Muž, ktorý bol symbolom zvrhlosti a korupcie: Kúpil si aj svoje zvolenie za pápeža

„Neboj sa, o tvojich synov sa dobre postarám,“ sľuboval Alonso Borja svojej sestre Isabele, keď v roku 1437 prišla o manžela. Synov mala dvoch – v tom čase šesťročného Rodriga a o rok mladšieho Pedra.

K slovu, ktoré jej dal, sa vrátil o osemnásť rokov neskôr a splnil ho do bodky. To už nebol Alonsom Borjom, ale pápežom Kalixtom III. a o synovcov sa postaral nieže dobre, ale priam kráľovsky. Z Pedra urobil veliteľa pápežského vojska a kastelána Anjelského hradu, Rodrigo sa vo veku 25 rokov stal najprv kardinálom a krátko na to aj pápežským vicekancelárom.

Nespútaného mladíka tak strýko nasmeroval na cestu do najvyšších cirkevných kruhov, na konci ktorej mal byť, čo však vtedy ešte asi nik netušil, pontifikát.

Lenže „Katalánci“, ako španielskych Borjovcov prezývali, neboli v Ríme obľúbení. Niet divu. Alonso, po tom ako sa usadil na pápežskom stolci, povolal k sebe takmer tri stovky členov rozvetveného rodinného klanu a rozmiestnil ich do rôznych úradov. A tak keď po troch rokoch pontifikátu Kalixt III. skonal, museli jeho príbuzní čeliť vzbure. Rimanmi nenávidený Pedro sa rozhodol pre útek, počas ktorého prišiel o život.

Rodrigo, ktorý okrem spomínaných funkcií zastával aj post administrátora arcidiecézy vo Valencii sa podobnému osudu nielenže vyhol, ale aj po strýkovej smrti si dokázal svoje postavenie udržať a dokonca upevniť. Využil jednak svoj organizačný a diplomatický talent a ak to nestačilo, pomohli intrigy a korupcia. Okrem moci si totiž dokázal za pomerne krátke obdobie nahromadiť rozsiahly majetok a zaradil sa medzi najväčších európskych boháčov tej doby.

Skutočne tým posledným, na čo kardinál Rodrigo Borja, respektíve Borgia, ako znelo jeho potaliančené meno, myslel, bola služba Bohu a počestný život. Svojou milenkou Vanozzou dei Cattanei, s ktorou žil dvadsať rokov, sa vôbec netajil, rovnako ako tým, že majú spolu štyri deti. Vanozza pritom nebola zďaleka jediná žena, ktorá ho obšťastňovala. O orgiách, ktoré sa dome kardinála často odohrávali, kolovali po Ríme legendy.

Alexander VI. na nástennej maľbe v Pápežskom paláci.
Alexander VI. na nástennej maľbe v Pápežskom paláci.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Správy o „neviazanej zábave, pri ktorej sa nikto nevzpiera milostným zvodom“ sa dostali aj do pápežského paláca. „Iba ostych nám bráni vysloviť, čo všetko sa tam deje,“ karhal Rodriga v liste pápež Pius II. „Napĺňa nás to maximálnym rozhorčením, pretože takéto správanie je hanbou kňazského stavu i úradu a keby sa to malo opakovať, museli by sme všetkým jasne ukázať, že sa tak deje proti našej vôli a na našu veľkú ľútosť. Dúfame, že sa začneš správať tak, aby sme si mohli zachovať našu mienku o tebe, a ďalej už budeš viesť usporiadaný život.“

Ak si ale niekto myslí, že pápežovo varovanie padlo na úrodnú pôdu, veľmi sa mýli. Borgia si z neho ťažkú hlavu nerobil a neviazaného života sa nevzdal. Napriek tomu o nič zo svojho postavenia a vplyvu neprišiel, a to sa Petrovom stolci po Piovi vystriedali ešte ďalší traja rímski biskupi.

