Boj o trón zmenil chod dejín. Kráľovské vojsko nezvládlo dve bitky po sebe a krajinu ovládli cudzinci

Kto ju vytvoril už asi nikto nezistí, ide však o jedno z najmonumentálnejších umeleckých diel stredoveku. Vznikla pravdepodobne okolo roku 1077, čiže jedenásť rokov po udalosti, ktorá je na nej podrobne zachytená. Tapiséria z Bayeux, takmer 70 metrov dlhá a pol metra široká výšivka na ľanovom plátne, zobrazuje príbeh dobytia Anglicka normandským vojskom vojvodu Viliama.

A bol to veru príbeh poriadne zauzlený. Písať sa začal už v januári 1066, keď v Londýne zomrel kráľ Eduard III. Vyznávač. Keďže bol bezdetný, a tým pádom bez priameho následníka, anglický trón zostal prázdny. To však neznamená, že by sa oň nik nezaujímal. Práve naopak, adeptov bolo viac než dosť.

Bezmála dvesto rokov na ňom sedeli buď králi z domácej wessexskej dynastie alebo vikingskí panovníci z dynastie dánskej. Práve z tej mohol vzniesť oprávnený nárok na trón dánsky kráľ Sven II. Estridsen, zviazaný príbuzenským vzťahom s legendárnym vikingským vládcom Knutom Veľkým, ktorý nosil anglickú korunu na hlave devätnásť rokov (1016 až 1035). Sven však svoj nárok neuplatnil.

Zato sa ozval iný Viking – nórsky kráľ Harald Sigurdsson prezývaný Hardrada, čiže Krutý. Svoj nárok na anglický trón opieral o údajnú dohodu, ktorú uzavrel s Hardiknutom. Syn Knuta Veľkého bol anglickým kráľom v rokoch 1040 až 1042 a po jeho smrti mal trón i krajiny, v ktorých vládol zdediť práve Harald Hardrada. Či takáto dohoda skutočne existovala alebo na ňu Hardiknut zabudol nevedno, v každom prípade to ale bol práve on, kto na sklonku svojho života pozval do do Anglicka z exilu svojho nevlastného brata Eduarda a za dediča trónu určil práve jeho. Teraz, po Eduardovej smrti, chcel teda Harald, prezývaný aj Posledný Viking, anglickú korunu získať.

Vikingský pôvod mal aj ďalší uchádzač o trón – normandský vojvoda Viliam. Po predčasnej smrti svojho otca sa stal už ako sedemročný vládcom Normandie, ktorú jeho predkovia obsadili v 9. storočí. Viliam opieral svoj nárok na anglickú korunu jednak o príbuzenský vzťah s Eduardom III. (Viliamov starý otec a Eduardova matka boli súrodenci), no najmä o jeho údajnú vôľu, aby bol jeho následníkom. Eduard mu to mal sľúbiť už v roku 1051.

Korunovácia Harolda Godwinsona za anglického kráľa na ilustrácii z 13. storočia.
Korunovácia Harolda Godwinsona za anglického kráľa na ilustrácii z 13. storočia.
Zdroj: Wikimedia Commons

​No a aby toho nebolo málo, na scénu vstúpil ešte jeden uchádzač o  korunu. Bol ním najmocnejší šľachtic v Anglicku Harold II. Godwinson z Wessexu. Bol nielen radcom zosnulého kráľa, ale aj jeho švagrom. Samozrejme, rovnako ako jeho konkurenti v boji o trón, argumentoval tým, že umierajúci Eduard III. na smrteľnom lôžku práve jeho určil za svojho nástupcu. V porovnaní s nimi mal ale takpovediac výhodu „domáceho“ prostredia a tým pádom za sebou aj podporu veľkej časti šľachty.

To Harold Godwinson aj využil a už deň po panovníkovej smrti sa nechal zvoliť a následne vo Westminsterskom opátstve aj korunovať za nového anglického kráľa. Že tým Haralda Hardradu a Viliama popudil netreba prízvukovať. Normandský vojvoda to navyše považoval za zradu, pretože práve Godwinson mal v roku 1064 uznať jeho nárok na anglický trón a prisahať mu vernosť.

Z bitky do bitky

Nový anglický kráľ mal v každom prípade problém. Ako prvý si to s ním prišiel vybaviť Harald Hardrada, ktorého flotila 300 lodí pristála na severe Anglicka začiatkom septembra 1066. Posilnený o vojská Malcolma II. Škótskeho a Tostiga Godwinsona (kráľovho mladšieho brata) vyrazil do vnútrozemia. Pri Fulforde sa im do cesty postavili početne menšie jednotky grófov Morcara z Northumbrie a Edwina z Mercie, ktoré porazili a obsadili York.

To už mu ale išiel v ústrety Harold Godwinson so svojou armádou. Vojsko nórskeho kráľa, čakajúce na posily, zastihol nepripravené a po prekvapujúcom útoku ho 25. septembra 1066 v bitke pri dedine Stamford Bridge porazil. Harald Hardrada padol, Tostig Godwinson takisto a vikingským bojovníkom, ktorí boj prežili, dovolil anglický kráľ odplávať domov. Zostalo ich vraj toľko, že namiesto troch stoviek lodí im na návrat do Nórska stačilo 24 plavidiel...

