Skúške ohňom sa vyhol, plameňom ale nakoniec neušiel. Fanatický kazateľ precenil svoje sily

Bola to len falošná ilúzia, ktorá nás pomýlila, prejav našej zhýralosti a pýchy. Keď to všetko zničíme, odvrátime blížiacu sa apokalypsu a zachránime sa.

Možno práve takéto myšlienky sa preháňali hlavami obyvateľov Florencie, keď sa 7. februára 1497 pozerali do plameňov, ktoré spaľovali všetko, čo ešte nedávno považovali za samozrejmú súčasť svojho života. Niekoľko dní sami prinášali na námestie dôkazy svojej márnivosti, tak, ako im to prikázal mních v čiernom habite, ktorý z kazateľnice nahlas kričal: „Zničte tieto falošné modly, aby sa Pán od vás neodvrátil!“.

Pyramída, ktorú z nich na Piazza della Signoria navŕšili a potom zapálili, mala symbolicky sedem poschodí, práve toľko, koľko je hlavných hriechov. Boli v nej karnevalové masky, parochne, drahé oblečenie, šperky, parfémy i zrkadlá, hudobné nástroje aj karty, knihy, staré spisy i obrazy. Niektoré zo svojich diel nahádzal vraj na túto kopu vlastnoručne aj maliar Sandro Botticelli.

Mediciovská Florencia, kolíska humanizmu a renesancie, mesto bánk, jeden zo symbolov končiaceho sa stredoveku a nástupu novej doby, stála na rázcestí. Oheň márnivosti, ako to neskôr nazvali historici, akoby symbolizoval vrchol moci muža, ktorý v tomto bohatom meste za krátky čas získal neuveriteľný vplyv a začal ho meniť na svoj vysnívaný asketický teokratický štát. Volal sa Girolamo Savonarola.

Prvá misia nevyšla

Do metropoly Toskánska, kde v tom čase vládol rod Mediciovcov, prišiel tento rodák z Ferrary prvýkrát v máji 1482. Mal vtedy 30 rokov a bohatý mestský štát od začiatku videl ako semenisko hriechu. Karnevaly, umenie a zábava, ktoré patrili k symbolov Florencie, neboli v očiach aketického dominikánskeho mnícha ničím iným, ako lsťou diabla odvádzajúcou pozornosť ľudí od viery.

V kláštore San Marco, kde žil a vyučoval mladých mníchov, sa v kázňach snažil apelovať na Florenťanov, tých však útoky na ich uvoľnenú morálku nechávajú chladnými. Nezáujem ľudí o jeho kázanie sa napokon stal jedným z dôvodov, pre ktoré po piatich rokoch mesto opustil.

O svojej pravde bol však presvedčený a vydal sa na cesty. Severotaliansky vidiek, kde prevažne pôsobil, bol niečo iné ako bohatá a rozmaznaná Florencia. Chýr o potulnom kazateľovi, ktorý hovorí o tom, že ľudia sa musia vrátiť k pravej podstate Božích zákonov a podľa nich aj žiť, ak sa chcú vyhnúť blížiacej sa apokalypse, sa rýchlo šíril.

Okrem kázní sa Savonarola zúčastňoval rôznych učených dišpút a práve pri jednej z takýchto príležitostí zaujal aj humanistu a filozofa Giovanniho Pica della Mirandolu. Toto stretnutie sa pre budúcnosť ukázalo ako nesmierne dôležité. Mirandola totiž upozornil na dominikánskeho mnícha svojho priateľa Lorenza Mediciho, vládcu Florencie. Tej Florencie, z ktorej kedysi sklamaný kazateľ odišiel. Lorenzo chcel posilniť duchovný rozmer života, a tak požiadal Savonarolových predstavených, aby ho do jeho mesta poslali.

Hovoril pravdu, naozaj je to prorok

Na jar 1490 sa teda Girolamo Savonarola do Florencie vracia a nadväzuje na svoju predošlú neúspešnú misiu. V plamenných kázňach opäť útočí na uvoľnenú morálku, ktorá v meste vládne, pridáva však aj „bonus“, ktorý sa osvedčil na vidieku – apokalyptické vízie. Na tie využíva najmä skutočnosť, že sa blíži rok 1500, akýsi magický dátum.

