Posledný cisár veľkého impéria: Po výpraskoch od Napoleona mu dal za ženu svoju dcéru

František Habsburský, prvorodený syn cisára Leopolda II., bol cisárom prvým a zároveň aj posledným. Po otcovej smrti v roku 1792 sa stal ako František II. cisárom Svätej rímskej ríše nemeckého národa, ktorú však musel v roku 1806 po nátlaku Napoleona rozpustiť. František, ktorý sa narodil pred 250 rokmi, bol tiež uhorským a českým kráľom a posledných 31 rokov svojho života ako František I. aj prvým rakúskym cisárom.

Počas svojej viac než štyridsaťročnej vlády zakotvil v monarchii konzervatívny, byrokratický politický systém uzavretý pred všetkými novými myšlienkami, bol zástancom vojenských a policajných represií, schválil cenzúru a podporoval vysoké dane. Na druhej strane sa podieľal na víťazstve nad Napoleonom a po Viedenskom kongrese priniesol do Európy na sto rokov mier.

František sa narodil 12. februára 1768 vo Florencii ako najstarší syn toskánskeho veľkovojvodu Leopolda a jeho manželky Márie Ludoviky Španielskej. Mladosť prežil na otcovom dvore spolu s mnohými svojimi súrodencami. V roku 1780 zomrela jeho babička, uhorská a česká kráľovná Mária Terézia, a jej následníkom sa stal najstarší syn Jozef II..

Tento pokrokový vládca však zostal aj po dvoch manželstvách bezdetný. Svojho synovca Františka si obľúbil a začal s ním počítať ako s následníkom. Našiel mu aj vhodnú manželku, 6. januára 1788 sa ňou vo Viedni stala Alžbeta Wilhelmína Württemberská, ktorá ale zomrela už dva roky po svadbe.

Po smrti Jozefa II. v roku 1790 riadil František štátne záležitosti, až dovtedy, ako z Florencie prišiel jeho otec Leopold, ktorý bol po bratovi právoplatným následníkom trónu.

Františkova korunovácia ako uhorského kráľa v júni 1792.
Františkova korunovácia ako uhorského kráľa v júni 1792.
Zdroj: Wikimedia Commons

​V marci 1791 sa František vo Viedni oženil druhýkrát, jeho manželkou sa stala Mária Terézia Neapolsko-Sicílska. Manželia boli bratranec a sesternica prvého stupňa, čo malo za následok, že viaceré z ich dvanástich detí boli postihnuté genetickou degeneráciou. Dôkazom bol prvorodený syn Ferdinand, neskorší cisár, ktorý bol však veľmi vzdelaný a najmä ľudský, vďaka čomu si vyslúžil prezývku „Dobrotivý“.

Po úmrtí Leopolda II. v marci 1792 nastúpil František na trón. Bol rodinný typ a výzorom i oblečením pripomínal skôr obyčajného mešťana než cisára. Často sa vydával na prechádzky mestom a rád odpovedal ľuďom na pozdravy. Krátko po tom ako prevzal moc, bol tento fakt potvrdený aj formálne.

Najprv ho 6. júna 1792 korunovali za uhorského kráľa, o mesiac neskôr (14. júla) sa ako František II. stal cisárom Svätej rímskej ríše nemeckého národa a napokon (9. augusta) mu na hlavu slávnostne nasadili aj českú korunu. Vtedy se prvýkrát stretol s neskorším najmocnejším mužom Rakúska Klemensom Metternichom. Tento šľachtic, politik a diplomat sa časom stal jeho pravou rukou.

Nad Európou sa však začali sťahovať mraky v podobe Napoleona Bonaparta, ktorý, napriek tomu že sa jeho protivníci spájali do koalícií, na bojiskách víťazil. Po územných stratách a vytvorení francúzskeho cisárstva, v ktorom sa Napoleon nechal korunovať ako dedičný vládca, sa teda napokon František 11. augusta 1804 vyhlásil za rakúskeho cisára Františka I.. Tento jeho titul bol rýchlo uznaný všetkými štátmi a on sa tak stal jediným „dvojitým“ cisárom v dejinách.

František I. ako rakúsky cisár na portréte Friedricha von Amerlinga.
František I. ako rakúsky cisár na portréte Friedricha von Amerlinga.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Nie nadlho. V roku 1805 uzatvoril František pakt s Ruskom, na čele ktorého stál cár Alexander I., a  znovu sa postavil proti Napoleonovi. V bitke „Troch cisárov“ pri Slavkove, ale Napoleon takisto triumfoval a následný podpis Bratislavského mieru a vytvorenie Rýnskeho spolku znamenali faktický zánik Svätej rímskej ríše po 844 rokoch jej existencie. František sa napokon 6. augusta 1806 definitívne vzdal jej koruny, vyhlásil rímsku cisársku hodnosť za zrušenú a zbavil zostávajúce ríšske stavy povinností voči sebe ako rímskemu panovníkovi. Jeho vláda sa tak formálne obmedzila iba na alpské rodové dŕžavy, uhorskú a českú korunu a ako František I. zostal iba rakúskym cisárom.

Ďalší tvrdý úder utrpel v júli 1809, keď mu Napoleon uštedril porážku v bitke pri Wagrame neďaleko Viedne. Následný podpis Schönbrunnského mieru medzi oboma panovníkmi, v rámci ktorého muselo Rakúsko prijať mimoriadne nepriaznivé podmienky dohody, znamenal výrazný pokles významu Františkovho impéria. S Napoleonom sa napokon dostal do príbuzenského vzťahu, keď v práve v súvislosti so Schönbrunnským mierom dohodol kancelár Metternich sobáš medzi francúzskym cisárom a Františkovou dcérou Máriou Lujzou.

Sobáš Napoleona Bonaparta s Máriou Lujzou Habsburskou 2. apríla 1810 v Louvri.
Sobáš Napoleona Bonaparta s Máriou Lujzou Habsburskou 2. apríla 1810 v Louvri.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Až „bitka národov“ pri Lipsku v októbri 1813, kde bol Napoleon porazený a následný Viedenský kongres z rokov 1814 až 1815, prezývaný aj „koncert veľmocí“, ktorému František I. predsedal, rozhodol o novej podobe Európy po napoleonských vojnách a de facto priniesol kontinent mier na jedno storočie – do vypuknutia prvej svetovej vojny.

Tak ako v predtým v prípade zahraničných záležitostí, zveril František Klemensovi Metternichovi v roku 1815 aj vedenie domácej politiky. Vďaka tomu v ňom mnohí obyvatelia monarchie prestávali vidieť mocného cisára a v ich očiach sa zmenil iba na bezvýznamnú bábku, ktorou manipuluje kancelár.

V novembri 1816 sa František vo Viedni oženil štvrtýkrát a naposledy. Jeho nastávajúcou sa stala dcéra bavorského kráľa Maximiliána I., princezná Karolína Augusta Bavorská. Ich manželstvo bolo šťastné, hoci Karolína (rovnako ako predtým jeho tretia manželka Mária Ludovika Modenská) neporodila žiadne deti. V roku 1830 sa ale napokon dočkal prvého vnuka, ktorým nebol nik iný, ako neskorší cisár František Jozef I.. Ten sa ako malý chlapček prišiel so starým otcom na začiatku marca 1835 rozlúčiť k jeho smrteľnej posteli.

Rakúsky cisár František I. s rodinou na obraze z roku 1826.
Rakúsky cisár František I. s rodinou na obraze z roku 1826.
Zdroj: Wikimedia Commons

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.