Aj osladenie čaju mohlo viesť kedysi k úrazu, problém vyriešil švajčiarsky vynálezca

Osladiť si čaj alebo kávu nebolo pred dvesto rokmi zďaleka také jednoduché ako dnes. Gazdinky museli najprv nasekať až 1,5 metra vysoké cukrové homole na menšie časti, pričom zaobchádzanie so sekáčikom na cukor nebolo jednoduché. Za objav kocky cukru vďačí svet podľa legendy Juliane Radovej, manželke riaditeľa rafinérie cukru v Dačiciach na Morave, ktorá sa pri sekaní cukru zranila.

Od vydania patentu na kockový cukor, ktorý dostal Jacob Christoph Rad od cisára, uplynulo už 175 rokov. Cukor zlisovaný do najrôznejších tvarov sa za ten čas stal aj predmetom záujmu mnohých zberateľov, napísala agentúra DPA.

„Za svoj vynález dostal cisárske privilégium, čo bo akýsi predchodca patentu,“ vysvetlil hovorca rakúskeho patentového úradu. Pod privilégiom udeleným Švajčiarovi Radovi 23. januára 1843 bol podpísaný rakúsky cisár Ferdinand I., známy aj pod prezývkou Dobrotivý.

Jacob Christoph Rad sa stal riaditeľom dačickej rafinérie v roku 1840 a hneď po nástupe do funkcie sa pustil do modernizácie fabriky. Bol nesmierne technicky zdatný, a tak keď ho manželka po úraze, ktorý utrpela pri sekaní cukru požiadala, aby vymyslel menšie a praktickejšie formovanie, začal rozmýšľať, ako by sa to dalo urobiť.

V novembri 1841 napokon problém vyriešil vynálezom lisu na výrobu kockového cukru. Nová technológia, ktorú Rad vyvinul, spočívala v naplnení mosadznej formy so štyrmi stovkami štvorcových priehradiek cukrovou múčkou, jej následnom lisovaní a dvanásťhodinovom sušení.

Svoj patent predal majiteľom rafinérie a ešte v tom istom roku sa začal kockový (tzv. čajový) cukor z Dačíc dodávať do celej vtedajšej rakúsko-uhorskej monarchie. Balíček kockového cukru obsahoval viac ako pol kilogramu kociek s hranou dlhou 1,5 alebo 1,2 centimetra.

Lis na výrobu kockového cukru, ktorý vymyslel a zostrojil Jacob Christoph Rad.
Lis na výrobu kockového cukru, ktorý vymyslel a zostrojil Jacob Christoph Rad.
Zdroj: oeaw.ac.at

​Drobné kocky cukru sa rozleteli do sveta a ich vzhľad a praktické balenie sa tešili veľkému záujmu. V dačickej továrni Jacob Christoph Rad postupne vyrábal až 1,1 tony kockového cukru denne. Potom, čo s ním zožal úspech vo Viedni, predala malá, len ťažko prežívajúca dačická rafinéria povolenie vyrábať kockový cukor aj do Pruska, Saska, Bavorska, Švajčiarska a Veľkej Británie. Kockový cukor neskôr dodávali aj vo viacerých farbách, čím sa stal atraktívnejší.

Jeho vynález sa vďaka papierovému obalu stal obľúbeným reklamným predmetom podávaným ku káve či čaju. „Dizajn balení sa veľmi líšil, kaviarnici si nimi robili reklamu či brojili proti dani z nápojov,“ povedala v rozhovore pre DPA Karin Rädelová zo stredonemeckého Seligenstadtu, ktorá je predsedkyňou Nemeckého klubu zberateľov cukru. Vo svojej „cukrovej komore“ má zbierku, ktorá obsahuje viac než 160-tisíc sladkých kociek.

Šesťdesiatdvaročnej zberateľke venoval prvú kocku cukru otec, bez toho, že by tušil, čo tento zdanlivo nevinný darček rozpúta. Dnes má Rädelová v zbierke dohromady asi tonu cukru, pričom najstarším kúskom je kocka zo Svetovej výstavy v New Yorku v roku 1939.

​So svojou kurióznou vášňou ale nie je Karin Rädelová zďaleka sama. „Celé Nemecko je plné tajných zberateľov cukru,“ povedala. Takmer každý týždeň ju vraj kontaktujú dedičia, ktorí nevedia, čo majú robiť so sladkými zbierkami svojich zosnulých príbuzných.

Dnešné zbierky v Nemecku podľa Rädelovej vznikali najmä v časoch hospodárskeho boomu v 50. rokoch. Ak niekto sladké kocky zhromažďoval už skôr, väčšinou sa nezachovali. „Počas vojny sa množstvo zbierok zjedlo,“ uviedla predsedkyňa klubu, ktorý má v súčasnosti asi 60 členov.

Rad so svojou manželkou Julianou, ktorá ho podľa legendy priviedla na nápad vyrábať kockový cukor.
Rad so svojou manželkou Julianou, ktorá ho podľa legendy priviedla na nápad vyrábať kockový cukor.
Zdroj: oeaw.ac.at

​V Nemecku dnes funguje dvadsať cukrovarov, výroba Radovho vynálezu by ich už ale neuživila. „Kockový cukor je produkt určený veľmi úzkemu okruhu zákazníkov,“ povedala DPA hovorkyňa zväzu nemeckých cukrovarníkov.

Na prelomovú novinku, ktorá uľahčila v 19. storočí život mnohým gazdinkám, sa ale rovnako ako na jej vynálezcu nezabudlo. Jacobovi Christophovi Radovi, respektíve jeho kocke cukru, vďačné mesto Dačice postavilo v roku 1983 žulový pomník a o dvadsať rokov neskôr odhalili vynálezcovi pamätnú tabuľu. Na slávnosti sa vtedy zúčastnila aj jeho prapravnučka Elisabeth Würrer-Alderová.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.