Savonarolove kázne Florenťanov najpr neoslovili a on z mesta odišiel. Keď sa ale o niekoľko rokov vrátil, podarilo sa mu ľudí získať a oni robili, čo chcel.
Savonarolove kázne Florenťanov najpr neoslovili a on z mesta odišiel. Keď sa ale o niekoľko rokov vrátil, podarilo sa mu ľudí získať a oni robili, čo chcel.
Zdroj: Wikimedia Commons

​„Nehovorím k vám ja, mojimi ústami k vám hovorí Boh,“ vyhlasuje, s tým, že ľuďom ukáže cestu k spáse. Presviedča ich, že z Florencie sa môže stať priam vzor budúceho božieho kráľovstva, musia ale zabudnúť na nemravný život a svetské radovánky.

Stáva sa čosi neuveriteľné. Tí istí Florenťania, bohatí mešťania i chudobní, ktorí ho pred piatimi rokmi ignorovali, lebo ich nezaujal, a ktorí sú hrdí na svoje mesto, karnevaly, umenie či učencov, sa čoraz húfnejšie hrnú na každú jeho kázeň. Zakrátko už kostol San Marco kapacitne nestačí, a tak musí dominikánsky kazateľ rečniť v katedrále Santa Maria del Fiore.

„Vládnu vám tyrani, ktorí vás ohlupujú. Blíži sa koniec sveta a posledný súd, čo bude Božia odplata za život, aký vediete. Zachráňte sa, ešte je čas,“ kričí z kazateľnice. Obyvatelia Florencie mu veria, vidia v ňom skutočného božieho posla a nasledujú ho.

A Savonarola, ktorý svoj narastajúci vplyv vidí, pridáva polienka do ohňa. Nekáže iba proti smrteľným hriechom, na mušku si berie vysokých predstaviteľov cirkvi i Lorenza Mediciho, vďaka ktorému sa do Florencie mohol vrátiť.

Na vládcu mesta, prezývaného Il Magnifico (Nádherný), ktorý je mecenášom umení a drží ochrannú ruku nad všetkým tým, čo on označuje za nemravné, verejne útočí, označuje ho za despotu a vyslovuje aj proroctvo: „Za všetky svoje hriechy bude už čoskoro pykať a zomrie“. Rovnaký osud predpovedá pápežovi Inocentovi VIII., ktorý v jeho očiach nie je ničím iným, než zhýralcom.

Florencia je kolískou renesancie, odtiaľto sa do sveta šíria nové myšlienky humanizmu, treba si ale uvedomiť, že hovoríme o síce končiacom sa, no stále stredoveku. Keď si v apríli 1492 dajú jej obyvatelia dohromady správu o úmrtí Lorenza Mediciho s nedávnymi Savonarolovými kázňami, spozornejú. Keď ale o tri mesiace neskôr zomiera Inocent VIII., sú už pevne presvedčení, že predstavený dominikánskeho kláštora v ich meste je skutočne prorokom. Takže pravdivé budú určite aj jeho slová o blížiacom sa konci sveta.

Florenťania netušili o tom, čo Savonarola vedel, síce že Lorenzo Medici je vážne chorý a jeho stav sa zo dňa na deň zhoršuje. Stretával sa s ním totiž, hoci bol jeho odporcom. No a s takpovediac exkluzívnymi informáciami podobného druhu sa prorokuje ľahko. Ani v prípade pápeža fanatický kazateľ nestrieľal naslepo. Inocent mal už šesťdesiat rokov, čo bol v 15. storočí úctyhodný vek, takže tiež nebolo ťažké predpovedať, že v dohľadnom čase sa jeho pozemská púť skončí.

Teraz tu vládnem ja!

Novým vládcom Florencie sa po Lorenzovej smrti stal jeho syn Piero, ten však v roku 1494 urobil osudovú chybu. Dedičný nárok na korunu Neapolského kráľovstva priviedol do Florentskej republiky francúzskeho panovníka Karola VIII. s vojskom a Piero pred ním kapituloval. Ľudí tým nahneval, vyhnali ho z mesta a vláda Mediciovcov vo Florencii sa tak dlhé roky skončila.

