„Pridajte, zvýšte záťaž,“ chrčal muž. Ležal nahý na chrbte na hline za väzením, na tele mal položenú dosku, na ktorú šestica jeho katov kládla, postupne, pomaly, kus za kusom, ťažké balvany. Na hrudník, na brucho.
Muž sa volal Giles Corey, bol jedným z obžalovaných v neslávne známom čarodejníckom procese v americkom Saleme a bolestivá procedúra ho mala prinútiť k aktívnej účasti na súdnom procese. Hrdý muž však vzdoroval, odmietal vypovedať.
Jeho telo sa zarývalo do zeme pod ťarchou ďalších a ďalších kameňov. „Z času na čas sa na dosku postavil šerif a upieral pohľad do Coreyových vyvalených očí,“ písal svedok procesu. „Počas dlávenia Gilesovi Coreymu vyliezol jazyk z úst, šerif mu ho svojou palicou vtlačil zase späť.“
Mučenie trvalo dva dni a boli to dva dni plné neznesiteľnej, neutíchajúcej, trvalej bolesti. Nakoniec 81-ročný starec vyslovil svoje hrdé „Pridajte záťaž“ naposledy a skonal. Bol jednou z najznámejších obetí mučenia dlávením. Mliaždenie tiel tých, ktorí sa dostali do súkolia neľudských súdov, má dlhú a pestrú tradíciu.
Katov obrí pomocník s chobotom
Slony boli v južnej a juhovýchodnej Ázii považované nielen za symbol moci a sily. Vojvodcovia, napríklad Hannibal, ich používali ako zdatných pomocníkov vo vojnách a vládcovia ako vykonávateľov svojej krutej justičnej moci. Štvornohí obri sa totiž nepýšili iba devastujúcou hmotnosťou a silou, ale tiež inou kvalitou – dali sa ľahko vycvičiť a ovládať.
Repertoár krutých úkonov, ktorými trestný systém slony obohacovali, bol pestrý. Zahŕňal samozrejme rýchlu smrť rozdupnutím hlavy, ale aj pomalé, postupné mliaždenie. Slony v službách justície dokázali prevaľovať nohami či chobotom spútanú obeť, kým nezačala vypovedať, či kým pán neuznal za vhodné, že bola potrestaná dosť, a nerozhodol sa dať na obdiv svoju veľkorysosť jej omilostením.
Slonie služby však boli ich cvičiteľmi programované s ešte oveľa väčšou kreativitou. „Ich kopytá boli vybavené ostrými železami, niektoré z nich boli ako nože,“ zachytil jednu z popráv, pri ktorých hral úlohu kata slon, návštevník Dillí okolo roku 1330. Odsúdeného slon najprv vyhadzoval chobotom do vzduchu, potom si ho položil na zem a čakal na pokyn, aby ho pohybmi nôh rozrezal.
Slony za sebou trestancov vláčili na lanách, až kým im nevykĺbili údy, dokázali im oddeľovať od tela končatiny: jednou nohou si pridržali nešťastníka na zemi, chobotom mu obtáčali úd po úde a vytrhávali mu ich, aby až po čase ukončili jeho utrpenie ráznym rozšliapnutím lebky. Inde dozorcovia slonom pripevňovali na kly ostré železné nože, ktorými obete rozrezávali.
Dlávenie podľa zvykového práva
Dlávenie však bolo, a to dlho, aj súčasťou európskej justície. V právnickej reči sa metóda volala „Peine forte et dure“ (v preklade „tvrdý a silný trest“) a jej cieľom nebolo získať mučením priznanie, ale prinútiť obeť , ktorá odmietala prehovoriť, k účasti na procese. Systém zvykového práva mal totiž veľmi obmedzené pole pôsobnosti, mohol byť aplikovaný iba na tých, ktorí s tým súhlasili.
