Vďaka reformám inšpirovaných Západom vykročilo japonské cisárstvo pred 150 rokmi na cestu modernizácie a v priebehu niekoľkých desaťročí za zmenilo z izolovanej zaostalej krajiny na rešpektovanú ázijskú veľmoc. V tom čase pätnásťročný reformátor Mucuhito nastúpil na trón 3. januára 1868.
Mucuhito sa narodil 3. novembra 1852 v metropoli Kjóto ako druhorodený syn cisára Kómeia, ktorého panovnícka funkcia bola iba symbolická. Reálnou mocou disponovali od začiatku 17. storočia šóguni z rodu Tokugawa. Počas ich vlády došlo k podpisu nerovnoprávnych zmlúv so západnými veľmocami na čele s USA (1854), ktoré spôsobili, že sa hospodársky zaostalé a vnútornými rozpormi zmietané Japonsko začalo nedobrovoľne otvárať vyspelejšiemu svetu.
Nižšie postavení samuraji videli východisko z neuspokojivej situácie v nastolení suverénneho pokrokového cisára. Po smrti Kómeia a následnej rezignácii šóguna Keikiho v roku 1867 sa situácia stala neudržateľná. Procisárske samurajské oddiely z kniežatstiev Sacuma a Čóšú urobili palácový prevrat a v roku 1868 bol za cisára korunovaný Mucuhito.
Jeho prvým krokom bolo vyhlásenie takzvanej Cisárskej prísahy s piatimi článkami, ktorou vrátil formálnu moc cisárskemu mandátu a nasmeroval Japonsko prozápadným smerom. V rámci čerstvo nadobudnutých právomocí sa stal veliteľom ozbrojených síl, presťahoval sa s celým dvorom do Eda, ktoré premenoval na Tokio, a šintoizmus vyhlásil za štátne náboženstvo.
Zďaleka nie všetky kniežatstvá ale s charakterom zmien a s ich autormi sympatizovali, a preto musela nová vláda, tvorená práve nižšími samurajmi, postupovať veľmi obozretne a zaštiťovať sa majestátom cisára. Snahu vyrovnať sa Západu vojensky aj priemyselne, ale presadzovala naďalej, napriek odporu konzervatívnej časti obyvateľstva.
Mladý cisár sústredil moc do svojich rúk. Zrušil tradičný feudálny systém vrátane feudálnych privilégií, prerozdelil územie bývalého šógunátu do prefektúr a zreorganizoval vládu. Hoci ani jeden z jej členov nemal skúsenosti s riešením úloh na celonárodnej úrovni, metódou pokusu a omylu sa im podarilo zaviesť systém, ktorý fungoval.
Podľa francúzskeho vzoru bola založená cisárska armáda, ktorá krátko po svojom vzniku disponovala modernými delami a strelnými zbraňami. Rovnako bola v krajine zavedená všeobecná branná povinnosť.
S bývalou šľachtou - kniežatmi a samurajmi - sa vláda vyrovnala prostredníctvom vládnych obligácií, ktorými im zaistila solídny kapitál pre budúce podnikanie. Napriek tomu sa nevyhla prejavom odporu z radov roľníctva a roztrpčených samurajov.
Asi najvážnejší prejav nespokojnosti vypukol v bývalom kniežatstve Sacuma, kde sa pod vedením Takamoriho Saigóa zomklo približne 40-tisíc samurajov. Keď však cisárska armáda zložená z dobre vyzbrojených roľníkov porazila samurajské oddiely, opozícia bola zlomená.
Budúcu hospodársku prosperitu zabezpečil panovník odstránením feudálnych obmedzení obchodu, zaistením osobnej slobody jednotlivcov, zavedením zdravej meny a umierneného daňového systému. Niektoré priemyselné odvetvia sa rozvíjali s priamou účasťou štátu. V 80. rokoch 19. storočia vznikli aj prvé rodové finančno-priemyselné konglomeráty, takzvané zaibacu, ktoré neskôr výrazne ovplyvňovali japonskú politiku.
Neoddeliteľným sprievodným javom spoločenských zmien sa stala reforma právneho systému. Kompletný občiansky zákonník podľa pruského modelu vstúpil do platnosti v roku 1896, ústava platila od roku 1889.
Zmeny naštartované cisárom Mucuhitom, ktorý zomrel v roku 1912 a posmrtne nielen jeho ale aj celú reforiem pomenovali Meidži (osvietená vláda), napokon prenikli prakticky do všetkých oblastí života a premenili Japonsko na rešpektovanú ázijskú veľmoc.