Savonarolova cela v kláštore San Marco.
Savonarolova cela v kláštore San Marco.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Medzi vyslancami, ktorí s francúzskym kráľom vyrokovali mierovú dohodu, bol aj Savonarola, čo opäť jeho kredit v očiach Florenťanov zvýšilo. A tak keď Karol VIII. s armádou odtiahol, stal sa tento „spasiteľ mesta“ fakticky novým vládcom.

Od tej chvíle mu nič nebránilo v tom, aby uvádzať do praxe začal svoju víziu striktne teokratického štátu, ktorý vykorení všetky neresti a odštartuje nápravu skazeného sveta. Najvyššou normou sa v ňom mali stať Božie zákony. „Keď vám budú hovoriť, že štát sa nedá viesť otčenášom, uvedomte si, že takýmto pravidlom sa riadia tyrani,“ tvrdil Girolamo Savonarola obyvateľom Florencie.

Z kostolov a kláštorov začali na jeho pokyn odstraňovať všetky znaky vonkajšej krásy, ženám odporučil, aby prestali nosiť šperky a všetkým zase, aby sa obliekali čo najjednoduchšie. A oni poslúchli. Viac sa modlili, svedomito dodržiavali pôst a traduje sa dokonca, že úžerníci začali vracať nečestne nadobudnuté peniaze.

Aby mal istotu, že jeho nariadenia budú Florenťania dodržiavať, zriadil Savonarola inšpekčné oddiely, ktoré tvorili deti. Smeli vstúpiť do každého domu a skontrolovať, či sa ľudia naozaj vzdali prepychového života a nerestí. A tými neboli iba šperky, ale aj „nevhodné“ umelecké predmety, knihy, karty, či dokonca parochne, líčidlá a voňavky. Ak niečo také našli, bez milosti to zhabali. Vyvrcholením tohto pohonu bol v úvode spomínaný „oheň márnivosti“.

Borgia bol silný súper

Lenže ako sa hovorí, nič netrvá večne a platilo to aj pre Savonarolovu republiku. Jej samozvaný vládca vo svojich fanatických kázňach pritvrdzoval a začal si tak robiť nepriateľov medzi mocnými vtedajšieho sveta.

Najväčším bol pápež Alexander VI., ktorého otvorene kritizoval a označoval za zvrhlíka. Niežeby nemal pravdu, na Petrovom stolci v tom čase nesedel nik iný ako Rodrigo Borgia, lenže dominikánsky mních precenil svoje sily. Pápež mal väčší vplyv, silnejších spojencov a najmä moc. Najprv na Savonarolu uvalil kliatbu a v máji 1497 ho exkomunikoval.

Keď to kazateľ odmietol rešpektovať, pohrozil Alexander VI. Florencii uvalením interdiktu. Vtedy sa začali spamätávať aj obyvatelia mesta. No a keď Sanovarola cúvol pred výzvou svojho odporcu, františkána Francesca da Pugliu, ktorý navrhoval, aby sa obaja podrobili skúške ohňom a kto by ju prežil, ten by mal pravdu, bol jeho osud spečatený.

Girolama Savonarolu popravili na tom istom mieste, kde predtým on dal verejne spáliť všetky dôkazy ľudskej nemravnosti.
Girolama Savonarolu popravili na tom istom mieste, kde predtým on dal verejne spáliť všetky dôkazy ľudskej nemravnosti.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Vo Florencii prepukli nepokoje a muž, ktorého moc a vplyv vyzerali ešte nedávno ako nepodlomiteľné, skončil v putách a pred inkvizičným súdom. Na mučidlách sa priznal ku kacírstvu i k tomu, že klamal, aby sa mohol vo Florencii chopiť moci. Svetský súd napokon nad ním vyriekol ortieľ smrti.

Na mieste, kde dal viac než roky predtým Girolamo Savonarola páliť knihy a obrazy sa 23. mája 1498 znovu rozhoreli plamene. Po tom, ako ho obesili, jeho telo spálili a popol vysypali do rieky, aby po ňom nezostala žiadna pamiatka.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.