Naozaj bohatým bral a chudobným dával? Historici vyvracajú mýty o Jánošíkovi

Ako národného hrdinu ho ospevovali štúrovci, aj komunistický režim. A aj niektorí poprevratoví politici. V týchto dňoch, keď od jeho smrti uplynie 305 rokov, sa však jeho skutočný život ukazuje ako oveľa menšie „vzrúšo“ ako známe legendy. Aký teda Juraj Jánošík bol odhaľujú historici, ktorí sa venujú dejinám kriminality v minulosti. Bol naozaj hrdinom alebo zlodejom a dokonca vrahom?

Je naozaj jedným z mála Slovákov, ktorého pozná asi každý. Kto však skutočne bol Juraj Jánošík? Hoci oficiálne som sa stretla s dátumom, ktorý udáva jeho krst na deň 25. januára 1688, niektorí autori uvádzajú rozptyl možného narodenia až do roku 1694, pretože vo varínskej matrike je v týchto rokoch údajne zapísaných až päť chlapcov menom Juraj Jánošík. K čomu sa prikláňate vy?

Dlhodobo sa traduje dátum krstu na 25. januára 1688, keď dali svojho syna Juraja pokrstiť Martin Jánošík a Anna Cesneková. Avšak výskum, ktorý spravil dávnejšie významný slovenský literárny vedec Rudo Brtáň, skutočne poukázal na to, že v tejto oblasti sa v tomto čase narodilo viacero Jurajov Jánošíkov. Jánošíka identifikovali podľa mladšieho brata Jána, avšak v inom súdnom spore tohto mladšieho brata označujú za staršieho. Tiež ho súdili v Tepličke a obesili. Pretože pri súde sa zvyčajne pomerne presne zisťovali rôzne detaily zo života previnilca, takže pomerne dobre poznali rodinné prepojenia medzi odsúdenými. Ak by sme pristúpili k takémuto ponímaniu, tak by sme sa mali prikláňať k dátumu krstu 16. mája 1688, a jeho rodičmi by tak boli Michal Jánošík a Barbara Cingeľová. Jánošík sa tak zrejme narodil v máji roku 1688. Ak by sa narodil v roku 1694, nastúpil by do vojenských služieb ako trinásť- až štrnásťročný, čo by bol skutočne priveľmi nízky vek.

O Jánošíkovom detstve a mladosti toho veľa nevieme. Kedy sa v dokumentoch objavuje prvýkrát a v akej súvislosti?

Ak odrátame matriku, tak prvýkrát sa spomína zrejme až v roku 1710 , keď sa ho jeho rodičia snažili dostať z armády. Cisársky veliteľ aj pod vplyvom začínajúcej sa morovej epidémie, ktorá v rokoch 1710 – 1711 postihla celé Uhorsko, znížil počet vojakov bytčianskej posádky a Jánošík sa dostal domov. Inak za mladého Jánošíka žiadal odpustenie vojenskej služby Martin Jánošík, to len, aby sa nám celá situácia trochu zaplietla.

Vieme, že Jánošík bol v rokoch 1707 až 1708 aktívnym členom protihabsburského povstania Františka II. Rákociho. Aká bola jeho rola?

Jánošík pravdepodobne slúžil v pešom pluku Viliama Winklera, kam mohol vstúpiť v decembri roku 1707 na základe jeho výzvy. Rákoci sa snažil do svojho vojska naverbovať poddaných pod prísľubom oslobodenia spod daní a dávok, no čoskoro boli tieto slobody veľmi okresané a on sám, ako aj jeho úradníci pristúpili k zvýšenému výberu daní, čo znamenalo, že sa množstvo vojakov povstaniu jednoducho otočilo chrbtom. Winklerov pluk a časť povstaleckých vojsk sa počas bitky pri Trenčíne (respektíve Trenčianskej Turnej) 3. augusta 1708 dostala do zajatia cisárskych vojsk a po zložení prísahy boli začlenení do vojsk kontrolujúcich práve obsadené severozápadné Slovensko – teda aj Bytču, kde Jánošík potom slúžil ako cisársky vojak.

V akej pozícii sa povstalci ocitli po ukončení bojov a podpísaní takzvaného Satmárskeho mieru v roku 1711?

Skôr by bolo dôležité sledovať jeho osudy po bitke pri Trenčíne, keď sa dostal do cisárskych služieb – profesionálni vojaci so skúsenosťami mali možnosť vstúpiť do armády protistrany. Vodcovia a velitelia povstania buď emigrovali, alebo prisahali vernosť panovníkovi. Veď do panovníckeho tábora vstúpili aj prominentní vodcovia ako Ladislav Očkaj. Povstalci dostali v roku 1711 generálnu amnestiu, vodcovia, čo odišli do emigrácie, boli vyhlásení v roku 1712 za vlastizradcov. Jánošíka sa to netýkalo, pretože bol v službách víťaznej strany.

