Drsný príbeh lode Essex: Stroskotanci žrebovali, koho zabijú a zjedia, aby prežili

Dvaja zarastení muži v záchrannom člne pripomínali kostlivcov. Neuvedomovali si, že sú konečne zachránení a že budú žiť. Len divoko gúľali zapálenými očami, civiacimi z vpadnutých očných jamiek. Nevyzeralo to, že by v nich zostalo čokoľvek ľudské. Posádka veľrybárskej lode Dauphin im musela z vyziabnutých rúk násilím vytrhnúť ľudské kosti, ktoré obhrýzali.

Kapitán Dauphinu do lodného denníka zapísal dátum 23. januára 1821. Až neskôr sa dozvedel, že dvaja ľudožrúti v obitom záchrannom člne sa volajú George Pollard a Charles Ramsdale. Na mori strávili v neistej škrupinke viac než tri mesiace odo dňa, keď ich loď Essex potopil rozzúrený vorvaň.

Šťastná loď Essex

Bola 27 metrov dlhá a pri výtlaku 238 ton niesla štvoricu veľrybárskych člnov. Jej plavby, ku ktorým vyrážala z prístavu Nantucket na východnom pobreží mladých Spojených štátov, boli povestne výnosné a išiel o nej chýr ako o šťastnej lodi.

Na svoju poslednú plavbu vyrazil Essex 12. augusta 1819 pod velením 29-ročného kapitána Georga Pollarda, ktorý mal v posádke 21 mužov. Ale už od začiatku plavby, ktorej cieľom bolo tichomorské pobrežie južnej Ameriky, sa zdalo, že niečo nie je v poriadku.

V priebehu prvých dní sa Essex dostal do víchrice, ktorá silno poškodila zadok lode a takmer ju potopila. Po provizórnych opravách sa škuner päť týždňov pokúšal oboplávať divokými a úpornými búrkami nechválne známy mys Horn.

Dlhý pobyt v chladnej a búrlivej oblasti priviedol posádku na pokraj vzbury. Pollard s výdatnou pomocou prvého dôstojníka Owena Chasea situáciu zvládol. Posádka sa nakoniec nechala uchlácholiť sľubnou vidinou Galapág, kde si muži odpočinú a zásobia sa tamojšími korytnačkami. Ich mäso bolo oddávna vyhľadávanou pochúťkou a stalo sa aj príčinou smutného konca, ktorý tento živočíšny druh stretol. Ľudia ich vybili.

Škuner Essex na dobovej kresbe.
Škuner Essex na dobovej kresbe.
Zdroj: listen2read.com

Útek z inferna

Zlé znamenia sa však množili. Na začiatku októbra 1820 sa obeťou námorníkov stalo odhadom tristo korytnačiek na Hoodovom ostrove, o štrnásť dní neskôr ďalších šesťdesiat na neďalekom ostrove Charles.

Zakotvili pri ňom v období tamojšieho suchého leta. Napriek tomu sa kormidelník jedného z člnov, istý Thomas Chappel, rozhodol rozložiť oheň. Ten sa vymkol kontrole a s desivou rýchlosťou začal pohlcovať všetko, čo mu stálo v ceste. Essexu nezostávalo nič iné než rýchlo zdvihnúť kotvy. Veľrybári za sebou nechali ostrov v plameňoch, ktorých žiara osvetľovala obzor ešte dlhé hodiny.

Ponáhľali sa preč a nejeden z mužov na palube mal pocit, že za sebou nechávajú rozpútané peklo. Prízrak inferna ich svojim červeným svitom prenasledoval celú noc. Jeho odlesky na obzore zmizli až s brieždením. Katastrofa dosiahla nevídané rozmery. Ešte aj po rokoch ohlásil kapitán Nicholson, že Charlesov ostrov je jedna bezútešná rozpálená pustatina.

Rozzúrený kapitán Pollard vyhlásil, že muž, ktorý zapálil oheň sa buď prizná sám a po návrate do Ameriky postavený pred súd, alebo si ho on, kapitán, nájde sám a dá ho bez súdu hodiť cez palubu. Chappel sa nepriznal, a podľa názoru prvého dôstojníka, 23-ročného Owena Chasea, tým na loď i jej posádku uvalil kliatbu.

Prekliatie s podobou vorvaňa

Prekliatie na seba zobralo podobu vorvaňa, a to vorvaňa neobvykle veľkého. Morský cicavec sa navyše správal úplne nevypočítateľne. Keď sa ho Essex počas lovu na skupinu veľrýb 20. novembra 1820 pokúsil harpunovať, nesnažil sa vôbec o únik. Čo nasledovalo, popísal vo svojom neskoršom svedectve Owen Chase:

„Zbadal som rybu 500 yardov od nášho ľavoboku vzadu. Nikdy som nevidel plávať rybu takou rýchlosťou, hádam 24 uzlov (asi 44 kilometrov za hodinu). Jej chvost s hrozivou zúrivosťou tepal vodu, ryba vyskakovala nad hladinu, aby ešte viac zrýchlila a rozstrekovala vodu na všetky strany.“

Opis katastrofy aj s kresbou Thomasa Nickersona, plavčíka z Essexu, ktorý ako jeden z mála prežil.
Opis katastrofy aj s kresbou Thomasa Nickersona, plavčíka z Essexu, ktorý ako jeden z mála prežil.
Zdroj: Wikimedia Commons

​​Prvý náraz zničil zadok lode aj s kormidlom. Essex v momente stratil možnosť meniť kurz a pokúsiť sa uniknúť ďalšiemu vražednému útoku. Akoby sa do veľkého živočícha vtelila nejaká vyššia moc a uvážene vykonávala pomstu na posádke, ktorá svoju loď označovala za šťastnú. Vorvaň loď obkrúžil a plnou rýchlosťou vrazil mohutnou hlavou do ľavoboku.

