboditeľská armáda. A stále tiahli na New Orleans.

Po dvoch dňoch sa ale sny o slobode skončili. Asi 32 kilometrov od New Orleansu sa vzbúrenci stretli s armádou, ktorá ich donútila ustúpiť. Nemali však veľkú šancu, chýbali im zbrane, strelivo aj čas. Pri plantáži Jeana-Noëla Destréhana na nich narazila milícia so silou asi osemdesiatich mužov, sformovaná zraneným Manuelom Andrym. Otroci sa odmietli vzdať. Asi štyridsať až šesťdesiat ich bolo v ranných hodinách 11. januára zabitých v asi polhodinovom boji, niekoľkí bolí zajatí a zvyšku sa podarilo ujsť do močiarov.

O život prišiel aj Charles Deslonde. Podľa autora Samuela Habletona mu otrokárska ochranka odťala obe ruky a potom mu prestrelila obe stehná. Nakoniec ho vraj na znak nadradenosti bielej rasy upiekla v zapálenej slame.

Povstanie otrokov bolo americkou históriou dlho ignorované, alebo bagatelizované. Malo však veľký význam.
Povstanie otrokov bolo americkou históriou dlho ignorované, alebo bagatelizované. Malo však veľký význam.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Ďalšie dni sa niesli v znamení pátrania po tých čo ušli, vyšetrovania a súdnych procesov. Niektorí povstalci boli ako významná pracovná sila ušetrení. Viac než sto ich však bolo odsúdených na trest smrti. Na plantážach, kam patrili, boli zastrelení, ich hlavy boli oddelené od tiel a na koloch vystavené na výstrahu ostatným otrokom. V porote, ktorá o rozsudku rozhodla, zasadalo päť pozemkových vlastníkov.

Význam pokusu o dobytie slobody

Vzbura bola po dlhé desaťročia americkou históriou buď úplne ignorovaná, alebo bagatelizovaná. Dôležitá je však z viacerých pohľadov. Po prvé, ukázala, k akému sebaobetovaniu neľudské podmienky výroby pro otrokárske zisky otrokov dohnali. Bolo to veľmi dôležité, aj keď sa to tak dnes nemusí vyzerať. Americká spoločnosť totiž bola dlho a hlboko zamorená mýtom o benevolentných otrokároch a spokojných, vďačných otrokoch.

Po druhé, povstanie otriaslo povýšeneckou lžou o nerovnosti rás, o podľudských, zvieracích tvoroch, neschopných aktívnej vôle, rozhodovania, úsudku a vlastnej akcie.

Dôkladnejšie skúmanie navyše odhalilo, že vzbura vôbec nebola bezvýznamnou epizódou, ktoré síce napáchala škody, ale nemohla nič ohroziť. „Zistil som, že revolta bola väčšia a oveľa bližšie k úspechu, než plantážnici a americkí činitelia priznávali,“ uviedol historik Rasmussen, ktorý rebéliu skúmal prostredníctvom súdnych prameňov a interných úradných dokumentov. „Armáda otrokov predstavovala existenčnú hrozbu pre bielu kontrolu na mestom New Orleans. Mojím najväčším prekvapením bolo, ako blízko sa dostali k dobytiu New Orleansu a ustanoveniu černošskej republiky na brehu Mississippi.“

Povstanie však malo aj všeobecnejšie politické dohry. Zatiaľ čo louisianskí francúzski farmári boli vždy ostentatívne neamerickí a zachovávali si vlastnú identitu, povstanie ich tak vydesilo, že sa hneď po ňom prihlásili k tomu, že sú Američanmi. Povstanie poameričtilo New Orleans a následná militarizácia spoločnosti umožnila víťazstvo Spojených štátov v bitke o New Orleans vo vojne s Britmi v roku 1812. Predovšetkým ale inšpirovalo mnohé ďalšie revolty proti otrokárstvu a pripravilo pôdu pre občiansku vojnu, ktorá neľudský systém zrušila.