Posledný z nich, Inocent VIII., zomrel v lete 1492. Rodrigo mal vtedy 61 rokov a rozhodol sa, napriek svojej povesti a nenávidenému pôvodu, zamieriť na najvyšší post v cirkvi. Nemysliteľné? Sprvu takýto názor prevládal aj v kolégiu kardinálov, ktorí mali zvoliť nového pápeža.

Konkláve z augusta 1492 sa do dejín zapísalo nielen tým, že sa prvýkrát konalo v Sixtínskej kaplnke, ale predovšetkým ako jeden z najväčších korupčných škandálov. Rodrigo Borgia si totiž pápežskú tiaru jednoducho kúpil. Ak z kolégia 23 kardinálov, ktorí o novom pápežovi rozhodovali, vynecháme jeho samého, tak iba piatich nepodplatil.

Ascanio Sforza, ktorý mal vo voľbe pôvodne patriť medzi favoritov, zabudol na svoje ambície a dal Borgiovi hlas za úrad pápežského vicekancelára, palác v Ríme, egerské biskupstvo s ročným príjmom 10-tisíc dukátov, hrad Nepi a ďalšie benefity. Giovanni Orsini dostal pevnosti Monticelli a Soriano, biskupstvo Cartagena s ročným príjmom päťtisíc dukátov a nešpecifikovanú sumu v hotovosti. Kardinál Colonna si prilepšil opátstvom Subiaca s ročným príjmom tritisíc dukátov, a tak ďalej. Najmenej vraj dostal 86-ročný Maffeo Gherardi, ktorému stačilo päťtisíc dukátov.

Pápež Alexander VI. pred svätým Petrom, na Tizianovom obraze.
Pápež Alexander VI. pred svätým Petrom, na Tizianovom obraze.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Alexander VI., také meno si Rodrigo Borgia ako rímsky biskup zvolil, sa tak stal 214. pápežom a po Ríme sa začalo hovoriť, že určite predá aj Petrove kľúče, oltár, ba aj samotného Krista. „Má na to právo, veď si to všetko kúpil,“ znela druhá časť sentencie.

Myslieť si, že pontifikát priviedol Borgiu k počestnejšiemu životu, by bolo naivné. V zhýralom živote pokračoval a nadviazal tiež na „rodinnú tradíciu“, keď sa podobne ako kedysi jeho strýko postaral o príbuzenstvo, ktorému porozdeľoval úrady a majetky. Len námatkovo – jeho osemnásťročný syn Cesare sa stal kardinálom a druhý syn Juan kondotiérom.

„V plnej miere zosobňoval všetky neresti tela i ducha. Bez problémov čokoľvek sľúbil, ale nikdy sa nazaväzoval k ničomu, z čoho on sám nemal úžitok. Vôbec sa nestaral o spravodlivosť a počas jeho éry bol Rím hniezdom zlodejov a vrahov,“ napísal o Alexandrovi VI. taliansky historik Francesco Guicciardini, ktorý žil na prelome 15. a 16. storočia.  

Viac než duchovným a pastoračným otázkam sa Borgia počas pôsobenia na pápežskom stolci venoval obchodom a politike. Aj jeho odporcovia uznávajú, že sa mu podarilo, i keď špinavými prostriedkami, dosiahnuť upevnenie pápežskej moci a čiastočnej stabilizácie krajiny. Spôsob, akým ale získaval financie je ďaleko za hranicou akceptovateľnosti. Nejde len o kupčenie s cirkevnými funkciami, za ktoré museli adepti platiť vysoké sumy, či o konfiškovanie majetkov.

Výnimkou neboli ani úkladné vraždy a nie je vylúčené, že takýmto spôsobom napokon zišiel zo sveta aj on sám. V auguste 1503, jedenásť rokov a sedem dní po tom, ako sa stal pápežom, Alexander VI. skonal. Podľa dobových svedectiev zomieral v horúčkach, ktoré trvali takmer týždeň a jeho pokožka bola fialová.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.