Úder sa podobal taranu, cielenému útoku lode s provou vyzbrojenou zosilneným podvodným hrotom na druhú. Essex sa zachvel od kýlu až po vrcholky sťažňov. Vorvaň ešte chvíľu 238 ton vážiacim Essexom pohadzoval po hladine akoby to bola hračka. Potom zmizol v spenenom víre a nakláňajúcu sa veľrybársku loď nechal za sebou.

Essex za tých pár minút utrpel fatálne škody. Jeho zadok sa zmenil na hromadu polámaných dosiek. Obšívka na ľavoboku nevydržala silu nárazu a trhlinou sa do útrob lode valila voda. Ľavobok sa prepadával pod hladinu. Pri ručných pumpách chýbali muži, ktorí odplávali s kapitánom Pollardom v člnoch na lov blízkeho roja veľrýb.

Ani nie pätnásť minút od chvíle, ako harpunár vrhol zbraňou po zdanlivo ľahkej koristi, sa Essex prevrátil na ľavobok a s hrozivým škrípaním zmizol pod hladinou.

Keď sa k miestu katastrofy vrátila trojica člnov, ktoré Essex pred posledným lovom spustil na vodu, našiel kapitán Pollard iba more pokryté troskami, medzi ktorými bojovali o život stroskotanci.

„Potopil nás váš vorvaň,“ povedal neveriacemu Pollardovi otrasený Chase, keď ho jeden z člnov vylovil.

Osudné rozhodnutie

Ale to najhoršie dve desiatky mužov v záchranných člnoch iba čakalo. Od najbližšej pevniny ich delilo takmer dvetisíc kilometrov, zásob a pitnej vody mali minimum. Keď po troch týždňoch dorazili k Hendersonovmu ostrovu, boli už na hranici smrti smädom. Na neobývanom ostrove sa ako-tak zotavili a rozhodli sa plávať ďalej.

Ukázalo sa, že to bolo osudné rozhodnutie. Čln, ktorému velil dôstojník Hendricks, sa jednej noci stratil a nik ho už nikdy nevidel. Druhý čln pod velením Owena Chasea našla 18. januára veľrybárska loď. Trojica preživších mužov v ňom sa udržiavala nažive pozostatkami štvrtého, Isaaka Colea.

V treťom člne prevzal velenie osobne kapitán Pollard a jeho osud bol najstrašnejší. Zúfalí muži v ňom sa rozhodli žrebovať, koho zabijú a zjedia. Los padol na sedemnásťročného Owena Coffina, kapitánovho príbuzného. Jeho o rok staršiemu kamarátovi Charlesovi Ramsdalovi určil ďalší žreb úlohu kata.

Coffin sa vraj nebránil. Zachrípnutým hlasom odrecitoval poslednú modlitbu a pokľakol k paženiu člna. Sklonil hlavu a Ramsdale mu ju prestrelil pištoľou.

Zdivočení stroskotanci sa vrhli na mŕtve telo, chytali do dlaní vytekajúcu krv a hltavo ju pili. Keď sa posilnili, pustili sa do strašnej úlohy naporciovať svojho druha. Robili to s rovnako chladnou profesionalitou ako pri telách ulovených veľrýb.

Owen Chase prežil vďaka kanibalizmu, napokon ale skončil v blázinci.
Owen Chase prežil vďaka kanibalizmu, napokon ale skončil v blázinci.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Napriek tomu jeden po druhom umierali. Zostali iba Pollard a Ramsdale. Ani jeden z nich neskôr nepovedal viac ani slovo o tom čo všetko sa v člne ešte muselo odohrať, kým ich našiel Dauphin.

Pollard iba opakoval jediné slovo: rakva. Trvalo to dlho, kým posádka Dauphinu pochopila, o čom vlastne pološialený kapitán hovorí. Coffin neznamenalo rakvu, ale meno...

Keď sa stroskotanci dostali do Ameriky, vyvolal ich príbeh veľkú pozornosť. Rozsiahly článok, ktorý Owen Chase napísal ešte pred tým, ako si začal na povale svojho domu ukrývať jedlo a nakoniec skončil v blázinci, si prečítal aj v tom čase neznámy začínajúci spisovateľ. Volal sa Hermann Melville. Jeho Biela veľryba, príbeh posádky veľrybárskej lode Pequod pod velením kapitána Achaba, ktorú potopí mýtický, hrozivý a tajuplný Moby Dick, patrí k tomu najdôležitejšiemu, čo dala americká literatúra svetu.

Krutá skutočnosť Essexu zmizla v nánose literárnych statí a diskusií kritikov. Ako v rakve.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.