Dva záznamy z varínskej matriky z roku 1688 o krste Juraja Jánošíka - 25. januára (hore) a 16. mája (dolu).
Dva záznamy z varínskej matriky z roku 1688 o krste Juraja Jánošíka - 25. januára (hore) a 16. mája (dolu).
Zdroj: Wikimedia Commons

Je možné v tomto období hľadať aj dôvody, prečo sa neskôr dal na zbojnícku kariéru? Bolo bežné, že sa povstalci, ktorí sa po skončení bojov nevedeli zaradiť do bežného života, zapájali do podobných lúpežných skupín?

Pohybujeme sa síce v hypotetickej rovine, ale je to veľmi pravdepodobné – skúsenosť s vojenským chlebíkom ho mohla ovplyvniť, človek stráca zábrany pri zabíjaní v konfrontácii s násilnosťou vojny. Zbojníctvo – lúpežníctvo bolo jedným z negatívnych prvkov vojenstva tých čias a netýkalo sa len Rákociho povstania. Prakticky už od 70. rokov 17. storočia sa nám hromadia zmienky o zbojníckych družinách takmer na území celého Slovenska, čo súviselo nielen s vojnovými udalosťami, ale od 80. rokov aj so zosilneným hospodárskym úpadkom krajiny v súvislosti s pretrvávajúcou protitureckou vojnou, keď daňové zaťaženie najviac doliehalo práve na dnešné slovenské stolice – netýkalo sa to len poddaných, ale aj miest. A v neposlednom rade by sa nemalo zabúdať aj na klimaticky veľmi problematické obdobie, keď pod vplyvom Maunderovho minima dochádzalo v rámci dlhšieho obdobia tzv. malej doby ľadovej k zlým podmienkam: buď boli studené letá, alebo príliš silné a dlhé zimy – napríklad v roku 1709 bola jedna z najsilnejších zím v rámci Európy. To vplývalo na poľnohospodársku výrobu – ľudia boli neskutočne závislí od každoročnej úrody obilnín, akýkoľvek krátkodobý, nebodaj dlhodobý výkyv znamenal ochudobňovanie veľkej časti populácie.

Jánošíkove aktivity vraj mohli byť súčasťou širšieho plánu na obnovenie protihabsburského odboja, pričom on mal na starosti zhromažďovať, takpovediac, materiálnu základňu - súkno na uniformy, peniaze, zbrane a podobne.

Ak by sme sa držali toho, čo nám zachovali pramene, tak by to boli skutočne veľmi skromné aktivity. Na súde sa táto otázka vôbec neriešila, a to by inak sudcom veľmi hralo do karát, pretože takéto aktivity sa veľmi sledovali. Inak práve v tomto období, keď Jánošík zbojníčil (a dozbojníčil), sa na Spiši a Gemeri zhromažďovala veľká skupina bývalých povstalcov a nespokojencov s pomermi po roku 1711. Viedli ju bývali vysokí dôstojníci Rákociho povstania Urban Czelder a Ján Pongrátz, s vedomím emigrantského vedenia (Mikuláš Berčéni, hlavný veliteľ rákociovských vojsk, pozn. red.). Podarilo sa im zhromaždiť asi 36 kuruckých dôstojníkov a takmer 1 200 vojakov, s ktorými plánovali obsadiť Levoču – nakoniec v roku 1714 zaútočili na príbytky prohabsburských šľachticov a katolíckych kňazov. Avšak kvôli tomu, že po stoliciach bola dislokovaná armáda, veľmi rýchlo ich porazili. Pongrátza zabili pri mučení a Czeldera popravili v Košiciach v roku 1717 výstražným spôsobom – po odťatí ruky a hlavy jeho telo rozštvrtili. Práve vstúpenie týchto dvoch veliteľov bolo najvýraznejším vystúpením po skončení povstania a je takmer neznáme pre verejnosť. Lokálne vystúpenia voči vrchnosti alebo reminiscencie na povstanie boli napríklad na Spiši až do 30. rokov 18. storočia a súviseli často s rekatolizačnou politikou.

Ako fungovali takéto zbojnícke skupiny? Väčšinou poznáme len ich idealizovanú podobu z rôznych filmov a kníh. Boli to zločinecké bandy, či skôr „drobní“ zlodeji?

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.