Postup, ako dotyčného k súhlasu s účasťou na procese prinútiť, výhražne opisoval napríklad v roku 1615 Sir Edward Coke pri procese s Richardom Westonom, ktorý odmietal vypovedať. „Po prvé bude natiahnutý a budú naňho pokladané závažia, najprv nie viac, než koľko dokáže uniesť, potom bude hmotnosť kúsok po kúsku zvyšovaná,“ vykresľoval a pokračoval: „Po druhé bude vystavený na verejnom mieste pri väzení, pod šírou oblohou a nahý. A nakoniec bude pri živote udržiavaný tým najhrubším chlebom, aký sa dá zohnať, a vodou z najbližšieho kanála či mláky k miestu výkonu trestu. A v deň, keď dostane vodu, nedostane chlieb, a toho dňa, keď bude mať chlieb, nebude mať vodu.“
Nebohý Giles Corey z úvodu článku, ktorý podľahol dláveniu 19. septembra 1692, je jedinou známou obetí takejto tortúry v Amerike, Anglicko ich má na konte oveľa viac. Predovšetkým je to Margaret Clitherowová, ktorá sa po rozchode Henricha VIII. s katolíckou cirkvou previnila katolíckou vierou a ukrývaním jej kňazov. „Pretože som nespáchala žiadny prečin, nepotrebujem žiadny súd,“ reagovala na svoje zatknutie v roku 1586.
To jej vydláždilo cestu k „Peine forte et dure“ a za odmenu sa výkonu trestu ujali žobráci. Podľa inštrukcií ju položili chrbtom na ostrý kameň a na hrudník a brucho jej dali vysadené dvere z jej domu. Na tie potom ukladali balvany, kým jej nezlomili chrbticu a nezabili ju. Smrť nastala po pätnástich minútach, kameňov s celkovou hmotnosťou minimálne 320 kilogramov však jej mŕtve telo zbavili až po šiestich hodinách.
Čísla sú známe aj pri niekoľkých ďalších obetiach dlávenia. Napríklad u Williama Spiggota, vodcu bandy lúpežníkov, sa svedectvo o mukách, ktorými musel prejsť, zachovalo vrátane detailov. Bandita po svojom dolapení odmietol súd a radšej podstúpil „Peine forte et dure“, podľa niektorých interpretácií kvôli tomu, že keby sa nechal odsúdiť, prišla by jeho rodina o majetok, podľa iných tak chcel dať najavo pohŕdanie svojím kolegom lupičom, ktorý prehovoril a svedčil proti nemu, podľa ďalších sa chcel skrátka zapísať do dejín ako statočný lupič.
Nerozmyslel si to, ani keď mu súd v ponurých tónoch vykresľoval, čo ho čaká. A súd mu neklamal. V špeciálnej väzenskej miestnosti mu povrazmi roztiahli nohy a ruky, ležal na dlážke takmer nahý. Na prsia mu položili závažie s hmotnosťou asi 160 kilogramov, okrem stonania však nevydal Spiggot ani slovo, posťažoval sa iba na tlak v hlave, kam mu ťarcha vytláčala krv. Až keď mu na hrudník postavili ďalších viac než dvadsať kilogramov, súhlasil s procesom. Súd ho v ňom v roku 1721 odsúdil na smrť, slávu a ľudové sympatie si však Spiggot vyslúžil. Po exekúcii jeho telo z popraviska dav odniesol, aby ho nemohli chirurgovia použiť na pitevné účely.
V roku 1726 „Peine forte et dure“ doľahla na šéfa gangu vrahov Edwarda Burnwortha. Tomu sa ušlo závažie s hmotnosťou 180 kilogramov. Pri mučení sa snažil zabiť mlátením hlavy do dlážky, nakoniec však v bolestiach súhlasil s procesom, aby ho v ňom následne odsúdili a popravili.
Rovnakú hmotnosť, 180 kilogramov, vymerala justícia v roku 1658 majorovi Georgovi Strangwaysovi, ktorý zabil muža svojej sestry, údajne preto, že sa k nej zle správal. Aj on chcel odmietaním účasti na procese ochrániť rodinu pred zbavením dedičských práv a dlávenie ho nezlomilo. Išiel odhodlane v ústrety smrti – nakoniec mu ju darovali prizerajúci sa, ktorí jeho muky už nemohli vidieť a rozhodli sa ho vyslobodiť tým, že sa k závažiam položeným na jeho tele sami postavili.
Posledný známy prípad, keď súd siahol k dláveniu, je známy z roku 1741. Praktika „Peine forte et dure“ bola zrušená o 31 rokov neskôr.