Bitka pri Stamford Bridgi na ilustrácii z 13. storočia.
Bitka pri Stamford Bridgi na ilustrácii z 13. storočia.
Zdroj: Wikimedia Commons

​O tri dni neskôr sa na juhu Anglicka neďaleko Pevensey vylodila ďalšia invázna armáda. Na jej čele bol normandský vojvoda Viliam, ktorý si takisto ako predtým nórsky kráľ prišiel vydobyť anglickú korunu. Utáboril sa pri Hastingse, asi sto kilometrov od Londýna. Keď sa to Godwinson dozvedel, zamieril so svojimi jednotkami na juh. Nie je vylúčené, že práve rozhodnutie ísť Viliamovi oproti napokon ovplyvnilo výsledok bitky.

Početne boli na tom totiž obe armády približne rovnako, každá mala asi osemtisíc mužov. Anglosaskú tvorilo dvetisíc jazdcov a zvyšok boli pešiaci, v normandskej bolo okrem pechoty a jazdy aj bezmála dvetisíc lučištníkov. V neprospech Godwinsonových bojovníkov však hrala skutočnosť, že po vyčerpávajúcej bitke pri Stamford Bridgi museli absolvovať v priebehu niekoľkých dní približne päťstokilometrový pochod, po ktorom opäť nemali veľa času na oddych.

Harold s nimi dorazil k Hastingsu 13. októbra a rozhodol sa, že využije výhodu, ktorú mu ponúkol terén. Na druhý deň skoro ráno rozostavil svoje sily na návrší Senlac Hill, takže Viliamovi vojaci museli útočiť do kopca. Anglosasi navyše vytvorili hore zo svojich štítov hradbu dlhú asi 700 metrov. Obísť ju a napadnúť ich zboku protivník nemohol, z jednej strany bol hustý les, z druhej zasa prudký zráz a močiar.

Bitka pri Hastingse na Tapisérii z Bayuex. Plátno obsahuje 58 výjavov, je na ňom vyšitých 623 osôb, 202 koní, 55 psov, 49 stromov, 41 lodí, viac než päťsto reálnych i bájnych zvierat a to všetko sprevádza približne dvetisíc latinských slov.
Bitka pri Hastingse na Tapisérii z Bayuex. Plátno obsahuje 58 výjavov, je na ňom vyšitých 623 osôb, 202 koní, 55 psov, 49 stromov, 41 lodí, viac než päťsto reálnych i bájnych zvierat a to všetko sprevádza približne dvetisíc latinských slov.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Normanďania zaútočili približne o deviatej ráno, prvé výpady však boli neúčinné. Svah pešiakov spomaľoval a obrancovia ich nápor poľahky odrážali. K slovu sa teda dostali jazdci, ani ich útoky ale nedopadli lepšie. Po niekoľkých hodinách sa napokon normandskí jazdci útočiaci na ľavom krídle dali na ústup. A vtedy došlo k prvému zlomovému momentu bitky.

Anglosaskí vojaci, vidiac protivníkov ústup, opustili obrannú formáciu a začali Normanďanov prenasledovať. Keď to Viliam zbadal, okamžite v týchto miestach zaútočil a jeho vojaci spôsobili protivníkovi ťažké straty. Vzápätí sa rovnaká situácia zopakovala na pravej strane bojiska. Po chvíli sa tak normandským jazdcom podarilo obsadiť časť návršia.

Štítová hradba protivníka napriek tomu odolávala a preraziť sa ju nedarilo. Vtedy Viliam vydal rozkaz, aby jazdci zaútočili okamžite po tom, ako na nepriateľské jednotky dopadnú strely lučištníkov. Anglosasi, ktorí sa snažili pred dažďom šípov chrániť tým, že sa čo najtesnejšie zomkli, tak vlastne svojim jednotkám používajúcim dlhé sekery znemožnili boj. Napriek tomu dokázali protivníkovi dlho vzdorovať.

Kľúčový moment bitky pri Hastingse nastal krátko pred západom slnka, keď sa v anglosaských radoch ozvali výkriky, že kráľ Harold padol. Jeden z výjavov na Tapisérii z Bayeux zobrazuje anglosaského vojaka zasiahnutého šípom do oka. Podľa legendy mal práve takto zahynúť Harold Godwinson. Či to tak bolo naozaj ale nie je až také dôležité. Podstatné je, že padol a smrť panovníka na bojisku v tých časoch fakticky znamenala koniec bitky. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Kráľovská armáda sa dala na bezhlavý útek a Normanďania, ktorí ju prenasledovali, s ňou podľa svedectva kronikára Viliama z Poitiers urobili „krátky proces“.

Strieborná anglická minca s portrétom Viliama I. Dobyvateľa z obdobia jeho vlády.
Strieborná anglická minca s portrétom Viliama I. Dobyvateľa z obdobia jeho vlády.
Zdroj: National Portrait Gallery

​Víťazstvom pri Hastingse si normandský vojvoda vyslúžil meno Viliam Dobyvateľ a v decembri 1066 sa vo Westminsterskom opátstve nechal korunovať za anglického kráľa. Pre krajinu to znamenalo zásadnú zmenu. Viliam upevnil centralizáciu moci a nariadil vykonať súpis obyvateľstva, pôdy a nehnuteľností (Domesday Book), na základe ktorého sa potom vyberali dane. Okrem toho vyvlastnil majetky Haroldovým prívržencom a neskôr aj rebelom, ktorí sa proti nemu postavili a pridelil ich normandským šľachticom, ktorí získali aj dôležité funkcie v štátnej správe. Vplyv Normanďanov sa však neodrazil iba v poriadkoch, ktoré v Anglicku zaviedli, ale aj v jazyku, keď sa starý anglosaský premiešal s francúzskym.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.