Okrem niekoľkých dobových ilustrácií a staničnej budovy v Bratislave, ktorá už ale dávno neslúži svojmu účelu, sa z nej do dnešných čias nezachovalo prakticky nič. Éra konskej železnice, prvej nielen na území Slovenska, ale v celom Uhorsku, trvala krátko – tri desaťročia. Už v čase, keď sa v našich zemepisných šírkach tento spôsob dopravy ujal, bol však svet o niekoľko krokov vpredu.
Konská železnica začala svoju históriu písať ešte na začiatku 19. storočia na Britských ostrovoch. Keď sa o nej začalo ako o lacnejšom a rýchlejšom spôsobe prepravy uvažovať u nás, v Anglicku či v zámorí už ťahali vagóny po koľajniciach parné lokomotívy. Napriek tomu znamenala pre Uhorsko veľký pokrok, i keď sa nepresadzovala ľahko.
Prioritou Viedne bola totiž v tom čase výstavba Severnej železnice cisára Ferdinanda (KFNB), ktorá mala metropolu ríše spojiť cez Břeclav, Přerov, Ostravu a Bohumín s Krakovom. Územím Uhorska vlaky prechádzať nemali.
Zmeniť to chcel barón Rothschild, ktorý v roku 1836 požiadal o povolenie postaviť odbočku z hlavnej trate KFNB do Bratislavy. Tam na jeho iniciatívu nadviazala skupina šľachticov, veľkoobchodníkov a veľkostatkárov na čele s barónom Georgom Wilhelmom Walterskirchenom a navrhla výstavbu konskej železnice, ktorá by sa pripájala na plánovanú trať a viedla by z Bratislavy do Trnavy. V takomto prepojení videli šancu na rýchlejšiu a lacnejšiu prepravu tovaru. Kráľovské uhorské miestodržiteľstvo projekt napokon odobrilo.
V januári 1838 tak vznikla Prvá uhorská bratislavsko-trnavská železničná spoločnosť, ktorá na svojom prvom valnom zhromaždení schválila projekt i rozpočet stavby, naplánovaný na 534 550 zlatých. Železnica mala okrem tovaru prepravovať aj ľudí a ročný príjem z jej prevádzky mal podľa prepočtov dosiahnuť asi 65-tisíc zlatých.
Stavba, na ktorej pracovalo deväťsto robotníkov, sa začala na jar 1839 a podľa pôvodného plánu mala železničná trať viesť z Bratislavy (prvá východisková stanica bola pred hotelom U zeleného stromu, neskoršieho Carltonu) cez Svätý Jur, Pezinok a Modru do Trnavy. Nastal však problém. Modranský magistrát nesúhlasil s tým, aby trať prechádzala mestom. Dôvod? Radní páni boli totiž presvedčení, že po železnici sa šíri „nemravnosť a hriech“. A tak sa musel projekt zmeniť a za Pezinkom trať pokračovala do Trnavy nie cez Modru, ale cez Šenkvice.
Prvá konská železnica na našom území tak mala podľa konečnej verzie štyri stanice - v Bratislave, v Pezinku, v Šenkviciach a v Trnave, jedno nákladisko vo Svätom Jure a dve zastávky – v Rači a v Cíferi. K nim neskôr pribudli ešte dve, v Grinave a v Báhoni, a túto podobu má vlastne trať medzi Bratislavou a Trnavou dodnes.
Ako prvý bol sprevádzkovaný približne 15-kilometrový úsek z Bratislavy do Svätého Jura, po ktorom prešiel prvý „vlak“ 27. septembra 1840. Po Pezinok bola trať dokončená na konci júna 1841. Vtedy už ale železničná spoločnosť zápasila s finančnými problémami, pretože sa ukázalo, že pôvodný rozpočet stavby bol podhodnotený. Situáciu mala zachrániť ďalšia emisia akcií, o tie ale veľký záujem nebol, a tak stavba takmer tri roky stála.
Napriek tomu požiadala v roku 1844 Prvá uhorská bratislavsko-trnavská železničná spoločnosť o možnosť predĺžiť pôvodne plánovanú trať až do Serede a práve tento krok projekt konskej železnice vzkriesil. Vo veci sa totiž začal angažovať gróf Karol Esterházy, ktorý vlastnil pozemky a hospodárstva v Seredi a okolí a železničné spojenie s Rakúskom bolo preňho veľmi lákavé. Stavba sa teda znovu rozbehla.
Do Šenkvíc napokon prišiel po koľajniciach prvý konský povoz 19. októbra 1845 a ešte v decembri toho istého roka boli sprevádzkované aj úseky do Báhoňa a do Cífera. S veľkou slávou sa napokon celá pôvodne naprojektovaná trať konskej železnice otvárala 1. júna 1846 v Trnave. Na ďalších pätnástich kilometroch trate položili robotníci koľajnice v priebehu necelého pol roka a 11. decembra 1846 privítala prvý vlak aj Sereď. Tá bola konečnou stanicou prvej konskej železnice v Uhorsku, ktorej výstavba stála namiesto plánovaných 534 550 zlatých až 1,2 milióna a netrvala dva roky, ale sedem. Ako je teda vidieť, predražené zákazky a nedodržiavanie termínov majú u nás dlhú tradíciu...
Súpravám, ktoré po „koňke“ jazdili trvala cesta z Bratislavy do Trnavy približne tri hodiny, čo bolo v tom období veľmi rýchle. Osobné vlaky mali zvyčajne dva vozne a denne absolvovali trať v každom smere dva razy. Nákladné vlaky jazdili podľa potreby a jeden povoz mohol mať maximálne šesť vagónov. Podľa typu súpravy sa aj zapriahalo. Pre osobnú prepravu boli určené rýchlobežné kone, ktoré chovali na dolnouhorských pustách, nákladné vlaky ťahali kone štajerského plemena.
V staniciach na celej trase bolo k dispozícii dohromady asi päťdesiat koní, ktoré mali presne stanovený režim. Denne mohli prebehnúť maximálne 40 kilometrov a po dvoch dňoch „služby“ im dopriali deň voľna. Prepriahalo sa v Rači, v Pezinku, v Šenkviciach a v Cíferi, pričom všade muselo byť vždy pripravených šesť koní v pohotovosti a tri v zálohe. V bratislavskej a v trnavskej stanici čakalo na zapriahnutie šesť až osem koní.
V prvých rokoch zaznamenávala železničná spoločnosť dobré hospodárske výsledky a dokonca plánovala predĺžiť trať do Nitry. Tento projekt sa ale napokon nezrealizoval, pretože zisky začali časom klesať. Už v päťdesiatych rokoch sa však začalo uvažovať o prestavbe konskej železnice na parostrojnú, na to ale spoločnosť nemala dostatok prostriedkov. Keď potom v roku 1868 uhorská vláda odmietla poskytnúť na prestavbu štátnu garanciu, rozhodla sa železnicu predať.
Posledný vlak ťahaný koňmi prešiel medzi Bratislavou a Trnavou 10. októbra 1872. Do Serede takéto súpravy jazdili o štyri roky dlhšie. Nový majiteľ, spoločnosť Považská železnica, totiž kupovala trať s tým, že ju prebuduje na parostrojnú prevádzku a od Trnavy potiahne až do Žiliny, kde sa napojí na košicko-bohumínsku železnicu. Prvý parný vlak napokon na niekdajšiu trať konskej železnice vyšiel z Bratislavy v máji 1873.