Symbol luxusu stvoril bývalý pastier

V hoteli Couronne et Poste vo švajčiarskom Brigu vládne obvyklý ruch. Medzi čašníkmi, ktorí v reštaurácii obsluhujú hostí, sa neisto pohybuje aj jeden 15-ročný chlapec. Študovať sa mu veľmi nechcelo, tak sa sem prišiel vyučiť.

Starší zamestnanci naňho každú chvíľu kričia, nadávajú mu a všetko, čo urobí, skritizujú. Je tu už niekoľko týždňov, no stále sa podľa nich nenaučil, čo a ako má robiť, vyzerá, akoby ho to vôbec nezaujímalo a nemá ani spôsoby, aké by mal mať človek pracujúci v hoteli. Nie divu, veď ešte prednedávnom na lúkach okolo rodnej dediny pásol dobytok. Mladý pikolík sa denne stretáva s pohŕdaním a sťažnosti na neho sa množia.

Šéfovi hotela Josephovi Escherovi jedného dňa dôjde trpezlivosť. „Človek, ktorý chce pracovať v hotelovej brandži, na to musí mať talent a ty ho nemáš. Zabudni na túto profesiu, nie je to nič pre teba,“ hovorí mu, keď ho vyhadzuje. Keby len tušil...

Čo z toho chlapca bude?

Chlapcom, ktorý takto neslávne začal svoju kariéru, nebol nik iný ako budúci slávny hotelier César Ritz. Pochádzal zo švajčiarskej dedinky Niederwald, kde prišiel 23. februára 1850 na svet ako najmladšie z 13 detí v chudobnej farmárskej rodine Antona Ritza a jeho manželky Kreszentie. Majetkové pomery ani prostredie horskej dediny s asi stovkou obyvateľov mu nedávali príliš svetlé vyhliadky do budúcnosti. Od detstva pomáhal rodičom, pásol kozy a v zime si sadal do lavíc obecnej školy.

​Vychodil ju, no do ďalšieho učenia sa mu príliš nechcelo. Obzvlášť, keď mal kvôli tomu vôbec prvýkrát opustiť rodnú dedinu. Odpor bol však márny, rodičia trvali na tom, že do školy bude chodiť, a tak v trinástich odišiel študovať do Sionu. Vydržal tam iba dva roky a okrem jazykov ho to veľmi nebavilo. Otec napokon usúdil, že jeho ďalšie zotrvávanie v tejto škole nemá význam, obzvlášť, keď nie je vôbec isté, že by ju mohol absolvovať. „Pôjdeš za učňa,“ oznámil mu rezolútne, a tak sa chlapec prvýkrát ocitol v brandži, v ktorej mal raz urobiť dieru do sveta.

Hoci v hoteli Couronne et Poste nenašiel priaznivé podmienky a jeho približne ročné pôsobenie v ňom sa skončilo nekompromisným vyhadzovom, prostredie a práca čašníka, s ktorou, i keď len sporadicky, prišiel do kontaktu, ho zaujali. Escherove slová o tom, že nemá talent a táto profesia preňho nie je, mu síce stále zneli v ušiach, on sa však už rozhodol. „Áno, toto je to, čo chcem v živote robiť. Keď sa mi to nepodarilo tu, skúsim šťastie inde,“ povedal si.

Osudové stretnutie

Paríž žil v roku 1867 svetovou výstavou a šťastie v tom čase hľadali vo francúzskej metropole mnohí. Zamieril tam aj mladý Ritz, presvedčený, že tu sa mu do sveta hotelierstva podarí preniknúť. Jeho prvou zastávkou sa stal malý Hôtel de la Fidélité. Prijali ho síce ako pomocného čašníka, namiesto toho však drhol podlahy, vynášal smeti, leštil topánky a nosil hosťom kufre. Skrátka, musel robiť všetko možné, len nie to, čo chcel. Tentoraz sa však nenechal znechutiť a trpezlivo čakal na príležitosť. Keď sa napokon konečne dostal na „pľac“, šancu už nepustil.

Hotel Couronne et Poste v Brigu bol svedkom neslávneho začiatku Ritzovej kariéry
Hotel Couronne et Poste v Brigu bol svedkom neslávneho začiatku Ritzovej kariéry
Zdroj: caesar-ritz.ch

​ Počas nasledujúcich dvoch rokov prešiel ako pikolík a neskôr i hlavný čašník niekoľkými parížskymi reštauráciami. S pribúdajúcimi skúsenosťami rástlo aj jeho sebavedomie a ctižiadostivosť. Ako devätnásťročný napokon nabral odvahu a išiel sa uchádzať o miesto v hoteli Voisin. Prijali ho a vôbec mu neprekážalo, že musel opäť začínať iba ako pomocný čašník. V tom čase najlepší parížsky podnik bol totiž úplne iným svetom, než v akom sa dovtedy pohyboval. Vo Voisine prišiel Ritz do kontaktu s takzvanou lepšou spoločnosťou. Pravidelnými hosťami reštaurácie boli nielen obchodní magnáti či slávni umelci, ale aj korunovaní panovníci. Vďaka tomu César spoznal, aké zvyky má táto kategória ľudí, čo preferuje a ako jej môže najlepšie vyhovieť.

Krôčik za krôčikom stúpal po rebríčku hotelovej hierarchie. Pikolíka nerobil dlho a napokon sa mu podarilo vyšvihnúť až na pozíciu hlavného čašníka. Neprenikal však iba do tajomstiev zvyklostí „smotánky“, ale aj kulinárskeho umenia. Za to vďačil mladému kuchárovi, ktorý v tom čase v hoteli Voisin pracoval a nebol ním nik iný ako Auguste Escoffier. Budúca kuchárska legenda sa stala nielen Césarovým asistentom a poradcom, ale neskôr aj obchodným partnerom a tiež celoživotným priateľom.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.